Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 16.kapitola

Jack bežal. Ani sám nevedel akou cestou má ísť, ale vedel kam. V tej chvíli nerozmýšľal o veciach, týkajúcich sa jeho hlúpeho odchodu od hostiteľa. Vôbec sa nestaral, že za ním Elizabeth kričala a chcela ho zastaviť. Neunúval sa ju ani pozdraviť a povedal jej len to, čo mu vtedy prišlo na jazyk. Jeho hlava venovala veľkú časť jedinej myšlienke. Tom je niekde nablízku! Už sa nevedel dočkať, kedy ho uvidí. Tešil sa ako dieťa, keď sedí pred vianočným stromčekom a roztrháva baliaci papier. Nútil sa rýchlejšie bežať a neobzeral sa okolo seba. Bolo mu jedno, či vyzerá smiešne, keď tak dychčí, ani čoby ho pes naháňal.  Bol rozhodnutý. Odrazu vedel, čo urobí a sám tomu nemohol uveriť. Včera večer keď polícia chytila Davida a odviezla ho do ústavu, nevedel, kam sa podeje. Bol v rozpakoch, pretože už od malička bol nerozhodný a vždy keď sa pre niečo nakoniec rozhodol, ľutoval, že si nevybral druhú možnosť. Teraz vedel a bol naisto presvedčený, že to urobí. Pôjde do nemocnice a pohľadá Toma, pomôže mu vstať a odíde s ním preč! A kam? Kam sa poberú, za kým pôjdu, čo budú robiť, ako budú žiť? Nad tým práve dumal a so sklonenou hlavou zabočil na širokú cestu.

Nemusel dlho čakať, aby uvidel ľudí. Táto ulica sa nimi celá hemžila a bol si na sto percent istý, že je na správnej ceste k nemocnici. Neviem, ako to mohol vedieť, ale množstvo výkladov, ktoré sa mu vynáralo zakaždým, keď spravil čo i len päť krokov, rastúce počty tvárí a občasný hluk motora auta, to ho viedlo k názoru, že je na okraji centra. A kde je centrum, tam musia byť aj orientačné tabule, na ktorých je napísaná nejaká dôležitá budova a smer, akým sa dotyčný musí vybrať. Jack mal rozumu za dvoch… Niekedy.

Pohol sa smerom dopredu a sledoval všetko okolo seba. Hľadal nejakú veľkú tabuľu. Takú, ktorú videl už dávno v jednom meste, kde si ho adoptovala prvá rodina. Nik netušil, prečo mu neprišlo na um zastaviť človeka, ktorý pôjde popri ňom a opýtať sa ho na cestu do nemocnice. Veď by to bolo najjednoduchšie riešenie a navyše aj najrýchlejšie. Nemohol sa hanbiť neznámych ľudí – Jack taký nebol. Vždy sa hocikoho opýtal, keď niečomu nerozumel. Pridobre si pamätal, ako mu raz povedala jeho adoptívna mama: „Keď sa nebudeš nikoho nič pýtať, ostaneš hlúpy a nikdy sa nič nedozvieš a nenaučíš.“ Táto veta bola jej posledné poučenie do života a Jack si ju nesmierne vážil. Do konca života sa ho snažil dodržiavať a neustále sa pýtal a pýtal.

Teraz keď spomaľoval, pretože ho začalo pichať v boku, nespomenul si na jej slová a neprestával hľadieť navôkol celého mesta. „Tá prekliata tabuľa tu musí byť… aj keď je to iba malé mesto,“ hovoril si a takmer už kráčal. Nevládal utekať a pichalo ho v boku. Rýchlo fučal a odrazu pocítil závrat. Musel úplne zastať a predkloniť sa dopredu. Hlava mu hučala. Prišlo mu neuveriteľne zle. V ústach cítil, že sa mu zrážajú sliny.

Prešla možno minúta, kým sa z tejto nevoľnosti začal dostávať.

„Hej, chlapče. Je ti niečo?“ ozval sa odrazu spoza neho mužský hlas. „Poď si radšej sadnúť na lavičku… ak ti je zle.“

Jack pocítil, ako ho chytila za chrbát nejaká cudzia ruka a pomáhala mu narovnať sa.

„Nie, nepotrebujem pomoc. Budem v poriadku. Už ma to prešlo.“

„Naozaj?“ opýtal sa ho cudzinec.

„Áno, ďakujem. Naozaj mi nič nie je,“ vravel Jack a pomaly kráčal preč. Ani nevedel, že tvár tohto muža ešte stretne. Keď sa vzďaľoval, len tak z nutkania a zvedavosti sa obrátil, aby ho ešte raz uvidel.

„Poď zlatko, ideme pre tetu…,“ počul, ako túto vetu povedal neznámy pán. Jack vo chvíli spočinul očami na mladom dievčati. Do svalov mu vbehlo neočakávané napätie a okrem nej mizla celá zem. Mala dlhé svetlé vlasy zopnuté do copu. Nedokázal uveriť, že nesníva. Dokonalá podoba! Nemohla to byť ona, ale tak veľmi mu ju pripomínala. Padla mu sánka, nepohol sa a nespúšťal z dievčaťa zrak. Sledoval, ako ľahučko kráča povedľa muža a sladko sa usmieva. Ani hviezdy na nebi neboli také nádherné… jej žiarivý úsmev zohrial mu celé telo a neprestával. Rástol. Jack odrazu pocítil, aký strašný je stav, ktorý v ňom vzbudila. Ešte nikdy sa mu nerozklepali kolená a necítil v nich slabosť. Ešte nikdy nepocítil, ako mocne sa mu rozbúchalo srdce. Cítil niečo zvláštne. Ani sám nerozumel, ale bolo to príjemné. „Je to naozaj ona alebo nie?! Veď je to už toľko rokov, päť rokov, čo som ju nevidel. Mám ísť za ňou a spýtať sa jej, či sa nevolá Laura? Nie, možno jej rodičia dali iné meno… ten chlap, to nemohol byť jej otec… vtedy vyzeral úplne inak… a čo keď si na mňa už nepamätá? Poraďte mi niekto!… Idem…, “ kým Jack takto premýšľal, dievča sa strácalo. Pridlho váhal. Priveľa otázok mal naraz v hlave. Rozbehol sa za ňou a začal kričať.

„LAURA! LAURA! LAURA!“

Dievča práve nastupovalo do auta. Nepočula ho… iba nejaký nezrozumiteľný krik. „Krstný? Nepočul si niečo?“

„Nie zlatko, už aj tak musíme ísť.“ Auto naštartovalo a odišlo preč.

Jack ostal stáť a jeho volanie zaniklo v diaľke. V tú chvíľu nevedel, čo má spraviť. Stál na mieste a neprítomne hľadel pred seba. Snažil sa lepšie priblížiť k tvári, ktorú pred chvíľou zazrel. Uvedomil si, že to mohla byť Laura, ale vzápätí zas nie. Keby len nebol váhal a rozbehol sa za ňou, mohol to zistiť! Krútil sa vo vetre pochybnosti a nedokázal kráčať.

Odrazu pocítil, ako z neho blaženosť opadáva. Opäť mu v kolenách narastá sila a on môže voľne dýchať. Jeho zrak zaostril na malú značku na druhej strane cesty. Až teraz si uvedomil, že ju nemohol zbadať, pretože bola za rohom múru, na ktorý nedovidel. Bol na nej malý červený kríž, modrým písmom namaľovaný nápis: NEMOCNICA a sivá ručička, ukazujúca pozdĺž ľavej strany.  „Aspoň jedna radostná správa,“ pomyslel si a kráčal k tabuli.

***

Greenvillageská nemocnica nebola prepychová budova, ale pretože sa v okolí nachádzala žiadna iná, dvere do hlavného vchodu sa bez prestania mihotali ľuďmi. Bolo jedno, či prichádzali alebo odchádzali, tvárili sa stále rovnako vystrašene. Jedna pani držala v ruke kabelku a keď vstupovala, mala rovnaké pochmúrne črty ako pani, ktorá vyletela z dverí a ponáhľala sa preč. Jack sa jej uhol v poslednej chvíli. Keď prišiel k vchodu, vstúpil s očakávaním dnu. Nechal na pokoji všetky myšlienky, všetky jeho neustále sa opakujúce otázky a s pevnou vôľou sa pustil cez prah. Recepčná hala sa pred ním vynárala a s ňou aj neopísateľná vôňa lekárskeho prostredia a pokašliavajúcich ľudí. Vlastne táto nemocnica slúžila aj ako pohotovosť, ale ľudia si tu chodili pre jódové tinktúry a iné dostupné lieky.

„Dobrý deň,“ povedal Jack, keď predstúpil pred starú ženu, sediacu za recepciou. Neodpovedala mu na prvýkrát a tvárila sa, že práve niečo dôležité zapisuje.

„Hrm, Hrm… Dobrý deň,“ povedal už dosť hlasno a sediaca žena už nemohla predstierať, že ho nepočula.

„Momentík prosím, hneď sa vám budem venovať… len toto dopíšem.“

„Dobre, počkám,“ odpovedal a prešiel rukou po okraji recepčného stola.

„Môžete si zatiaľ sadnúť do čakárne, prosím? Potrvá to pár minút.“

„Nevadí, nasedel som sa dosť. Mám čas.“

„Ako chcete. Väčšinou si ľudia idú sadnúť, ale vidím, že ste veľmi mladý,“ vykala mu.

Jack jej nič nepovedal a opäť prešiel po okraji stola až sa mu na ruke objavil prach. Ľudia v čakárni boli mĺkvi.

„Máte tu dosť prachu, na nemocnicu…,“ zamrmlal nedbalo.

„Ako prosím, nerozumela som vám.“ povedala mu ženská.

„Nič, nič, len tak si z nudy mrmlem. Viete, je to môj zlozvyk.,“ vravel a pocítil, ako v ňom narastá chuť, povedať jej niečo otrasné.

„Aha, dobre.“

Znova bolo ticho a Jack nemohol tejto žene prísť na chuť. Keď sa na ňu pozrel, videl, že jej make-up je zbytočný a nadmieru prehnaný. „Jej dorýpanú tvár by nezachránila ani keby si ju dala do kyseliny,“ pomyslel si. Zrakom prešiel z jej tváre na pracovný stôl pred ňou. Trochu sa pritom naklonil. Mala na ňom asi päť pier poukladaných rovnomerne v rade za sebou, niekoľko vlastného haraburdia, papierov a telefón. Vedľa ležal výtlačok denníka The Day Papers s dátumom osemnásty marec roku tisícdeväťstotridsať jedna. Len tak z nudy si prečítal titulný nadpis a zabával sa, lebo písmo mal dole hlavou.

 „Prosím, nenakláňajte sa cez priehradku,“ povedala žena a položila pero. „Tak som to konečne dokončila! Ako vám pomôžem?“

„Viete, mal by tu niekde ležať môj kamarát Tom. Chcel by som ho ísť navštíviť.“

„Dobre,“ povedala a vzala do ruky veľkú záznamovú knihu. „Aké je jeho priezvisko?“ Jack ostal obarený. Tom mu nikdy nespomenul, aké mal priezvisko. Nečakal to.

„Prepáčte, ale jeho priezvisko si nepamätám. Viem, že si včera zlomil nohu a odviezli ho sem na ošetrenie. Nestačí to?“

„Viete koľko ľudí tu máme!? Nemôžem si všetkých pamätať.“

„Prosím, dlho som ho nevidel a chcem sa s ním porozprávať.“

„Počkajte,“ tvárila sa, akoby sa hlboko zamyslela, „včera skoro ráno sem doviezli jedného chlapca, tak šestnásťročného. Tuším si niečo zlomil, ale moment…“ nahla sa do knihy a chvíľu v nej prevracala strany až kým nenašla jedno meno a ukázala si naň prstom, „Áno, ale dnes si ho majú prísť vyzdvihnúť rodičia. Volá sa Tom Bembls.“

Tak to bolo na Jacka priveľa. Ostal tam stáť s prstom od prachu a vyvaľoval na pracovníčku oči. Bol z jej slov prekvapený.

„ČO? THOMAS B-E-M-B-L-S,“ vyhláskoval pomaly priezvisko, pretože to nemohla byť pravda. Určite sa zmýlila. Jeho kamarát Tom nemôže byť synom bývalého vychovávateľa Bemblsa! Nikdy mu nepovedal, že sa volá Bembls. Skutočne sa tak volá? Vlastne, keď sa raz Toma opýtal aké má priezvisko, bez slova odišiel preč a Jack si myslel, že preto, lebo sa zaň hanbil.

„Áno, Thomas Bembls,“ zopakovala žena. „Leží tu pre zlomenú ľavú nohu. Ale…,“ ostala chvíľu zarazená, „je tu poznámka, že rodič si vyslovene želal, aby ho okrem neho nemohol nikto navštíviť. Nechápem tomu, ale to nie je moja starosť… Dnes o desiatej si preňho príde jeho otec…“

„Môžete mi povedať, kde leží?,“ prerušil ju Jack.

„Nepočuli ste, čo som práve povedala? Jeho otec si neprial žiadne návštevy. Ak chcete, môžete sem prísť o desiatej a s jeho otcom sa dohodnúť.“

„Prosím, mohli by ste ma… za ním pustiť. Je to dôležité. Strašne sa s ním potrebujem rozprávať, prosím… prosím vás pekne…“ povedal to s takým uboleným hlasom, akoby od toho závisel život. Žene tým trafil na strunu a keď k tomu pridal svoje nevinné bledomodré oči, povolila. Chvíľu len bez slova hľadela do zoznamu pacientov a medzi prstami prevracala pero.

„Dobre, poviem ti, kadiaľ sa tam dostaneš, ale budeš tam najviac pätnásť minút a potom sa vytratíš preč, jasné!“ Už mu začala aj tykať. Možnože v tej chvíli pocítila, že má aj srdce. Nástenné hodiny ukazovali niečo po deviatej. „Tu máš návštevný lístok…“

„Ďakujem vám,“ odpovedal srdečne.

Malá miestnosť s niekoľkými pootvorenými oknami sa nachádzala na druhom poschodí. Jack sa k nej dostal po niekoľkých minútach a bol rád, že sa pri ňom nezastavila žiadna sestrička s bielou čiapočkou a červeným krížom. Našťastie nestretol ani lekára. Keď kráčal k miestnosti číslo štrnásť, pocítil, ako sa mu zrýchľoval tep. Bol opäť v stave, keď pociťoval novú nádej. S každou sekundou a každým nasledujúcim krokom sa stával šťastnejším. Všetko zlé, všetko čo len mohol zažiť, sa vytratilo. Nemyslel odrazu na nič, iba na nádej. Šancu, ktorá spadla z čistého neba. Boh predsa len existuje, pomyslel si keď vkročil dnu a uvidel tak túžobne očakávanú osobu. Ležala na nemocničnom lôžku a ľavá noha jej visela vo vzduchu obalená vrstvou sadry. Jackov príchod v postrehla v momente.

„TOMMY!“ zavolal a bolo mu jedno, či tam ležali ďalší šiesti pacienti. Bol nesmierne rád, že ho vidí. „Tommy, do čerta, ako si si to predstavoval, zlomiť si nohu!“ Smial sa.

Chlapec sa od prekvapenia naľakať a z ruky mu vypadol pohár. Ani nemusel vidieť človeka. Ihneď vedel, že ten hlas patrí Jackovi. „Jack! Čo tu pre pána kráľa robíš!“

„Čau, Tommy! Som tak rád, že ťa vidím. Vieš, čo sa všetko stalo, keď si odišiel… Vieš vôbec, ako som sa cítil, keď si spadol z toho múra!… Došľaka Tom, ty si taký somár! Nevieš si predstaviť, ako som sa o teba bál… Ako sme sa o teba báli všetci!“ Tak ťažko sa mu vyslovovali tieto slová. Vrhol sa na Toma a vrúcne ho objal. Z očí sa mu pustil prúd sĺz. V tej chvíli vyzeralo, akoby starším bratom bol práve Tom, nie Jack.

(pokračovanie) 

Komentáre

One Response to Chlapcov osud: 16.kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button