Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Len keď je spln… (poviedka, časť 2.)

Jej dcéra sa nikdy nevrátila. Vlastne nikto nevedel, či niekedy odišla z mesta. Mnohí však skonštatovali, že ďalšia obeť zahynutá v lese, bola dcéra Adely Dubskej. Nikto to však nahlas nespomenul. Hlavne pred matkou nie. Každý prikyvoval, keď zúfalá matka tvrdila, že jej dcéra odišla za otcom. Báli sa pomyslieť, že ďalší môže byť niekto z ich blízkych. Nasledujúcich pár dní bolo plných ticha. Na ulici sa rozprávalo šeptom, každý premýšľal. Atmosféra nad mestom bola taká napätá, že by bolo počuť, keby niekto hodil špendlík do vody. Autá akoby ani neexistovali, život akoby zanikol. A predsa každý chodil do práce, správal sa normálne, smial sa. Každý okrem štyroch ľudí.

Adela Dubská bola zúfala, zničená a na smrť užialená. Takmer nevychádzala z domu, stále len dúfala.

Policajt Peter Riečka. Pripomenul si svoju trpkú a bolestnú skúsenosť spred dvoch rokov. Vtedy zmizol jeho sedemročný syn Adam. Vždy si to bral za vinu. Lebo bol v tom čase v službe. Adam ho chcel prekvapiť, ale keď ho matka nepustila, tajne odišiel z domu a viac sa nevrátil. Rodičia sa z toho dostávali veľmi ťažko a celkom sa z toho nikdy nedostali, ani nedostanú.

A dvaja mladí ľudia. Daniela a Noro. Tí, čo objavili telo v tú osudnú noc. Daniela stratila všetko… Zbláznila sa. Bola mladá a pekná, sedemnásťročná a už bláznivá. Jej život sa skončil. Len jej matka, otec a sestra dúfali, že sa toho raz dostane.

Noro bol muž. Silnejší, no zrazu veľmi bojazlivý. Ostražito sledoval každého, vo svojej blízkosti, ale predsa chápal čo a komu sa stalo. Navštevoval Danielu každý deň, no ona ho už nepoznala. Nepoznala nič a nikoho, svet bežal okolo nej. Jej sa už netýkalo nič.

Prešiel mesiac. Ľudia sa pomaly začali upokojovať. Verili, že to bola len nešťastná náhoda, a že sa nikdy viac nebude nič podobné opakovať.

„Pani Riečková,“ oslovila Janu zástupkyňa riaditeľa školy a chytiac za rameno ju zastavila.

„Áno?“

„Dajte si dnes v noci pozor. Zostaňte radšej doma.“

„Prečo?“

„Je spln,“ povedala tajomne zástupkyňa. „Túto noc možno znova niekto zmizne…“

„To je absurdné. Chcete mi poveda ť, že aj vy veríte poverám?“ usmiala sa Jana.

„Fakty sú fakty, drahá kolegy ňa. A história sa opakuje. Dva roky sa nič neudialo a zrazu zmizla mladá Dubská. Krásne dievča. Tak to začalo aj pred dvoma rokmi. Vari mi nechcete povedať, že ste už zabudli,“ povedala neveriaco.

Jana si sťažka vzdychla: Nezabudla. Prečo mi to však hovoríte?“

„Pretože je to tu znova a skončí to tak isto. Zmizne päť ľudí. Päť ľudí, z toho vždy počas splnu…“

„Pozrite, mám už dosť týchto rečí. Prepáčte, ale idem už domov,“ prerušila ju Jana a odišla. Zástupky ňa za ňou len hľadela s otvorenými ústami.

V túto noc boli všetci doma. Takmer.

Noc bola prekvapujúco teplá. Ani lístok na strome sa nepohol, vtáci spievali ako inokedy. Mesiac bol opäť v splne. Sám s hviezdami sledoval mesto ako pomaly a potichučky zaspáva. Na oblohe tmavšej ako čierna čiernota, nebol ani obláčik. Bolo vidieť Mliečnu dráhu a na nej každú hviezdu. V tichu noci znelo len pískanie. To sa vracal oneskorenec domov zo stretnutia. Vykračoval si, popiskujúc veselú pesničku, po ulici smerom domov. Pri lekárni zahol za roh, dokončil pesničku, odkašľal si a začal novú.

Za ním, mimo dohľadu lámp, sa zakrádal tieň. Pomaly a takmer nehlučne. Sledoval mládenca a vedel, čo sa stane. Jeho strach cítil aj na tých pár metrov, čo šiel za ním.

Chlapec znova dokončil pesničku. Chvíľu kráčal potichu, keď začul šuchot nôh. Zastal a poobzeral sa. Nikoho nevidel, nuž si začal znova pískať. Tretiu pesničku však nikdy nedokončil.

„Mami, už máme urobené domáce úlohy. Môžeme ís ť von?“

„Pravdaže deti, ale nechoďte ďaleko, o chvíľu bude večera.“ Dvaja malí bratia vybehli z kuchyne na dvor. Tam ich už čakali kamaráti od susedov.

„Hej, pôjdeme si zaskákať do sena?“ spýtal sa jeden z nich.

„A nebojíte sa?“

„A čoho! Je nás veľa a je deň. A vôbec, to sú iba výmysly, že ľudia miznú,“ povedal najstarší Michal. Nebáli sa ničoho – malí hrdinovia. V škole sa dozvedeli, že sa túto noc nič nestalo. Učiteľ im odpustil písomku a zajtra mali mať voľný deň. Čo viac si mohli želať? Už sa len do sýtosti vyblázniť!

Vyleziem na ten trám a skočím tamto,“ ukázal Michal na veľkú kopu.

Boli v šope, ktorá patrila jednému z Michalových susedov. Starý pán tam mal seno, o ktoré už nemal záujem.

Ostatní Michala povzbudzovali. Vyškriabal sa na trám a zamával kamarátom. Potom skočil do sena. Chlapci veselo zakričali a bežali k nemu. Našli ho stáť pri sene ako prikovaného. Z tváre sa mu vytratila všetka farba. Užasnuto sledoval to, čo zo sena vykúkalo. Bola to ruka. Veľká , chlapská ruka vykúkala zo sena a niekde pod senom bolo aj telo. Chlapci chvíľu hľadeli na ruku. Potom si uvedomili, čo to vlastne je, pozreli na seba a utekali preč . Niektorí bežali domov a iný, spolu s Michalom išli na políciu. Povedali to prvému policajtovi, na ktorého natrafili a bežali domov.

O necelé dve hodiny vedelo takmer celé mestečko, že opäť niekto zomrel. Tentoraz to bolo iné. Telo sa našlo.

„Na prvý pohľad nevidieť žiadne stopy po zabití. Nijaká rezná ani bodná rana, žiadne stopy po škrtení, ani udusenie neprichádza do úvahu. Jedine ten výraz tváre je desivý,“ povedal súdny lekár nad telom mŕtveho niekoľkým policajtom a ich šéfovi. Všetci mlčky pozreli do tváre chlapcovi. Nemal pri sebe žiadne doklady, tie sa však našli neďaleko miesta. Bol to dvadsaťjedenročný Eduard. Býval len pár metrov od miesta, kde skonal.

„Vyzerá akoby sa niečoho bál,“ povedal jeden z mužov do ticha.

„Áno, akoby zomrel od strachu. Uvidíme, či nám niečo konkrétne nepovie pitva. Nie som si však istý, či zomrel tu. Nevidím žiaden dôvod v tom, že by išiel práve do senníka. Na to však máte svojich ľudí. No, už tu nič nové nevymyslím. Lúčim sa páni,“ povedal doktor a odišiel.

Telo previezli do nemocnice a zatiaľ čo sa skupinka troch patológov pokúšala zistiť príčinu smrti, mesto sa bálo prichádzajúcej noci. Tentoraz vonku nebola ani živá duša. Všetci pozamykali domy a uložili deti do postele skôr ako zvyčajne.

Na policajnej stanici sedela pri strážnikovi jeho manželka a mlčala. Nestávalo sa to často a hoci bol strážnik vyľakaný ako všetci, mal radosť. Aspoň mu žena nepílila uši. Ticho sedela pri ňom a pozeral do hrnčeka, kde mala kávu. Strážnik sledoval televíziu.

„Mala som zostať doma. Astor isto nevie, čo sa deje,“ povedala po chvíli.

„Drahá, je to len mačka. Teraz isto drieme na gauči.“

„Mám o neho strach. Mala som zostať doma," nedala sa žena.

„Akoby som ťa jn nútil íst sem,“ povedal nahnevane strážnik.

Čo sa hneď urážaš Pavel? Len som povedala, že som mala zostať radšej doma. Aj tak tu nemám čo robiť. A Astorko sa isto bojí, chúďatko. “

„Tak choď domov,“ odsekol.

Vyvalila na neho oči: „Zbláznil si sa?! Ty by si ma poslal v tomto čase samu domov?“ Mykol plecom. Pravdaže by ju samú neposlal, ale čo jej mal povedať, aby už konečne dala pokoj?

„Mala som zostať doma,“ povedala znova po chvíli. Strážnik sa zdvihol a vypol televízor. Pozrel na svoju moletnú manželku, vzal si zbraň, čiapku a baterku a povedal jej aby sa obliekla.

Čože?! Ty si sa zbláznil. Mňa odtiaľto nedostaneš. Pešo nikam, ani za svet. Na to okamžite zabudni.“

„Tak pôjdeme autom,“ povedal a vzal kľúče od policajného auta.

„Dobre. Autom pôjdem,“ povedala žena a vzala si sveter. Pavel ešte narýchlo napísal odkaz, keby náhodou niekto prišiel na stanicu, a prilepil ho na dvere stanice. Vedel, že by to nemal robiť, ale dúfal, že sa vráti skôr, ako sa to niekto dozvie. Napísal presný čas kedy a kam odišiel, potom nasadli do auta a vyrazili.

„Bol to veľmi dobrý nápad Pavel. Hneď budem pokojnejšia, keď sa potom vrátiš na stanicu, okamžite mi zavoláš, aby som si bola istá, že sa ti nič nestalo. Ach bože, Astor chúďatko, ktovie čo robí. Nemala som vôbec íst preč z domu,“ bľabotala celú cestu jeho žena .

Auto zrazu nadskočilo a motor zhasol. Žena okamžite stíchla ako podťatá. Rýchlo zatvorila okno a zaistila dvere.

„Neboj sa,“ upokojoval ju muž. „Nič sa nám nestane.“ Otočil kľúčom v zapaľovaní. Motor nenaskočil. Ani na ďalší a ďalší pokus.

„Ježišmária,“ povedala žena a ukázala na koniec ulice.

Uprostred cesty niečo bolo. Niečo, na čo už nedopadalo svetlo lámp.

„Do frasa,“ povedal Pavel a znova skúsil naštartova ť. Neúspešne. „Koľko je hodín?“ spýtal sa potichu.

„Bude jedna. Prečo?“

„Toho som sa bál. O jednej zhasnú lampy.“ Jeho žena zo seba vydala akísi kvílivý zvuk a začala sa modliť. Pavel tiež zaistil dvere a nabil zbraň. Svetlá zhasli a nastala tma. Žena začala plakať. Nebolo vidieť nič . Mesiac bol ukrytý kdesi v oblakoch a sním aj všetky malé nočné svetielka.

„Dokedy bude tma?“ spýtala sa.

„Len pätnásť minút,“ odvetil a znova skúsil naštartovať. Nepodarilo sa. Žena vzlykala a jemu búšilo srdce ako tisíc zvonov. Zasvietil baterkou cez predné sklo ale nič nevidel. Ani z jednej, ani z druhej strany. Aj domy boli tmavé. Napadlo mu, že keby zatrúbil, niekto by sa zobudil. Klaksón však nefungoval. Potom chcel zapnú ťsirénu, ale nevedel ako. V policajnom auto ho len občas viezli domov. Veď bol len strážnik. Medzi manželmi bolo úplné ticho. Vzlykot Pavlovej ženy znel ohlušujúco ako lodná siréna. Tíšil ju ako len vedela a tvrdil, že sa im nič nestane, ale sám tomu neveril. Mal taký strach, že by najradšej ušiel. Srdce mal ako vo zveráku, nervy napnuté na prasknutie. A popritom všetkom jeho žena vládala o všetkom hovoriť. Stále dookola bez zmyslu mlela, že umrú tak ako tí pred nimi. Zrazu sa spamätala a pozrúc na manžela povedala: „Skús naštartovať.“ Pavel vedel, že je to lepšie, keď jeho žena normálne hovorí. Otočil kľúčom, motor zakašľal a naskočil. Rozsvietili sa svetlá a osvietili cestu.

„Je tu,“ zvrieskla žena. Pavel zdvihol hlavu vo chvíli, keď nejaká ruka rozbila okno pri jeho žene. Vykríkla a ulicou zaznel výstrel.

A potom sa ulicou niesol len tichý a rytmický chod motora. Svetlá na ulici sa rozsvietili a po dvoch hodinách opäť zhasli. Auto bolo stále na ulici. Až do rána.

Jana sedela vo svojom kabinete otočená chrbtom k dverám. Peter jej ráno povedal, čo sa stalo v noci. Poznala oboch osobne. Pavla a jeho manželku. Bolo jej ľúto, že takto skončili. Miestnosťou sa ozvalo zaklopanie a dnu vošla zástupkyňa. Jana hneď vedela o čo pôjde. Táto žena jej pripadala ako ježibaba, ako posol zlých správ.

„Dobrý deň pani zástupkyňa, ako vám pomôžem?“ spýtala sa jej milo. Zástupkyňa si sadla na voľnú stoličku a pokrútila hlavou: „Vy to neviete? Veď váš manžel je…“

„Viem čo sa stalo, pani zástupkyňa. Preto ste prišli?“ opýtala sa neochotne.

Zástupkyňa rozhodila rukami: „Drahá moja, deje sa tu čosi hrozné a vy sa tvárite akoby nič! Ďalší dvaja mŕtvi. Ja len ďakujem osudu, že som to nebola ja. Veď viete, že pred dvoma rokmi to tiež išlo takto pekne postupne.“

Jana sledovala zástupkyňu ako horlivo gestikuluje. Pripadalo jej to trápne.

„Počúvate ma? Ktovie, čo je zač ten vrah. Všimli ste si, že ľudia umierajú a miznú len počas splnu? Nie je to záhada? Ktovie ako všetci zomreli… Hrozne ma to zaujíma. Asi zájdem na políciu.“ Vstala a už jej nebolo. Jana nestihla nič povedať. Nestihla jej pripomenúť, že polícia jej nič nepovie.

„Je to zvláštne, naozaj zvláštne,“ krútil hlavou súdny lekár.

Čo pitva?“ spýtal sa policajný šéf Babek.

„Príčina smrti je zaručene zlyhanie srdca. Šok. Museli sa tak veľmi zľaknúť, že ich to zabilo.“

„Ale koho, alebo čoho sa zľakli?“ spýtal sa doktora Babek.

„Správna otázka je koho. Na mladom Eduardovi sme našli stopy po zápase. Je teda isté, že vrah je človek. Pravdepodobne muž. Dosť silný. Eduard mal pomliaždeniny na oboch ramenách.“ Doktor stíchol a Babek začal dumať nad tým kto a prečo zabíja miestnych ľudí. Chcel vedieť prečo. Čo z toho má, že vystraší ľudí na smrť? Už štyria v priebehu dvoch mesiacov. Doktor sa rozlúčil, ale Babek len kývol rukou, takmer ho neregistroval. Vrátil sa v spomienkach o dva roky naspäť. Vtedy to všetko začalo znenazdajky. Uprostred leta zmizlo v lese nejaké dievča. Nespomínal si už, ako sa tam dostala, vedel však, že ju ktosi videl. Ďalší bol chlapec. Presne ako teraz. Jeho však nenašli hneď ako Eduarda, ale až po niekoľkých týždňoch. Tiež v lese. Nasledovali muž a žena v stredných rodoch a nakoniec malý chlapec. Riečkov syn Adam. Jeho nenaši, ani nevedeli, čo sa mu stalo, ale priradili to k predchádzajúcim zmiznutiam. Potom sa dlho nič nestalo a ľudia sa pomaly upokojili. Niektorí zabudli a iní vymýšľali historky o UFO. Aj Babek začal veriť na mimozemšťanov. Lenže teraz to začalo znova a nebolo už pochýb o tom, že ide o človeka. Z mäsa a kostí a mimoriadne vyšinutého. Babek začal premýšľať nad tým ako asi vyzerá, keď dokáže ľudí na smrť vydesiť. Možno stredne vysoký, plecnatý a trochu prikrčený. Holohlavý s veľkými prázdnymi čiernymi očami, vyčnievajúcim širokým nosom a bielymi perami. Veľké uši, konie zuby, chudá popolavá tvár s obrovskými kruhmi pod oč ami. V starom ošúchanom čiernom plášti ako sa svojimi dlhými kostnatými rukami na ťahuje za obeťou a pritom priduseným škriplavým a chrčivým hlasom hovorí: teraz umrieš… .

Niekto zabúchal na dvere a Babek sa zľakol. Bola to zástupkyňa. Nebadane zagúľal očami, potom sa milo usmial a ponúkol jej stoličku. Nestihla si sadnúť a už bľabotala o dvoch mŕtvych v policajnom aute, o tom kto to asi bol, načo a prečo to urobil. Zrazu stíchla, oprela sa o Babekov stôl, vyvalila na neho oči a chcela aby jej povedal svoj názor.

Nasledujúce dni boli pochmúrne a nálada v meste bola stiesnená. Už sa ľudia necítili nikde v bezpečí. Po západe slnka už vôbec nevychádzali z domov. Deti po večeroch nešantili na ihriskách, nehrali sa schovávačku v opustených domoch. Poslušne sedeli doma pri rodičoch a báli sa opýta ť, čo sa to vlastne vonku deje. Nikto už nemal to srdce hovoriť o ľuďoch čo zomreli. Začali veriť tomu, čo stále dookola omieľala zástupkyňa: história sa opakuje… Začali veriť tomu, že na rade je malé dieťa. Matky, v snahe udržať deti doma, ich boli schopné priviazať o posteľ. Vždy ráno ich vodili do školy a poobede späť domov. Nikomu sa to nepáčilo, ani rodičom, a deťom už vôbec nie. Nemali voľnosť, nemohli robiť to, čo chceli, nemohli sa hrať na dvore bez toho, že by otec alebo matka nedávali pozor. Ľudia boli šialene vyľakaný.

Toto trýznivé obdobie trvalo takmer celý mesiac. Keď sa však počas splnu nič nestalo, situácia sa začala zlepšova ť. Už bolo vidieť úsmev na tvárach, už bolo počuť veselý smiech detí. Ľudia začali sami seba utvrdzovať v tom, že to, čo sa stalo bola len číra náhoda a nie prekliatie. Všetci boli zrazu odvážnejší. Zástupkyňa prestala s hrozivými víziami, za čo jej bol každý vďačný…

Stalo sa však to, čoho sa všetci báli, no prestávali na to myslieť. Po pokojne ubehnutom mesiaci, v ktorom Babek zastavil vyšetrovanie, nastal ďalší spln. A s ním prišla strašidelná noc. Najhoršia akú mesto zažilo za posledných pár rokov. Spočiatku sa zdalo všetko normálne.

Slnko zapadalo tak ako inokedy, ľudia sa vracali z práce vo zvyčajnom čase, no líhali si spať o čosi neskôr, lebo prišiel víkend. Možno by bolo všetko normálne, keby ten malý prešibaný psík nebol vybehol von, keď jeho majiteľ zatváral dvere. Jeho syn však úpenlivo prosil, aby mu psíka našiel.

„Upokoj sa Radko. Je to dobrý psík, určite o chvíľku bude škrabkat na dvere,“ povedal mu otec a pohladil ho po vláskoch. Po zlatistých, kučeravých vláskoch aké majú len anjelikovia. Psík však neprišiel a malý Samko začal nariekať. Tak si statočný otec vzal baterku a poslednú odvahu, čo mu zostala a chystal sa vonku hľadať stratené psíča. Radko však nechcel zostať doma. Silou mocou chcel íst s otcom. Nuž ho otec pevne chytil za drobnú rúčku a spolu vyšli na ulicu.

Kráčali tmavým mestom a baterkou svietili do každého tmavého rohu. Malého psíka však nikde nevideli.

„Tam je, tam je,“ zvolal zrazu Samko a vytrhol sa otcovi. Malými krôčikmi prebehol uličkou a zabočil. Ozýval sa za ním otcov zúfalý hlas sprevádzaný rýchlym dupotom jeho nôh.

„Samko! Samko!“ kričal otec ustráchane na plné hrdlo a obzeral sa okolo seba.

Samko bežal za prízrakom. Našiel psíka pri smetiaku s vypúlenými očkami, vyplazeným jazykom a krvavým telíčkom. Kľakol si k psíkovi a s očkami plnými sĺz sa naposledy lúčil so svojim kamarátom.

„Ocko,“ zakričal, no otec ho nepočul. „Ocko?“ zakričal znova.

„Samko!“ ozvalo sa ako ozvena z druhej ulice. Chlapček vstal a chcel bežať za hlasom. Do niekoho však narazil. „Ocko?“ spýtal sa slabým hláskom.

„Nie,“ zachrčala postava a Samko vykríkol.

Ulicami mesta sa rozniesol detský výkrik plný strachu, prekvapenia a bolesti. Samkov otec, ktorý bol len o ulicu ďalej, sa pustil do rýchlejšieho behu. Kričal na svojho syna, volal jeho meno, ale nikto mu neodpovedal. Len ozvena Samkovho výkriku. Nevedel ho nájsť, zúfalo pobehoval stále dookola, kým sa zničený nehodil na kolená. Začal plakať.

V lese zašumeli stromy, akoby aj oni plakali spolu s ním. Celé mesto počulo ten bolestný a vystrašený výkrik malého chlapca. Rozsvietili sa svetlá v domoch, no nikto nevyšiel von. Všetci sa báli a hoci chceli pomôcť, nepomohli.

Mesiac sa vynoril spoza strechy a pozrel na chlapča ležiace na zemi neďaleko svojho psíka. Na jeho detskej tváričke, len nedávno š ťastnej a plnej života sa ako v zrkadle odrážal smrteľný strach. Očká doširoka otvorené ešte včera hltavo sledovali večernú rozprávku. Rúčky, ktoré sa ešte nedávno babrali v piesku na dvore, teraz bezvládne ležali vedľa malého telíčka.

Všetko skonč ilo. Život piatich nevinných ľudí sa naplnil a ich sviečka života navždy zhasla. Veľa ľudí prišlo o život. O život, ktorý viedli predtým pokojne a sebaisto.

Adela Dubská. Načisto sa pomiatla. Už vedela, že sa jej dcéra nevráti. Prestala dúfať. Teraz už žila v inom svete. Pokojnom a tichom. Nevydala zo seba ani slovko. Zatvorili ju na klinike, kde celé dni len sedela v kresle a hľadela na bielu stenu vo svojej izbe. Večer ju sestry uložili spať, no ona nezatvorila oči a nezaspala, stále pozerala pred seba.

Nikdy viac sa nevrátila do sveta živých.

Mladá a pekná Daniela. Dievča s dobrým prospechom, vždy veselé a šlachetné. Teraz už len choré. V jej očiach vyhasli iskry nádeje a plánov do života. V jej pohyboch už nebol švih a istota. Jej sviečka života horela už len veľmi slabo. No predsa horela, mala nádej.

Sebaistý, no teraz bojazlivý a nedôverčivý Noro. Každému hovoril, že on sa z toho dostane, no niekedy si nebol istý. Sám nevedel, či sa chce vrátiť do normálneho života.

Rodičia malého chlapca. Mŕtveho chlapca, ktorého našiel otec. Chcel spáchať samovraždu. Bola to predsa jeho povinnosť, prinútiť ho, aby zostal doma sa mamou. Zachránila ho manželka, ktorá ho prosila, aby ju neopustil. Aby aspoň on zostal pri nej. Prosila ho a prisahala, že ho neviní za to, čo sa stalo ich malému synčekovi.

A svet sa neprestal krútiť. Deň sa striedal s nocou tak ako celé storočia. Vietor fúkal, dážď padal. Bola jar, potom leto. Deti sa rodili, chorí sa liečili. Akoby sa nikdy nebolo nič stalo. Keď však prišiel čas splnu, všetci si dávali pozor. Taký pozor, akého boli schopný.

A keď sa v nočnom tichu ozvalo z lesa zavýjanie vlkov, prebehol ľuďom mráz po chrbte, pretože im to pripomenulo krik malého chlapca.

Komentáre

3 Responses to Len keď je spln… (poviedka, časť 2.)

  • prijmem akykolvek komentar alebo kritiku:)

  • Pekný príbeh, riadne hrozostrasny. A paci sa mi ze sa ten strach stupnuje. Zase sa tu odraza tvoj svojsky styl …stichla ako podtata… mimoriadne vysinuty…:-)
    Zda sa mi ale, ze niektore tie vedlajsie pribehy nie su na seba dobre nadpojene, ze sa zacne jeden pribeh, potom zrazu skonci a nasleduje druhy. Ale to iba obcas a su to vlastne iba chybicky krasy.

    … a pekny príbeh, zaujimava tema – smrt zo zlaknutia. Skoda ze tam nie je rozuzlenie pribehu, coho sa ti ludia tak bali, no prave o to ti asi islo, nie? Mas talent, drzim palceky do buducna…

  • uz sa ma na to pytal kazdy, kto to cital… ale tak som to naozaj chcela…mozno som to nechala otvorene preto, aby som sa k tomu mohla vratit 🙂 ale dik za otvorenost 🙂 aj ja ti drzim palceky

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button