Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Nominus

AUTOR

Nominus

Spomineky na svet

Spomienky na svet

Celý svoj život som sa snažil žiť podľa ideálov, ktoré som si vysníval v detstve, nie vždy sa mi to však podarilo. Ale mal som preto dobré vysvetlenie, bol som predsa len obyčajným človekom, a ten je od prírody bytosť nedokonalá. Takže som sa uspokojil s týmto oklamávaním samého seba, lepšie povedané tej časti, ktorú mnohý tak neznalo nazývajú svedomím. Keď sa tak pozerám na veci, ktoré som prežil a na rozhodnutia, ktoré som vykonal, tak sa mi už nejavia také, ako vtedy. Čas všetko zmenil, zahmlil môj pohľad, a preto už minulosť nevidím tak, ako som ju videl, kým ešte bola prítomnosťou. Ale to všetko je možno iba zdanie, ktoré sa vrýva do mysle aby zakrylo pravú podstatu. Sú to už roky, čo uplynuli odo dňa čo prvé lúče spočinuli na mojej tvári. Iste, vtedy bola iná ako dnes. Svieža a plná života s úsmevom, čo naivne očakával, čo mu osud dal do vienka. Osud. To slovo vo mne vždy vytváralo vlny otázok, ktoré ma bičovali ako pobrežie pred búrkou. Život, ktorý som žil, nebol vždy životom, ktorý som chcel žiť, ale aj tak som ho prijal za vlastný. Je veľa vecí, ktoré ľutujem. Veľa slov, ktoré som mal povedať a zostali nevypovedané. Veľa slov, ktoré mali ostať navždy nemé no vydriapali sa na povrch cez moje ústa a mnohým ublížili. No ukájať sa ľútosťou nad všetkými zlými vecami, ktoré sme počas životov vykonali nemá zmysel. Bolo ich tak mnoho. Celý čas sa pomaličky hromadili, až sa na nás prevalili a pochovali nás vo vlastnom vnútri. A na tej obrovskej kope, na samom vrcholku sa týčia písmená, ktoré píšu kto vlastne sme. Každý deň som cítil, ako ma moje viny pohlcujú zo vnútra, ako sa snažia vyjsť cez otvory môjho tela. A márne som sa ich snažil ukrývať. Nenávidel som tento svet, a pre svoju nenávisť som si vždy vedel nájsť tisíce, ba milióny dôvodov.
Svojich rodičov som nikdy nevidel. Vyrástol som v detskom domove, i keď vtedy som to nevedel. Bola to najh-nusnejšia diera v tomto špinavom svete. Opatrovateľky nás bíjavali, a často sme boli za trest o hlade. Naše maličké dušičky sa k sebe chúlili každý večer a vyplašený strachom z ďalších a ďalších trestov sme prebdeli veľa nocí. Dozorkyne. Tak sme ich volali, keď sme boli trochu starší. Pamätám sa na to ako by sa to stalo dnes. Mal som osem rokov a na izbe som býval s takým malým chlapcom. Neviem ako sa vlal ani koľko mal vôbec rokov. Bol chudáčik nemý a vždy mal také smutné veľké oči. Vyzeral veľmi mlado a mal krásnu anjelskú tváričku. Adoptoval som si ho, teda nie doslovne. Ale bral som ho ako svojho mladšieho brata. Keď som rozmýšľal nad tým, že aké by to asi bolo byť s mamou a otcom, niekde ďaleko, veľmi ďaleko od tohto strašného miesta, vždy som si tam predstavoval aj jeho. Dokonca som mu dal aj meno. Nepáčilo sa mi, že ho každý v ústave volal inak. Raz na neho kričali „hej nemý“ , raz zas „hej krpec“. Celému tomu cirkusu okolo môjho bračeka som urobil koniec. Miško. Tak som ho pomenoval. Myslím, že sa mu to páčilo.
Tie dozorkyne, boli vlastne väzenkyne, ktoré boli prevychované a tu našli prácu, aby sa lepšie včlenili späť do spoločnosti. Mne teda vôbec nepripadali prevychované, i keď neviem čo strašné mohli spraviť, ale to čo robili nám, mi pripadalo ako najstrašnejšia vec na svete.
Celé noci som sa snažil Miška naučiť rozprávať. Dal som si to ako svoj prvoradý bratský cieľ. No jediné, čoho som sa dočkal bol ten jeho krásny tichý smiech. On sa vedel tak krásne smiať, že som pri ňom na chvíľu zabudol na všetko zlé a spolu sme sa chichúňali, až kým neprišla nejaká ta dozorkyňa.
Trest nasledoval vždy. A vždy to bolelo. Tie sadistky s obľubou bili deti. A najmä Miška, lebo ten si nemohol sťažovať. To som iste opomenul spomenúť. Jediný dobrý človek v celom ústave bol pán riaditeľ.
Videl som ho iba pár krát. Na prvé stretnutie dozaista nikdy nezabudnem. Dostali sme nové postieľky a on sa prišiel pozrieť, či sa nám páčia. Dostal som od neho vtedy sladký cukrík. Nikdy predtým som cukrík nevidel, a ani nemal v ústach. Bola to tá najúžasnejšia vec na svete. Len škoda, že sa tak rýchlo rozplynul. Jemu sme sa mohli posťažovať. Teda nemohli, lebo tie babizne nám povedali, že keď to urobíme, tak si to vypijeme. Nevedel som síce, čo by nám dali vypiť, ale bál som sa a tak som, rovnako ako ostatné deti mlčal.
No a u Miška tie staré strigizne vedeli, že aj keby chcel, tak nič nepovie. Lebo bol nemí, ako som ž spomenul. Miško nikdy neochutnal cukrík, teda aspoň som si to myslel. A vtedy, som ho ešte nepoznal. Keby som ho totiž poznal, dozaista by som sa ním podelil. O všetko som sa s ním delil. Potreboval viac jesť ako ja a tak som mu vždy dal aj z môjho taniera. Tiež som si odpykal skoro všetky jeho tresty. Vždy keď sa dalo, hodil som to proste na seba. Okrem bolesti a poníženia som sa dočkal aj odmeny. Bol to ten Miškov úsmev a objatie, ktoré utíšilo bolesť. Vždy mi pripadal veľmi odvážny, ani neviem prečo. Jediné, čoho sa naozaj bál, bola búrka. Vždy plakal, keď sa spoza zamrežovaných skiel blýskalo a dunenie hromov sa miesilo so zavíjaním vetra, ktorý prefukoval dnu cez zle zatesnené okná. Keď som sa náhodou uprostred takejto noci zobudil, uvidel som ho sedieť na mojej posteli a plakať. Samozrejme som sa s ním v takúto noc podelil o lôžko. Pri mne sa tak nebál. Myslím, že som bol pre neho taký hrdina.
Jediná dobrá vec, ktorú som tam zažíval, boli prechádzky po záhrade. Záhradu som ešte nespomenul?
Bola nádherná, obohnaná dookola vysokým múrom obrasteným brečtanom. Za ten vysokánsky múr som nevidel, ale o to mi ten svet za ním pripadal krajší. Nikdy som nechápal, ako mohol ten brečtan rásť na tom múre. Vždy som si totiž myslel, že kvety a ostatná zeleň rastie na zemi, no táto rastlinka nie. Tá rástla na stene. Bolo mi ľúto, že aj v našej izbe nerastie taká rastlinka. Miško by mal istotne radosť. A ja tiež.
Ale v záhrade rástlo aj veľa iných vecí. Boli tam vysoké stromy a kopa pestrofarebných kvietkov. Tie však už rástli na zemi, no aj tak som sa z nich tešil. A Miško tiež.
Škoda len, že sme sa tam dostali iba niekedy, keď bolo pekne.
Dozorkyne mali divný názor na to, kedy je pekne. Keď som sa niektorej z nich spýtal, či pôjdeme na záhradu, väčšinou mi povedali, že je vonku škaredo. No keď som sa ta pozrel, skoro vždy bolo doslova krásne. Tak neviem, prečo mi klamali. Asi sa im na záhrade nepáčilo. O tie kvetinky sa staral ujo záhradník, videl som ho spoza okna, ako ráno chodil a robil všelijaké čudesné veci. Napríklad kropil kvety vodou, čomu som nikdy nechápal. Myslel som totiž, že na to tu je dážď. Ale asi som sa mýlil, no potom už naozaj neviem, na čo je taká búrka dobrá. Keď, tak asi iba na to, aby sa mal Miško čoho báť. To my pripadalo strašne nefér. A bola to asi jediná nefér vec na svete, no mal som Miška rád, a preto mi práve toto vždy pripadalo najneférovejšie pod slnkom. Keď už spomínam slnko, tak oň sme boli ukrátený asi najviac zo všetkých. Do našej izby sa totiž nikdy neprišlo pozrieť, ani na okamžik. Vždy som pozeral von no neuvidel som ani len kúštiček. Možno keby som sa viac naklonil, ibaže mi v tom bránili mreže za oknom. Miško moje nadšenie zo slnka nikdy nechápal, teda nepovedal to, lebo nemohol, no jeho nechápavý pohľad to urobil za neho. Slnko som teda videl, iba keď sme boli v záhrade. Pozeral som naň, až kým ma nezačali bolieť oči, no aj tak som neprestával. Od tých čias, čo začalo toto moje posadnutie, sa mi začal zhoršovať zrak, ale mne to bolo jedno. Jedno to však rozhodne nebolo môjmu bratovi. Ten pochodoval v kruhu okolo mňa, pozerajúceho k nebesám, a kukal na mňa veľkými hnedými očkami. Strašne rád sa hral na schovávačku a takto si krátil čas, kým som sa mu nevenoval. Mal teda riadnu trpezlivosť, no keď som už mal vypálené oči, dočkal sa. Vždy vyhral, ale neviem, či bol ozaj tak dobrý, alebo to bolo tým, že som skoro nevidel. Ale to je jedno, hlavne že mal malý radosť. Veľmi rád vyhrával. On mal rád veľa vecí, viac než ja, teda okrem toho slnka. Mal rád hviezdy, vždy sa na ne pozeral cez okno, no keď začul kroky na chodbe, rýchlo sa zababušil do deky a robil sa, že spí. Dozorkyne nemali rady, keď sme boli v noci hore. Neviem prečo. Oni nemuseli ísť skoro spať no my sme museli. No Miškovi hranie toho, že spí, moc nešlo. S celej sily sa snažil udržať zavreté oči, no vyzeral tak smiešne. Nosné dierky sa mu rozšírili a viečka žmurkali, ako keby mal otvorené oči. K tomu všetkému celý očervenel a líca mal nafúknuté ako balóny. Keby sa videl, určite by pukol od smiechu. Roztrhlo by ho ako žabu. Aj žaby by mal istotne rád, keby vedel, čo to je. Ale mojich pokusov o opisovanie žiab a iných zvieratok som sa vzdal pri pohľade na jeho vystrašené očká.
Bolo veľa vecí, o ktorých ani len netušil, no ale ani ja som o ňom veľmi nevedel. Kým som bol menší, bývali sme všetky rovnako staré deti v jednej obrovitej izbe. Bola možno stokrát väčšia ako tá, kde som býval s Miškom. Ale on tam vtedy nebol, a keďže bol nemý, nemohol mi povedať nič o kde bol pred tým. Určite mal pekný život. A pravdu povediac neviem ani prečo nás sem dávali. Asi sme museli spraviť niečo strašlivé, ibaže si nepamätám, čo to mohlo byť. Stalo sa to asi kým sme boli ešte maličký. Ale takýto trest sa mi zdal privysoký. Mama s otcom si mali po nás raz prísť, aspoň tak nám hovorili dozorkyne, ibaže som netušil, kedy to „raz“ nastane. Ale o každý prežitý deň som to považoval bližšie a bližšie. Tešil som sa na ten deň, no bál som sa, že prídem o Miška. A tak som vymyslel plán. Keďže ani po Miška si jeho rodičia nechodili, myslel som, že by som mohol poprosiť mamičku, aby sme ho zobrali aj jeho, aspoň kým si poň neprídu. Myslím, že by súhlasila. Mama s ockom by v tom nadšení zo mňa určite nepovedali nie.
No jedného večera sa moje veľkolepé plány zrútili. Bolo to práve keď sme večerali. Jedna s tých škaredých dozorkýň mala službu. Avšak táto bola obzvlášť protivná a hnusná. Mala obrovitý zadok, tak veľký, že zvyšok tela v porovnaní s nim pripadal malinkejší ako malý. A na tvári kopa červených vyrášok. Na krivom nosisku obrovská, chlpatá bradavica. Bola to tá najstrigovatejšia striga akú som kedy videl. A to sa ich po chodbách ústavu povaľovalo veľa. V ten večer bola ešte čudesnejšia ako obvykle. Kráčala z nohy na nohu a ten jej veľký zadok sa knísal zo strany na stranu ako rôsol. Tackala sa a sem tam sa vykydala na zem, vtedy sme sa všetky detiská rozrehotali. To už nevydržala. Po chvíli už nemala len červený nos, ale už aj celú tvár. Koktavo na nás kričala a počastovala nás všelijakými slovami, ktoré som nikdy predtým nepočul. Boli to asi nejaké strigovské zaklínadlá, no asi ich povedala zle, lebo žiadne čary nenastali. No vtedy povedala aj tie slová, na ktoré nikdy nezabudnem. Povedala, že sme tu a zhnijeme tu, lebo si po nás nikto nikdy nepríde. Hnusné slová, ktoré sa mi vryli do duše a zostali tam. No nechcel som jej veriť. Už som vedel, že dozorkyniam sa nedá veriť. Rovnako ako s tým počasím. Tiež klamali, keď hovorili, že je škaredo a bolo úplne krásne.
Iného dňa sme mali na olovrant dostať jablká zo záhrady. Dozorkyniam sa ich nechcelo zbierať a tak nás vyhnali do záhrady, nech si ich natrháme samy. No všetky jabĺčka boli popadané a doodierané na zemi. Miško ma štuchol a ukázal na strom. Úplne hore bolo jedno úplne červené. Vyšplhal som teda poň. Pre Miška by som vyšplhal aj vyššie. Ale keď som bol hore a pozrel som sa k zemi, zmrazilo ma. Musel som byť aspoň tri kilometre nad zemou. Bol som hrdý, že som tak vysoko vyšplhal tak rýchlo. No dole to trvalo dlhšie. A keď som bol v polovici môjho zostupu, podlomila sa vetva pod mojimi nohami a ja som s tej výšky spadol do jabĺk popadaných na zemi. Celý som sa odrel a zašpinil si košeľu od mäkkých jabĺk. Obkľúčili ma staršie deti a nahlas sa smiali. . Pri tom stále niečo hovorili o zhnitých jablkách. Jedine Miško pribehol ku mne a podal mi ruku. Chcel mi pomôcť na nohy. No chudáčik bol taký maličký, a keď so sa zaprel stiahol som aj jeho na zem. No ten truľko sa iba začal smiať a pozeral na mňa s takým očakávania plným pohľadom. Podal som mu to červené jablko a on sa do neho pustil s veľkou chuťou. Videl som ako mu po brade tiekla sladká šťava a on sa snažil ten veľký plod celý strčiť do úst. Do ruky som si vzal jedno s tých jabĺk zo zeme. Bolo mäkké a škaredé, podivne smrdelo a bolo hnedé. Potom som pozrel na Miška. Celý žiaril šťastím a naťahoval ku mne ruku, v ktorej zvieral polovicu jablka.
V ten večer som veľa rozmýšľal. Nechápal som, ako sa z krásneho a šťavnatého jabĺčka mohlo stať niečo tak ohavné ako boli tie zhnité. No bál som sa, že aj zo mňa a z Miška sa raz stane niečo tak hnusné. Veď tá dozorkyňa to predsa povedala. I keď som vedel, že ony skoro vždy klamú, čo ak práve teraz neklamala. Vtedy som všetko pochopil. Tie zlé dozorkyne nás ukradli našim rodičom a oni nás teraz márne hľadajú. Iba som nevedel, načo sú im malé deti. No i na to som časom prišiel. Teda nie sám, ale povedal mi to jeden starší chlapec. Povedal, že sme tu preto, lebo tie strigy sú ozaj strigy, a sú strašne staré. No aby si zachovali ako takú mladosť, potrebujú nás, aby ju z nás vysali. Majú na to taký prístroj. Aj ja som ho videl. Strašne hučal a na konci mal takého dlhočizného hada, ktorý sa vraj prisal na ucho, a tak vysal mladosť. Videl som, ako jedna s týchto dozorkýň, teda stríg, išla s týmto vysávacím prístrojom do izby k starším deťom. Ku nám chodila iba z metlou, no nelietala na nej, aspoň nie pred nami. Iba s ňou metala sem a tam a strašne pri tom rozvírila prach. Miško pri tom strašne kýchal, za čo vždy dostal dve zauchá. O bosorkách a strigách som toho vedel veľa. Keď som bol mladší, bola tu jedna mladá dozorkyňa, ktorá sa starala len o choré deti, mal som ju rád. Lebo bola milá a pekná A tá my vždy večer čítal rozprávky o strigách a o deťoch, ktoré jedli. Potom som sa väčšinou bál. No neskôr som zistil, že deti jedia iba v rozprávkach. Ale vždy ma zaujímalo, čo s nimi robia naozaj. A teraz som to už vedel.
Pár ďalších dní som mal s toho všetkého zmätok v hlave. Najme pri spomienke na zhnité jablko vo svojej dlani. V noci ma prenasledovali desivé vidiny ako ma zhnitého drží v rukách obrovská strigizňa a smeje sa z plných úst. Nikomu som o tom nepovedal, Miškovi už rozhodne nie. Nechcel som aby sa bál aj on. Ja som sa bál za nás oboch. Ako sa dni menili na noci a tie späť na dni, uložila sa my v hlave myšlienka na útek. Nemal som to síce úplne premyslené, najme tú časť ako sa dostať von.
Nezostal mi ani čas to nakoniec celé domyslieť, keď sa stalo niečo, čo celý útek urýchlilo.
Tak ako po iné dni, tak aj vtedy, jedna protivná ženská metala metlou prach po našej izbe sem a tam. A tak ako aj po iné dni, dostal Miško pár za úch. To všetko preto, že jeho pľúca mali tú drzosť, a namiesto toho aby sa potichu udusili, vykašľali prach von. To samozrejme pokazilo precízny ladný pohyb metly, vlniacej sa sem a tam skoro v dokonalej harmónii. Keď sa našej milej dozorkyni zdala miestnosť dosť zaprášená a Miškove líca dosť červené, zamierila von z izby. Na tejto stereotypnej blamáži však v tento konkrétni deň bolo čosi iné. Na scéne sa totiž objavila druhá, rovnako nevľúdna, striga. S ľahkosťou na jazyku na ňu vyhŕkla pár podivných slov a stým, že to tam má okamžite povysávať zmizla v chodbe.
Kým to slovo rezonovalo v mojich ušiach a snažilo sa mi vysvetliť, čo samo o sebe znamená, zmizla aj druhá striga kdesi v chodbe. Vtedy som to pochopil. Som na rade, a Miško tiež. Vysajú z nás mladosť a mi zostaneme zhnitý, ako to jabĺčko v mojej ruke. Popozeral som sa po izbe, no Miška som zrazu nikde nevidel. A potom som to zazrel, tá bosorka nechala otvorené dvere. Vybehol som teda na chodbu. Miško sedel uprostred nej a rozkošne sa usmieval. Celý rozrušený som bežal k nemu, chytil ho za drobnú dlaň a spolu sme bežali na koniec tej dlhočiznej chodby. Išli sme tadiaľ, kadiaľ sme vždy chodievali na prechádzku do záhrady. A tam sme sa nakoniec aj dostali. Po ceste sme stretli pár stríg, no tie nás akoby nevideli. Prešli sme okolo nich bez povšimnutia. Najprv som si myslel, že sme asi ozaj zneviditeľneli, no neviem, či to tak bolo aj v skutočnosti. Na záhrade práve ujo záhradník strihal kvietky. To bola tiež jedna z vecí, ktoré som nechápal, a ktoré on robil bežne. Načo ich teda pestoval, keď ich nakoniec strihal?
Nepozorovane sme vkĺzli do jeho auta a schovali sa za krabicami. Úkryt, musím hrdo povedať, to bol dobrý, až na ten čudesný zápach, ktorý bol všade okolo nás.
Po chvíli auto strašidelne zavrčalo a potom sme sa už viezli. Prešli sme cez bránu a ja som videl, ako banda stríg vybieha na dvor a niečo hľadá. Myslím, že nás, ale ani to neviem isto.
Išli sme strašne rýchlo, nič rýchlejšejšie som nikdy nevidel, a nie to sa v niečom takom ešte aj viezol. Obiehali sme ľudí i vozy ťahané koňmi. Konečne som videl ten svet, ktorý bol celý čas skrytý za múrom. A musím povedať, že bol nádherný. Kopce sa tiahli do nekonečna a boli posiate zelenými stromami tak vysokými, že sa dotýkali neba. Polia boli plné zlatých kláskov, ktoré sa vlnili v takte vánku poletujúceho v povetrí. Neviem ako sme išli dlho, ale bol som unavený, a pri pohľade na spiaceho Miška som sa aj ja pobral do náručia snov.
Prebral ma až Miško. V jeho očiach sa odrážalo obrovské nadšenie. Po pravde som nechápal čím to mohlo byť. Na to som prišiel v momente, keď som nasmeroval svoj zrak smerom, ktorým sa pozeral on. Vtedy som to pochopil.
Keď sa mi konečne podarilo po pár minútach opäť sa nadýchnuť, uvedomil som si, že letíme. Teraz nemyslím, že by sme išli tak rýchlo, išli sme vcelku pomaly. Problém bol skôr v tom, že sme naozaj leteli. Vznášali sme sa nad krajinou a sledovali scenériu pod nami. Obrovské stromy sa mi s tej výšky už nezdali také obrovské, a ako som zistili, nesiahali až po nebo. Za to my hej. Vietor strhol plachtu s korby. To nás oboch potešilo, keďže sa nám zlepšil výhľad a ešte k tomu sme sa tak zbavili aj toho zápachu, čo nás mierne pridúšal. Tam dole sa pomedzi kopce vlnila cesta ako sivá stužka a po nej uháňali drobný ľudkovia a ich vozy. Boli taký maličký, že aj Miško si pri nich pripadal ako obor. Netrvalo dlho a vystúpali sme ešte o čosi vyššie. Boli sme tak vysoko, že sme prechádzali cez mäkučké chumáče oblakov. Vnoril som do nich ruku a oni sa mi okolo nej omotali. Nikdy predtým som neskúsil jesť obláčik, a teraz som tú možnosť nehodlal len tak zahodiť. O to bolo väčšie moje prekvapenie, keď som zistil, že chutia ako cukrová vata. Sladučká cukrová vata. Nestačil som sa jej ani nabažiť, a vyleteli sme ešte vyššie. Boli sme tak strašne vysoko, že keby bola noc, tak by sa Miško mohol dotknúť svojich milovaných hviezd. Ujo záhradkár sa otočil smerom k nám a pozdravil nás zamávaním ruky. Na jeho perách sa črtal priateľský úsmev a jeho vlasy viali vo vetre.
Za nami sa však z ničoho nič rozliahol desivý škrekot a smiech. Strigy. Leteli za nami na metlách a škľabili sa tak nechutne, ako to vedia iba oni. Cerili svoje čierne zubiská a stále viac a viac sa približovali. No ujo záhradník sa na nás iba pokojne usmial, nasadil si letecké okuliare hlbšie do tváre a okolo krku si obviazal dlhočizný biely šál. Potom sme začali naberať na rýchlosti, šli sme tak rýchlo, že som sa celou silou držal aby som nevypadol. Kľučkovali sme medzi oblakmi, no strigy nám boli stále v pätách. Boli bližšie a bližšie. Cítil som ich horúci dych po celom tele, ich škrekot mi dunel v hlave v nekonečných ozvenách. Kostrbatá ruka ma schmatla za ruku a vyhodila von. A ja som padal, padal som tak dlho a tak krátko zároveň. Zem bola čoraz bližšie a život čoraz ďalej…
Keď som opäť otvoril oči, scenéria okolo sa zmenila. Namiesto zelene sa všade vôkol týčili vysoké kamenné domy a plno ľudí. Po nejakom čase mi došlo, že už nejdeme ale stojíme. Mojej vyplašenej hlave ešte chvíľu trvalo pochopiť, že to bol len sen. Čo je ten život za život, keď človek ani nevie či sní a či žije.
Jemne som zobudil spiaceho bračeka. Nerád som ho budil, lebo sa zdalo, že má krásny sen, na rozdiel odo mňa. Keď sa prebral a vzhliadol všetkých tých ľudí a domy vonku, vydesene sa schúlil do rohu auta. Bol to taký veľký nákladiak prekrytý plachtou.
Snažil som sa ho upokojiť, no nejako sa mi to nedarilo. Bol strašne trucovitý, jasne mi dal najavo, že tam hodlá zostať.
No nakoniec poslúchol a šiel za mnou von. Isto to nebolo mojim vplyvom, to skôr ten strašný zápach, čo sa vinul s krabice. Keby som vedel čítať, určite by mi to nápis na nej, znejúci „MAŠTAĽNÝ HNOJ“ , pomohol pochopiť.
Vonku bolo snáď milión ľudí a všetci stáli so smutnými tvárami v koridore okolo širokej ulice.
Chvíľu nám trvalo kým sme sa cez tu kopu predrali až na kraj, tak, aby sme mohli zistiť čo sa deje. Bol som s toho úplne užasnutý, toľko ľudí som jakživ nevidel. Nikdy som si ani len nepomyslel, že ich toľko môže byť. Na konci širokej ulice stála obrovitá brána. Ale bola akási čudesná. Lebo stála len tak uprostred ulice, nemala žiaden plot, ani múr, iba taká osamotená tam stála. Pomyslel som si, či jej nie je troška smutno, s toho osamotenia. A tiež som nevedel, načo je taká obrovská, iba ak pre obra. Vtedy som pochopil, že aj obrovia existujú, tak ako strigy. Bol som teda zvedavý, či nejakého uvidím. Tá kopa ľudí tiež asi čakala na obra, na čo iné by tu tak postávali.
No miesto obra, sa spopod brány objavil pochodujúci dav. Teda, bol som sklamaný, to viete, takého obra človek len tak neuvidí. Ako sa dav presúval po ulici stále bližšie knám, všimol som si jednu starú paní, čo stála vedľa nás. Pozerala sa na Miška. Ten s obrovitým úsmevom pozeral na ten dav pochodujúci okolo nás. Očká mal rozžiarené radosťou, a na tváry sa mu črtal úsmev odo ucha k uchu.
No tá starká sa nesmiala, po zvráskavených lícach, ktoré tak trochu pripomínali pokrčený papier, sa skotúľala guľatá slza, a vpila sa jej do blúzky. Nechápal som, prečo plakala, keď Miško bol šťastný. Tý pochodujúci pajáci na tej ulici, boli ale parádny. Všetci mali oblečené rovnaké šaty, sivé ako pierka holubov, zobajúcich chlieb na záhrade nášho ústavu. Na hlavách velikánske železné klobúky, ktorým som nechápal a na ramenách nejaké drevené čudá, ktorým som tiež nechápal. Niektorý išli na koňoch, jeden bol hnedý, iný zas čierny a ďalší biely. Toľko koňov som tiež nikdy nevidel, teda v ten konkrétny deň, som zažil a videl toľko nových vecí. Teda, ani neviem ako dlho trvalo, kým všetci tí pajáci okolo nás prešli, ale celý ten čas som na nich civel spolu s Miškom, a tešili sa s toľkej parády. No ostatný naše nadšenie nezdieľali. Všetci boli smutný a ako som si všimol, nielen tá starká plakala.
Niektorý hľadeli do diaľky, a jediné čo sa v nich odrážalo okrem modrého neba, bola nádej.
Pozeral som sa tým ľuďom do ich tvári, no v žiadnej nebolo vidieť nadšenie, či radosť. Podišiel som k tej starkej, a poťahal ju za rukáv. Ťahal som a ťahal, no chvíľu trvalo kým som konečne získal jej pozornosť. Pozrela na mňa a tíško šepla, tíško, tak potichúčky, že asi iba ona to počula….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button