Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 14.kapitola

Jackove výčitky svedomia ho nenechali ani sekundu samého. Prečo nechal Davida stáť vonku? Prečo si len neuvedomil, že na chrbte vesty majú vyšité iniciálky nápravného ústavu? Prečo nepredpokladal, že ich útek nenechajú iba tak a budú ich hľadať? Pre Jacka to bolo veľmi dôležité. Hrýzli ho tieto myšlienky. Trápili ho. Od zúrivosti zo seba strhol vestu s nápisom NUPND Ostratovce a hodil ju do najbližšieho odpadkového koša. Tak veľmi zatúžil vrátiť čas späť a zmeniť všetko ináč. Predstavoval si, aké by to bolo, keby odrazu stretol zázračného človeka, ten by mu splnil jeho prianie a poslal ho naspäť. Obrátil by celý deň opačne; k lepšiemu. Nedovolil by, aby z ústavu odišli iba dvaja. Bojoval by s dozorcami, až kým by všetci nepreliezli múr a nezmizli spoločne preč. Po ceste by zastavoval každého človeka a pýtal sa ho na prácu. Všetko by bolo teraz úplne iné. Nestál by tu sám a nefúkal by doňho vietor, ktorý sa spustil z vysokých hôr Greenvillage. Bol z toho strašne smutný. Trápil sa, lebo Davida nepodržal a povedal mu, že mal radšej ostať v ústave a tvrdnúť tam. Bolela ho táto spomienka. Jeho veľké nádeje sa rozpustili ako sneh, keď prichádzajú teplé dni.

Nemal ani najmenšiu chuť vracať sa do hostinca a pozerať na dav rozveselených ľudí. Znenávidel sa mu speváčkin hlas. Teraz mu pripadal slizký a vreštiaci. Dokonca aj čašník Bobby sa mu znechutil, pretože ho nenechal povedať ani slovo a radšej mu nalial odpornú liehovinu. Ešte teraz cítil na jazyku mätovú príchuť a korenie, ktoré v nej bolo primiešané. Bol hladný, unavený a dostával sa do beznádejného stavu. Netrápil sa tým, že kráčal po strede rozbitej cesty a dostal sa do uličky, ktorá nebola takmer vôbec osvetlená. Netrápil sa takými maličkosťami, ako bola chôdza jeho nôh. Kráčal a nepozeral sa kam. Bolo mu jedno, kde ho nos zavedie, pretože jeho osud bol neznámy. Myšlienka na návrat do ústavu mu vbehla do mysle tak rýchlo, že si ju ani poriadne neuvedomil. Trápil sa tým dlho, ale vôbec sa nevedel rozhodnúť. Nestál pred križovatkou so štyrmi cestami – on stál na najväčšom ťahu sveta a presne o to to bolo ťažšie.

Keď po chvíli spomalil, začalo sa mu driemať a ťažko udržoval otvorené oči. To strašné ticho a nekonečné myšlienky ho tak zmordovali, že by na mieste najradšej zaspal. Premáhal sa, ale pomaly musel ustupovať a zaspával…

Odrazu počul, ako sa k nemu blížilo auto. Hukot motora sa odrážal od všetkých strán, ale Jack sa neuhol. Bolo to naňho priveľa. Počul, ako naňho trúbi klaksón, ale už sa nevládal ani pohnúť. Naraz pocítil náraz do brucha a v tom momente ho odhodilo. Dopadol na chrbát. Nebol to našťastie tvrdý pád, pretože voz v poslednej chvíli zabrzdil. Jack cítil, ako ho objíma studená zem, ale nepostavil sa. Nechal nech ho chladí, nech mu prejde do celého tela… bol by iba rád. Oči mal rozmazané a skoro vôbec nevidel, čo sa udialo ďalej. Iba nejasne pozoroval, ako k nemu horúčkovito utekala cudzia žena. Keď vystúpila z auta, zdalo sa mu, že je vykoľajená ešte viac než on. Miestami nevedela, čo má spraviť. Ticho vzlykala a utierala si tvár mokrou vreckovkou. Určite plakala už skôr, pretože mala podliate červené oči. Oblečená bola v belasých šatách. Jej obraz rástol a Jack si pomyslel, že je na ceste do neba, že David naozaj hovoril pravdu o tom, ako Boh nedopustí, aby sa nezrelý človek dostal do pekla. Uvažoval, či neznáma žena nie je anjel, ktorý ho prišiel zachrániť. Určite spolu vyletia do nebies a on uvidí jej krídla. Určite ich má krásne a dlhé, presne také, aké videl na obrázku v jednej knižke, keď bol ešte malý. Bol spokojný, ale odrazu chcel utiecť. Nevedel, prečo sa chcel rozbehnúť a nezastaviť sa, kým ho anjel nestratí. Možno sa bál uvidieť toho hore. Možno sa bál, ako ho potrestá zato, že utiekol z ústavu a neurobil nič preto, aby utiekli všetci jeho kamaráti. Možno nechcel opustiť zem, pretože toľko toho ešte nepoznal. Bál sa. Ak ho anjel vezme hore, už neuvidí nič, nezažije radosť z bytia, nenaučí sa nič nové a nebude sa môcť porozprávať s kamarátmi.

Tackavo sa snažil z myšlienok uniknúť. Nepočul, ako za ním kričal bezmenný anjel. Utekal preč. Bál sa ho. Strašne sa triasol pri tej predstave. Bolela ho hlava a všetko sa pred ním krútilo. Pozeral na zem a nezbadal, že je pred ním prekážka. Veľký, mocný strom, ktorého koruna sa týčila do výšky. Vrazil doň a hlava ho zabolela ešte viac. Omdlel.

(pokračovanie)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button