Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Nominus

AUTOR

Nominus

Planéta P-149…….5.časť

Odplata

 

Pozemský rok: 2211

Poloha: Niekde v Slnečnej sústave

 

Všadeprítomná tma sa rozlievala v priestore, bola všade, pretekala celím mojím vnútrom, prestúpila každou molekulou tela. Bol som v nej uzavretý, bol som v nej sám. Ovládal ma strach a obavy. Cítil som sa taký osamotený, taký opustený v tejto prázdnote. Neustále ma prepadali predstavy, že celá tá tma sa na mňa rúti, a rútila sa. Neviem ako dlho to trvalo, no pripadalo mi to ako večnosť aj ako okamih zároveň, čas neexistoval, neexistoval ani priestor, lebo ten je ohraničený, no tá tma bola nekonečná. No čas zrazu precitol, a ja s ním. Tma pominula vystriedala ju pustina. Za kopcami v diali zapadalo oranžové slnko a uprostred toho všetkého stál veľký strom bez listov. Ten strom som už poznal, bol starý s drsnou kôrou. Prišiel som k nemu a rukou mu prešiel po povrchu. Vietor sa mi hral s vlasmi a prinášal sviežu vôňu.

„Vitaj tvár menom Jack“ prehovoril náhle strom.

„Už nemám tvár, a ani meno“ odpovedal som so smútkom v hlase. Chvíľu zavládlo v okolí ticho, i vietor prestal viať. Potom som sa pozrel na umierajúce slnko, krvácalo do oblakov, ktoré sa sfarbovali jeho krvou.

„Už nemám nič, milí strom, už som ako ty.“

No strom iba sucho povzdychol:“ nie  milá tvár bez mena. Stratil si meno, stratil si tvár a stratil si aj život, no ešte dýchaš, nezabudni na to, ešte nie si ako ja ,bratku.“

„Možno ešte dýcham, no stratil som všetko.“

„Ešte ti predsa len niečo zostalo…“

Vtedy začal opäť duť vietor a priniesol zo sebou sladkú vôňu, vôňu, ktorú som poznal. Otočil som sa a za mnou stála Sára. Bola prekrásna, vlasy jej neposlušne poletovali a tancovali s vetríkom krásny tanec.

„Nezabudni, ešte ti niečo zostalo…“

Potom na strom dopadli posledné lúče slnka a všetko začalo miznúť v nekonečnej tme. Všetko, strom, Sára, i sladká vôňa prinášaná vánkom.

„Nezabudnem“ kričal som s plného hrdla „nezabudnem“, no všetko sa zmenilo na tmu.

Keď som otvoril oči, oslepilo ma svetlo. Bolo síce iba také úplne slabučké, no aj tak mi chvíľu trvalo, kým som si naň privykol. Bol som v malej miestnosti bez okien. Vstal som s tej nepohodlnej a tvrdej postele a zamieril ku dverám. Boli zamknuté. Hlava ma bolela, vlastne som mal pocit, že mi každú chvíľu exploduje. Nahmatal som si na nej celkom slušnú hrču. Potom som si rozpomenul na to všetko čo sa stalo v tom podvodnom laboratóriu. A v hlave mi neustále behala otázka kde to vlastne som.

Potom sa dvere so škripotom otvorili a dnu vošiel vojak.

„Poďte so mnou pán Cooper.“

Nasledoval som ho, vyšli sme na chodbu a chvíľu išli rovno. Celí ten čas som rozmýšľal, kde to asi som. A tento bol ďalší, kto vedel moje meno, a ja som nemal ani šajn odkiaľ. Mal som pocit, že začínam byť verejne známou osobou. Zvláštne, najmä ak uvážim, že som bol už pol roka mŕtvi. Zaviedol ma do nejakej kancelárie. Potom odišiel a dvere sa za ním zavreli a uzamkli. Vnútri bol starý známy, malý tučný chlapík.

„Pán Cooper, vitajte u nás. Ako správny hostiteľ dovoľte, aby  som sa vám najskôr predstavil. Volám sa Jim Daniels, presnejšie generálmajor Jim Daniels. Som riaditeľom vojenskej kontrarozviedky Červenej republiky, teda, kým ešte existovala.“

Pri jeho poslednej poznámke mi prebehol mráz po chrbte. Žeby stroje nakoniec predsa dobili Planétu. Bolo mi zrazu akosi skľúčene, čo sa odrazilo na mojej tvári.

„Čo sa stalo?“

„Strašná vec pán Cooper. Pridali ste sa na zlú stranu šachovnice. Pridali ste sa k teroristom vedeným Eliaheom Coohenom, ale to už isto viete. Všetci sme boli zaslepený túžbou získať Mozog a zničiť stroje. Boli sme taký slepý, že sme si nevšimli iné nebezpečie. My sme ho síce nevideli, ale páni zo Zeme i pán Coohen si ho všimli.“

„ Aké.“

„Istý teleskop na Zemi objavil jeden celkom malý asteroid. Malý, ale predsa dosť veľký, na to aby zničil Planétu. A práve naša milovaná Planéta mu stála v ceste. Varovali nás 48 hodín pred dopadom. Naše stanice ho nemohli zachytiť skôr, lebo sme ich plne využívali pri bojoch proti strojom. Nemali sme dosť času ani zdrojov evakuovať celú Planétu. Zopár šťastlivcov sa dostalo do transportov, no naše flotily dokázali zachrániť iba stotisíc obyvateľov. Jak patetické, konečne sa naše republiky v niečom spojili, a hneď aj boli zničené.“

Posadil som sa na kreslo a s údivom počúval jeho monológ.

„Dopadol v noci, o 16:13 nášho času. Spadol do Poseidonu. Zdvihol prílivovú vlnu, ktorá sa prehnala cez celé vnútrozemie. Všetko sa ocitlo pod hladinou. Voda sa začala variť hneď po dopade. Sila akou narazil bolo obrovská, akoby sme naraz odpálili všetky nukleárne bomby tohto sveta. Planéta sa vychýlila zo svojej osy. ale to je už vlastne jedno. Všetci zahynul behom okamžiku. Zapamätajte si ten dátum pán Cooper, 18. deň 3. mesiaca roku 2211. V ten deň zomrelo 15 miliónov ľudí. behom jedinej sekundy. Zem o tom asteroide vedela dosť skoro. Mohli sme mať čas a zachrániť viacej životov. Obetovali nás, všetkých do jedného. Ženy, deti, starcov, Planétu. Keby nás varovali, dozvedeli by sa to aj stroje, a usli by odtiaľto. Mali zdroje nato aby sa im to podarilo, a mohli by napadnúť Zem, v túžbe hľadať novú Planétu by sa mohli dostať až tam. A preto obetovali 15 miliónov životov. To je ich jednoduchá matematika pán Cooper.

No my začneme od znovu, máme Mozog, a ten nám pomôže. Nájdeme novú Planétu. A raz to Zemi spočítame. Je nás ešte dosť. Veľa ľudí ušlo už cez vojnu, je nás ešte dosť…“

Chytil sa za hlavu a ticho zavzlykol. Pozrel sa na veľkú holografickú mapu v rohu miestnosti. Planéta na nej bolo zvýraznená svetlou zelenou farbou. Vstal a prišiel bližšie. Potom povzdychol a vypol ju.

„Ale dosť toho sentimentalizmu. Vráťme sa k vám pán Cooper. Kapitán Jack Cooper, oficiálne ste padol pri Čiernej Bráne, tam to boli jatky, nemali ste skoro žiadnu šancu ju ubrániť, no ale odolávali ste dlho a statočne. To zachránilo pár tisíc ľudí z Údolia. Vy ste tajná zbraň Čiernej republiky, a musím uznať, že ste takmer dokonalý. Iste neviete o všetkom, čo vo vás je. To by vám nemohli povedať, aby ste to nepoužil proti nim. No, mali vás získať úplne pod svoju kontrolu, predtým, než vás vyslali do terénu. Takto ste sa pre nich stali mocným nepriateľom, a pre pána Coohana istotne mocným spojencom. Viete, on pán Coohan by chcel zachrániť svet, a ide po tom cez životy. Aj nevinných, keď treba. Celí svet im hovorí teroristi, lebo keď musia, obetujú tisíce životov civilistov, len aby dosiahli svojho cieľa. Sú to obete vlastných ideálov. Ale vy ste si už vybral. V každom prípade ste zradil svoju vlasť. Samozrejme vás predáme justícií Čiernej republiky, no predtým vás preskúmame podrobnejšie. Viete rivalita nikdy neumiera, a raz by sa nám také informácie mohli hodiť. To vaše šibalské očko je teda vecička. Ale tým to istotne nekončí. Na tejto disketke je všetko, čo sme na vás našli primárnym pozorovaním. Nemusíte sa báť nijako sme do vás nerezali ani nič podobné, aspoň zatiaľ nie. Všetko máme vďaka ožarovaniu a skenovaniu.“

Bol som zhrozený, Planéta bola zničená. Už som prišiel aj o vlasť, už mi nič nezostalo, nebol som pánom ani vlastného života, ak som ešte vôbec nejaký mal. Možno som bol viac stroj, ako som si myslel. Táto predstava ma desila zo všetkého najviac, zatiaľ čo mi tu ten chlapík hovoril o mojej nepeknej budúcnosti, premýšľal som aké to asi bolo, tam na Planéte. Istotne neinformovali verejnosť, vznikla by absolútna panika a anarchia. Nalodili vlády, vojakov a vyvolených. No kto má právo rozhodnúť o tom, kto je vyvolený. Prečo museli tisíce umrieť a jeden mohol žiť, prečo. Prečo som prežil ja, veď už dávno som vlastne mŕtvi. Miesto mňa mohol žiť niekto iný, niekto zo žiarivou budúcnosťou pred sebou. Prečo ja? Aké to asi bolo? Uložiť deti do postele. Naposledy ich pobozkať na dobrú noc. Alebo pritísknuť sa k milovanej osobe a dýchať spoločný vzduch. Naposledy. Nevedieť, že ráno už nepríde. Zaspať so sladkým prianím na perách a už nikdy nevstať. Ani som už nevnímal o čom hovoril, bolo mi ukradnuté čo sa so mnou stane. Najradšej by som sa vrátil v čase, a do cely miesto mňa strčil niekoho, pre koho by mal ešte život zmysel. A ja by som zaspal s úsmevom tam dole. 18.3. 2211, deň, ktorý nemal zajtra.

„Pán Cooper, vy ma ani nevnímate, viem, že som vás zaskočil, ale musíme ísť ďalej, pre budúcnosť našich detí. Teda vy nie, vy pôjdete tak rovno pred popravšiu čatu.“

Jeho veľmi vtipnej poznámke som nevenoval moc pochopenia. Nemal som vtedy pochopenie pre nič zábavného. Nebol čas na zábavu.

„Teda som rád, že ste nestratil zmysel pre humor, teda ak ste vôbec nejaký mal. No, našťastie sme vás chytili ľahšie ako som čakal. Vedeli sme, že si všimnete pohyb tých vedcov na Planéte. poslúžili nám ako návnady, a vy ste po nich skočili s veľkým apetítom. Teda pravdu povediac vás sme tam priamo nečakali. Vďaka našim informátorom sme vedeli, že ste tak trochu zradil, ale neboli sme si istý, či ste sa pridali k pánovi Coohenovy. On chudák ani nevie, ako blízko pri sebe má svojich nepriateľov. No ale sne radi, že poslal práve vás. Dlho sme nevedeli prísť na to, čo sa vám tam stalo, že ste bol taký nevládny. To až tie injekcie nás priviedli k pravde. No veda je mocná, no všetko nezvládne. Asi viete, čo sa vám sem tam môže stať, myslím tým tie záchvaty. Samozrejme, že to viete. No je to iste nepríjemná vec, no nazvime to akousi daňou. Ani dane neplatíme s úsmevom, však?“

Ten jeho trápny humor ma už vážne štval.

No pre každý prípad, sme poučili personál, ktorý vás stráži o tam, čo robiť, keď vás to zase chytí, tak sa nemusíte báť. Viete ste pre nás cenný hosť. Informácie, ktoré z vás získame nám poslúžia v našom vlastnom projekte super vojaka. Ale nechajme to tak. Teraz sme na vesmírnej lodi Setller 2, a o pár hodín pristaneme v Armstrong city na Mesiaci. Už ste niekedy videl Zem, namyslím na fotke. Je nádherná, je to naša vlasť. Každý človek je v nej doma, je krásna, plná života a farieb. Je to zvláštny pocit byť tam, taký neopísateľný, no vy ho zrejme nezažijete. Pár dní si vás necháme, prezrieme si vás podrobne a potom odovzdáme rovno pred tribunál. A za zradu…, však uvidíte, čo vás čaká.“

Dnu vošiel akýsi dôstojník.

„Pane, k nášmu únikovému otvoru sa pripojila loď bez výsostných znakov.“

„V poriadku, pošlite polovicu mužov do nákladného priestoru, nechajte ich nalodiť sa a potom ich zastreľte! A zavolajte ostrahu.“

Dôstojník odišiel a o chvíľu som už v sprievode ostrahy putoval späť do cely. Keď sme zastavili pred celou a on vytiahol elektronický kľuč, rozhodol som sa konať. Hodil som na zem a začal sa metať sem a tam ako ryba na suchu. Neviem či som to hral až tak vierohodne, no presvedčil som ho. Rýchle vytiahol z náprsného vrecka injekciu a chcel mi ju pichnúť do hrude. Vtedy som ho z plnej sily kopol do tváre. Bola to riadna pecka, no iba ho zrazila k zemi. Vrhol som sa po zbrani, ktorá mi pritom všetkom skĺzla z ramena. No on ma chytil za nohy a odtiahol ma od nej, potom sa na mňa vrhol a začal ma škrtiť rukami. Neviem ako sa mi podarilo nahmatať tú injekciu, no keď už som ju mal, tak som ju aj použil. Vrazil som mu ju rovno do oka a potom vypustil jej obsah. Pustil ma zvalil sa na chrbát. Len atak ležal a mykalo ním do všetkých strán, z úst mu valili sliny premiešané s krvou a podivne kvičal. Uštedril som guľku z milosti. Jeho telo som hodil a zamkol do nejakej miestnosti hneď vedľa mojej cely. Potom sa vrátil späť a zavrel sa.

Medzitým sa väčšina vojakov na palube rozmiestnila v nákladnom priestore a čakala. Vstupné dvere do lodi boli zavreté, za nimi už bola pripútaná neznáma loď. Dlho sa nič nedialo, a to bolo podozrivé. Niekto vydal rozkaz k otvoreniu. A to bola osudová chyba. Dvere sa behom sekundy otvorili, no za nimi nebola žiadna loď, iba úzka chodba a za ňou chladný vesmír. Behom chvíli vysalo všetko čo bolo v nákladnom priestore von. Aj tých úbohých vojakov. Miestnosť zostala dokonale prázdna. Potom sa koniec tej chodby smrti uzavrel a vnútri sa otvorili akési dvere, skôr taký malý otvor. Cezeň vbehol dnu asi tucet vojakov. Boli celí v čiernom, od hlavy až po uši. Netrvalo dlho a obsadili celú loď. Dostali sa aj ku mne. Boli dvaja a nemali už kukly na tvárach. Jeden chlap a ženská. Otvorili moje dvere, a spustili  za nimi mreže.

„Tu je niekto?“ povedal ten chlap, bol to taký typický vojak. Keby ste ho stretli na ulici v civile, povedali by ste si, že je to vojak. Celé to z neho sršalo na všetky strany.

„Čo s ním kapitánka?“

„Asi bude dôležitý, keď ho nenechali na Planéte.“

„Máme ale rozkazy, eliminovať každého na palube.“

To s tou elimináciou sa mi vrcholne nepáčilo. Postúpil som bližšie k mrežiam a okom som si prezrel tých dvoch. Hneď som o nich zistil pár informácii. Boli to konfederačný agenti. Zdalo sa mi vhodné nejako zasiahnuť a tak som po chvíli všeobecného mlčania prehovoril.

„Mali by ste splniť rozkazy, kapitánka Berkleyová. „

To istotne zabralo, pozreli sa na mňa obaja takým zvedavým pohľadom, že som si bol istý, že to muselo zabrať. Vedel som aj meno toho druhého, no myslím, že to čo som povedal stačilo.

„Neviem odkiaľ vite moje meno, ale zatiaľ si vás tu necháme.“
“Ale kapitánka, máme rozkazy!“
“Možno sa nám ešte bude hodiť, a keď nie, tak ho neskôr eliminujeme, ako hovoria rozkazy.“

Potom obaja zmizli v tmavej chodbe s úsmevmi na perách. AK mám pravdu povedať, nechcel by som byť v ten deň členom posádky Setllera 2. Všetkých ktorý sa vzdali nahrnuli do miestnosti na vypúšťanie odpadu. To by nebolo až také hrozné, trochu odpadu zas až tak nevadí, no potom ich aj s tým odpadom vypustili do tmavého vesmíru. Všetkých bez rozdielu, iba toho generálmajora Jima Danielsa nie. Pre neho mali špeciálny darček. Asi medzi nimi boli nejaké spory z minulosti. V tajných službách sa to stáva. Obliekli ho do skafandru a nechali mu kyslík na desať minút. Potom ho vypustili na lane von. Mal dve možnosti, mohol sa tam udusiť, alebo otvoriť si priehľad na prilbe a zamrznúť, rýchlo a skoro bez bolesti. A on zrejme nechcel trpieť a tak si otvoril ten priezor, čím zjavne pokazil zábavu tým vojakom, ktorý sa zhromaždili pri okne a očakávali zaujímavé desať minútové divadlo. No ani ja som nelenil, otvoril som si mreže kľúčom, čo som zobral tomu strážnikovi a potom som šiel podľa mapy v hlave. Našiel som jediné miesto, kde by Mozog mohol byť. Bolo to v dolnom podpalubí pri dôstojníckych kajutách. Keď som tam však prišiel, nenašiel som nič, iba dvoch mŕtvych ľudí v akýchsi laboratórnych skafandroch a kopu všelijakých prístrojov. No Mozog tam nebol.  Kúsok odtiaľ bola počítačová centrála. Vbehol som dnu ako uragán, no chlapík v okuliaroch a čiernej kombinéze ma zaskočil. Akurát niečo pil s pohára, stihol to iba vypľuť a potom padol na zem s prestrelenou hlavou. Zavrel som dvere a zaistil ich nejakou veľkou skriňou plnou nejakých harabúrd a káblov na opravy. Potom som sa hackol do systému, s mojím okom a všetkým čo obsahovalo, to nebol skoro žiadny problém. Uzavrel som všetky východy, okrem jedného. Viedol od tej miestnosti ku záchranným modulom. Potom som nastavil autodeštrukciu celej lodi za päť minút. A hneď nato som odpojil aj generátory, úplne. Jediné čo som nechal v činnosti boli palubné reproduktory, to aby všetci vedel, že o päť minút zistia, či existuje peklo. Potom som zablokoval prístup k ovládaniu, to aby to moje dielko náhodou nevypli. Počítač sa ma spýtal jedinú vec, či chcem spustiť všetky funkcie, ktoré som naprogramoval. A ja som iba stlačil „áno“. Kým sa to všetko spustilo vybehol som von na chodbu. A skoro som tam zostal zavretý, lebo som nemohol odsunúť tú blbú skriňu, no nakoniec to vyšlo. Keď som teda konečne vybehol na chodbu, zhasli všetky svetlá a z reproduktoru sa ozvali krásne slová:“ autodeštrukcia za 300 sekúnd, 299, 298…“ .

Bežal som týmy uličkami ku svojmu cieľu, keď som započul akési hlasy. Boli tam dvaja a stáli mi rovno v ceste, mali infravidenie a mysleli, že ich nevidím. No vtedy uvidel najhorší obraz v živote. Videli ma stáť pred nimi, potom mi na chvíľu zasvietilo oko, iba na malú chvíľu. To som si aktivoval silnejšie infravidenie. Bol to psychologický ťah, a vyšiel, obaja strnuli, akoby videli ducha či čo. Kým boli v tomto stave, namieril som na jedného z nich a vystrelil. ten druhý sa rýchlo spamätal, no nestihol poriadne zamieriť a tak ma minul.

Medzitým sa čas ohlasovaný v reprákoch nebezpečne blížil k nule. Vbehol som do evakuačnej miestnosti, vliezol do malého modulu a vystrelil sa von. Bol som už v bezpečí, keď celí Setller 2 aj stou druhou loďou zmizli vo víre plameňov. Bol to koniec? Ak tam ten Mozog  bol, a myslím, že tam naozaj bol, tak bolo po ňom. Cítil som akési zadosťučinenie či čo. Bol to taký zvláštny pocit. Keď som konečne odlepil oči od toho vesmírneho ohňostroju a otočil sa doľava, tak som ju uvidel. Zem. Bola taká obrovská a taká nádherná. Pokrytá chumáčmi bielych oblakov, na nej sa skveli zelené kontinenty a modré vody oceánov. Každý, kto mi opisoval ako vyzerá povedal, že je to neopísateľný pocit pozerať na ňu. A všetci mali pravdu.

Kým som sa kochal tou nádherou, pridali sa ku mne dve stíhačky, leteli po mojich bokoch. Tak blízko, že som zreteľne videl do ich kokpitov.

„Tu je mesačne letectvo, neznáma loď, identifikujte sa.“

„Tu je únikový modul vesmírnej floty armády Červenej republiky.“

„Nasledujte náš kurz.“
Letel som za nimi, trvalo to pol hodinu, až sme pristáli na Mesiaci, priamo v Moon city. Toto miesto bolo medzigalaktickou pôdou, proste patrilo všetkým ľuďom z každého kútu vesmíru. Hovorilo sa mu aj Mesto mieru, lebo všetky dôležité mierové zmluvy boli podpísané práve tu. Vystúpil som z môjho malého korábu a ocitol sa v obkolesení jednotiek OSN. Táto stará organizácia združovala všetky národy ľudí v celom vesmíre. Jej jednotky mali mierové účely, a kde mohli dbali na dodržiavanie mieru. Celé mesto nimi bolo posiate. Všetky organizácie OSN tu sídlili. To je však iný príbeh. Stál som tam, medzi nimi, a nevedel som čo robiť. Nemal som žiadne doklady a ani žiadne rozumné vysvetlenia, ako som sa sem vlastne dostal. Vtedy sa z pomedzi tých vojakov vyrútila známa tvár. Kto iný ako Eliahu Coohan. Prišiel za jedným s tých vojakov, niečo mu povedal a potom sa všetci niekam rozišli. Podišiel ku mne s takým veľkým úsmevom na tvári.

„Máš pre mňa dobré správy Jack, však.“

„Mozog je zničený.“

Po tejto mojej odpovedi nahodil, taký až šialený úsmev a objal ma okolo krku.

„Výborne chlapče, výborne. Vedel som, že to dokážeš. Poď, teraz si musíš oddýchnuť, zajtra odlietame do Ženevy..“

Bol som taký unavený, že som zaspal ešte cestou, tak ani neviem kde som to tú noc nocoval. Ženeva bolo hlavné mesto Federácie, a celkom som sa tešil na Zem. Nemal som ani tušenie, čo teraz so mnou bude, nemal som sa kam vrátiť, nemal som sa ku komu vrátiť. Teraz som bol už naozaj mŕtvi. Vtedy som si spomenul na ten sen, ešte mi niečo zostalo, ešte tu bola Sára. No nemohol som sa pred ňou len tak zjaviť. Bol som predsa pol roka mŕtvi. Asi by to bol trochu šok, keby som sa zjavil pred jej dverami. A pritom bola len kúsok odtiaľto. V tú noc som po nej túžil, túžil som po jej slovách a dotykoch. Uvedomil som si ako mi chýbam ako ju mám rád a ako mi na nej záleží. Ráno bolo zvláštne, moc svetla sem nedopadlo a vonku bolo stále vidieť iba obrí kotúč Zeme, zahalený do závoja noci. Bol pokrytý tisíckami malých svetielok. Boli to asi mestá, no neviem to s určitosťou. I keď čo iné by to asi mohlo byť? Bol som v nejakej vysokej budove, mal som výhľad na celé Moon city, takže som bol niekde v jeho strede, alebo aspoň v jeho blízkosti. Celé to mesto nebolo ani moc veľké. Bolo ukryté pod obrovskou kupolou. Tá prepúšťala svetlo a zabezpečovala, že vzduch neunikal mimo mesta. Rozmýšľal som na d tým, aké to bolo celé komplikované, vytvoriť také mesto. Vytvoriť v ňom gravitáciu, zabezpečiť prísun kyslíka a všetko okolo. Bolo to priam  neuveriteľné.

Po chvíli v podstate bezzmyselného dumania som vstal z postele a vošiel do druhej miestnosti. Bola to taká malá kuchynka, za stolom sedel Eliahu  a pil kávu. Jej vôňa sa šírila okolím, a bola to krásna vôňa, hneď takto za rána. Sadol som si oproti nemu a pozeral sa mu rovno do tváre.  Na stole bol ešte jeden hrnček a tak som si z neho odpil teplý dúšok a pokračoval vo svojom pozorovaní.

„Ako si sa vyspal, Jack?“

„Dobre, vďaka za opýtanie, a ty?“

„Sú omnoho dôležitejšie veci, ako spánok.“

„Napríklad.“

„Včera sme sa vybrali k troskám Setllera 2“ potom sa na mňa pozrel tým svojím pohľadom, ktorý vháňal do mysle viac otázok ako odpovedí. Potom pokračoval „ Ak tam Mozog bol, tak je po ňom, ale ak nie.., prečo si myslíš, že tam bol.“

„Ten major, Jim Daniels. To on mi to povedal, povedal, že Mozog je tam. A potom, prečo by konfederácia vyslala jednotku svojich agentov, aby obsadili obyčajnú nákladnú loď, aby zlikvidovali celú posádku. Na tej lodi bolo nejaké laboratórium, kopu prístrojov a neviem čoho všetkého ešte, moc sa v tom nevyznám. Ale Setller aj tá druhá loď boli zničené so všetkým, čo mali na palube.“

„Ale Mozog si nevidel, nevieš či tam ozaj bol. To všetko sú len indície, a mi sa v našom boji nemôže spoliehať na indície, potrebujeme dôkazy.“

„Aký váš boj, robím pre vás, riskoval som pre vás krk, pre teba. Zničil som ten poondiaty Mozog, a stále neviem kto som. Ten Daniels mi povedal, že som na zlej strane šachovnice. Dokonca, že pracujem pre teroristov. Idú po mne všetci, všetky tajné služby. Povedz mi, pre koho pracujem, kto vlastne som?“

„Už som ti povedal, pracuješ pre mňa, nie som žiadny terorista. Robím iba to čo musím, aby som zachránil tento svet. Pamätáš, čo som ti povedal vtedy na Nemessise, o tom novom usporiadaní sveta. To sú hlúpe bláboly. Každému normálnemu človeku iba nahnajú strach. Takto svet nebude fungovať, ale niektorí psychopati vo vládach sa tak uzniesli. Proti tomuto bojujeme, proti všetkému, čo nás raz môže zničiť. Dlho som bol len poslušnou ovečkou svojich pánov. No potom som si uvedomil pravdu. Ľudia nebudú nikdy jednotný. Proti tomu sa nedá bojovať, náš druh je odsúdený k zániku.“

„Tak prečo to všetko robíme, prečo ho chceme zachrániť, keď sa to nedá.“

„Môžeme oddialiť koniec, nič viac. A urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som ho oddialil čo najviac. Keď zachránim iba jeden deň pre ľudstvo navyše, bude to úspech. Možno to budú dni, možno roky a možno storočia. Neviem. Ale raz príde deň, ktorý nebude mať zajtra. To zastaviť nemôžem.

Nie som spasiteľ, a ani nikto, kto pre mňa pracuje ním nie je. Pre nás už nie je spásy… A chcel si vedieť kto si, tak sa na to pozri sám, ak to chceš naozaj vedieť.“

Nastrčil ku mne dlaň, na ktorej bola položená malá disketa, zdala sa mi nejaká známa.

„Čo to je?“

„To mal pri sebe major Daniels, keď sme ho našli zmrznutého v tom skafandri, neďaleko trosiek Setllera.“

Vtedy som si spomenul, to bola tá disketa, kde bolo všetko, čo o mne zistili. Opatrne som si ju zobral do ruky a zasnene sa na ňu pozeral. Mohol som zistiť, kto vlastne som. Ale chcel som to vlastne vedieť, čo ak som bol z väčšej časti stroj, skoro taký, ako tie, kvôli ktorým bola zničená Planéta.

„Jack, nemusíš si pozrieť, čo na tej diskete je, aby si zistil pravdu. Ty si stále Jack Cooper, nie je podstatné čo si myslíš, že by si mohol byť, ale to kým sa cítiš byť.“

Rozmýšľal som nad tým všetkým, pravda mohla byť krutá, ale aj nie. Bol som na vážkach. Kto som? Možno mal Eliahu pravdu, podstatné je, kým sa cítim byť. Cítim sa byť človekom. Som človek, z mäsa a kostí, možno trochu vylepšený, no predsa človek. Vrátil som disketku späť do jeho dlane a potichu si odpil z kávy, trochu už vychladla, ale mne to vlastne jedno.

„Dobre Jack, obleč sa, odchádzame na Zem. Musíme toho ešte veľa stihnúť.“

Hodil som na seba nejaké nové handry a potom sme sa vybrali na letisko. Čas, ktorý nám zabrala cesta som využil na okukovanie mesta. Bolo to ale nakoniec mesto, ako každé iné.

Vo vstupnej hale stáli vojaci OSN s modrými prilbami a nedôverčivo pozerali do tváre každému, kto okolo nich prešiel. Nastúpili sme na palubu a čakali na odlet. Ranvej bol taký dlhý tunel, ktorý vychádzal s pod zeme.

Hladko sme odštartovali a zamierili k Zemi. Celú cestu som pozeral do vesmíru. Nie na Zem, a ani na Mesiac. Ani neviem prečo, možno som tam niekde v diaľke hľadal NS1, okolo ktorej krúži naša mŕtva Planéta.

Letisko v Ženeve bolo obrovské, nikdy som nič také nevidel. Aj samotné mesto bolo obrovské. Keď sme pristávali videl som ho z výšky.

Hala bola plná ľudí a chvíľu trvalo, kým sme sa cez nich predrali von.

 

Pred letiskom stáli stovky taxíkov zaparkovaných jeden za druhým. Nastúpili sme do jedného z nich a už sme sa viezli kamsi do neznáma.

„Na Mesiaci hovoril, že toho musíme ešte veľa stihnúť?“
“Áno, musíme. Teraz ideme ku mne domov. Moja žena a deti sa už na teba tešia. Dosť som im o tebe narozprával, aký si hrdina a podobne.“

„Nebojíš sa o svoju rodinu? Však aj po tebe idú, a istotne ťa chcú viac ako mňa.“

„Kým som pre nich pracoval, získal som si veľa známostí a kontaktov. Dosť veľa ľudí mi je zaviazaných. A pracuje pre mňa veľa profíkov, iba tí, ktorým verím, sa dostanú až ku mne. Ostatný pracujú, cez moje spojky. Mnohý ma v živote nevideli a ani neuvidia, Už sme toho urobili dosť, ale to s mozgom bol zatiaľ vrchol.“

„Neodpovedal si mi.“
“Každý sa trochu bojíme. Strach je našou prirodzenou súčasťou.“

Na chvíľu nastalo ticho. Vonku bolo nádherne, slnko svietilo a zaplavovalo krajinu teplými lúčmi. Všade bola zelená tráva a košaté stromy. Bol som s toho ohromený. Letisko bolo na kraji mesta, a my sme sa vydali smerom von, po nejakej diaľnici.

„Hovoril si, že ste toho urobili už dosť.“

„Áno.“

„Napríklad.“

„Pár atentátov na významných politikov, ktorí sa stali nebezpečný. Pár sabotáži. Napríklad sme zbombardovali výrobňu chemických zbraní na Marse.“

„To ste boli vy, všade písali, že to bola nehoda. A čím ste to preboha zbombardovali, však tam nezostal kameň na kameni. Zomrelo tam 10 000 pracovníkov.“

„Použili sme malú vodíkovú bombu.“

„Tú ste mali odkiaľ? A čo tí nevinní zamestnanci?“

„Máme veľké zdroje Jack. A povedal som ti, že urobíme všetko preto, aby sme zachránili tento svet. V tej výrobni konštruovali novú zbraň. Veľmi nebezpečnú, ktorá by mohla zamoriť chemickými látkami ,spôsobujúcimi paralýzu dýchacieho ústrojenstva, plochu o veľkosti celej Európy. A to všetko jedinou hlavicou. Za zničenie takejto hrozby by stálo aj viac, ako len 10 000 životov.“

Bolo to desivé, no mal pravdu. Prišli sme do takej malej domovej osady, len pár kilometrov za mestom. Boli tu samé pekné domčeky, a všetky boli na vlas podobné. Keby som tu býval, tak by som asi netrafil do toho správneho. Eliahu vyplatil taxikára a potom sme zamierili k jednému z domov.

„Jack, keď ochutnáš ako moja žena varí, tak sa ti nebude chcieť odísť.“

 

Potom sme vošli dnu. V malej, no priestrannej hale sme si zavesili kabáty a potom sme vošli do obývačky. No nikto tam nebol. Všade sa rozprestieralo také podivné ticho. Keď sme prešli celí spod domu a nikoho nenašli, zjavili sa na Eliahovej tvári obavy. Doteraz mal vždy kamennú mimiku, no teraz nahodil taký vystrašený a neistý pohľad. Vyšli sme schodmi hore a vošli do spálne. Eliahu padol na kolená a chytil si tvár, takou silou, že to vyzeralo, že si ju chce strhnúť z lebky. Bol to strašný pohľad. Na posteli ležali tri bledé telá, posteľná bielizeň bola celá sfarbená o krvi. Jedna žena a dve deti, boli to chlapci. Všetci mali na krku dlhú ranu a ich otvorené oči pozerali strašlivým pohľadom do bieleho stropu. Nad posteľou bol červený nápis na stene „ vítaj doma, zradca“.

Stál som ohromený. Chcel som mu niečo povedať, niečo, čo by možno utíšilo jeho bolesť, no nič také ani neexistovalo. Eliahu potom vstal, prišiel k tej posteli a postupne zatvoril oči všetkým svojim milovaným.

Potom si utrel slzy z tváre. Ten jeho smutný pohľad vystriedala neuveriteľná nenávisť. Zbehol po schodoch a ja za ním. Nič som nehovoril a ani on. Zišli sme rýchlo do garáže. Stálo tam čierne auto. Také veľké a mohutné. Otvoril kufor, ten bol plný všelijakých zbraní. Vytiahol jednu z nich a nastúpil. Chcel som urobiť to isté, no on zamkol a stiahol okienko.

„Jack, toto si vybavím sám.“

Potom mi podal obálku a naštartoval. Dvere sa potichu otvorili a auto sa vyrútilo von. Vybehol som aj ja a sledoval ako mizne za horizontom. Potom sa ozval ohlušujúci výbuch. Auto vyletelo do vzduchu a potom dopadlo späť na zem. Z okien šľahali stĺpce plameňov sprevádzané kužeľmi dymu. Bol mŕtvi, Eliahu bol mŕtvi. Všetko sa to zdalo také neskutočné, a predsa to bola pravda. Všetko vo mne vrelo, všetka nenávisť, všetka zloba.

Chcelo sa mi utekať, tak som sa rozbehol smerom späť do mesta. Bežal som, bežal som najrýchlejšie ako som mohol. Lapal som dych, hltal som ho do pľúc a plakal. Kričal som, no nikto ma nepočul. No ďalej som už bežať nevládal a tak som zastavil. Chvejúcimi sa prstami som otvoril obálku. Stálo tam, že dnes, presne o dve hodiny sa uskutoční otvorenie pomníka obetiam nešťastia na Planéte. Príhovor mali mať obaja prezidenti, čierny aj červený. Malo sa aj oznámiť, čo sa bude ďalej diať s Planéťanmi.

Sedel som na okraji cesty a pozeral smerom k slnku. Bolo iné ako u nás. Obloha tu bola modrá posiata snehobielymi obláčikmi. Vo výške lietali vtáky a vzduch bol plný neznámych no krásnych vôní. Mal som tam ísť, aký by to malo zmysel? Aký má vôbec celý môj život zmysel, moja existencia, moja budúcnosť. A mám ešte nejakú budúcnosť. Možno, a možno nie. Nakoniec som sa rozhodol, že sa tam predsa vyberiem.

Bolo to kúsok za mestom, no trvalo mi to dostať sa tam. Prišiel som akurát na príhovor nášho prezidenta. Stál na pódiu na malom návrší a za ním sa rozprestieral obrovský pomník.

Bol to veľký model našej Planéty a pod ním dlhočizný vysoký múr. Na ňom bolo drobnými písmenkami čosi napísané, no s tej diaľky som to nevedel z určitosťou, možno to boli len nejaké nerovnosti na povrchu. Pod tým stála obrovská masa ľudí. Priznám sa, že som ich v živote toľko nevidel. Išlo to hádam až do sto tisícou. Kde som sa pozrel, tam sa rozprestieralo more hláv. Hláv rôznej farby pleti, rôznej farby vlasov, očí. Tisíce neznámych a cudzích tvárí. Jedno však mali všetci spoločné, boli to Planéťania. Prejav bol dlhý a plný smutných čísel a smutných slov. Ale v podstate mi nepovedal nič nové. Samozrejme, že sa nikto nedozvedel, že nás Zem obetovala. Všetci Planéťania dostali politický azyl na Zemi, teda presnejšie vo Federácií. Ďalej mali byť našim vládam a občanom poskytnuté územia na Marse, kde sme vraj  mali začať od znova. Proste samé kecy. Ako sa dá začať od znova, po tom všetko. Myslím, že ľuďom sa do toho nebude príliš chcieť. Nie po tom všetkom. A možno to bol iba môj názor, ale bo som už toho mal za sebou veľa. Neviem.

Trvalo hodiny, kým sa všetci zase pobrali preč. Väčšine ľudí sa tam aj tak nechcelo byť príliš dlho. Stáť a pozerať na ten obrí model nebolo veľmi príjemné. Staré rany vždy bolia, keď sa opäť otvoria. A najmä tie ešte nezhojené. No kým sa taký dav pohol…

Celý ten čas som tam len tak stál a pozeral na všetky tie tváre. Niekde v hĺbke som dúfal, že stretnem niekoho známeho. Ale nikde nikoho.  Všetci len okolo mňa mĺkvo prešli. Pozerali sa mi do očí s takým opovrhnutím. Nič som im predsa neurobil, tak prečo tie pohľady. Nechápal som tomu.

Keď sa ten dav preriedil skoro úplne pohol som sa smerom k tomu pomníku. Stále mi vŕtali v hlave tie znaky či čo to tam bolo. Vyšiel som teda hore. Naozaj to boli písmenká. Boli to mená. Mená ľudí, čo zahynuli na Planéte. 15 miliónov mien, ktoré už mnohým nič nehovoria. Lebo tí, čo ich poznali sú už s nimi. Boli rozdelené podľa miest. Prechádzal som popri tom múre a hľadal Rollton. Bol skoro na konci. Oko mi pomohlo rýchlo vyhľadať mená mojich blízkych. Mojej matky, sestry a moje. Neďaleko odo mňa vyrastal s trsu trávy akýsi kvet. Vytrhol som ho zo zeme a položil ku pomníku. Vnútri som mal strašne prázdno. Prezeral som si každý detail tých písmen, každé jedno som si vrýval do pamäti a snažil sa spomenúť na ich tváre, na ich hlas. No nedarilo sa mi to. Nenávidel som sa za to, tak strašne som sa nenávidel. S kútika oka mi vytiekla chladná slza a pomaly sa skotúľala až k popraskaným perám. Otočil som sa. Smerom ku mne išla akási žena. Bola to Sára. Rýchlo som sa otočil a ešte rýchlejšie som zamieril preč odtiaľ. Nebol som si istý či ma videla. No ak hej, aj tak ma nemusela spoznať. Teraz som mal oveľa kratšie vlasy a navyše som mal na tvári celkom slušné strnisko. V posledných dňoch nebol čas o seba príliš dbať.  A bol som presa dosť ďaleko. No nebol som si istý, nebol som si istý ničím. Bola tam akási veľká hala, vyzerala byť nepoužívaná. V odraze na skle pri vchode som uvidel, že Sára ide stále za mnou. Priznám sa, nemal som ani tušenie, čo robiť. Čo ak ma spoznala. Nevedel som, čo by sa mohlo stať. Teraz, keď boli všetci mŕtvi. Možno som mal ísť za ňou. A chcel som. Ale asi by to nebol dobrý nápad. Zaliezol som rýchlo do vnútra, bola tam tma a do nej som sa schoval. Vošla dnu.

„Haló. Je tu niekto?“

Neviem, prečo sa to spýtala. Videla predsa, že som tam vošiel. No ale to je jedno. Stála tam a pozerala do tej tmy. Možno tušila, že tam som, neviem. Iba stála. Videl som iba jej siluetu. Nezapol som si infravidenie. Chcel som sa na ňu pozerať takto.

„Jack, si to ty?“ Opýtala sa takým smutným a tichým hlasom. Chcel som vyjsť zo svojho úkrytu. A nechýbalo veľa a urobil by som to. No vtedy sa za ňou zjavila ďalšia postava.

„Ahoj Sára, videl som ťa sem ísť. Čo tu robíš?“

Ten hlas. Ten hlas mi bol známi. Zrazu sa vo mne ozvala zvláštne pocity. Bol to generál Luis. Človek, ktorý mi zachránil život, ktorý bol mojim vzorom. Človek, ktorý zo mňa urobil to čo som teraz, mŕtveho muža, ktorý stratil všetko. Muž, ktorý ma dal zabiť, dal zabiť aj ju a možno aj Eliahua. Môj najväčší nepriateľ.  Mal som z neho zmiešané pocity, no vedel som že stojíme na šachovnici proti sebe.

„Zdalo sa mi, že som videla Jacka.“

„Jacka…“

„Áno, ale asi sa mi to iba zdalo.“

Potom zneistel. Začal sa pozerať okolo a ruku opatrne vsunul pod sako. Mal tam zbraň. No nemohol ju tu vytiahnuť, nie pred ňou. Potichu som vytiahol svoju pištoľ a namieril ju na hlavu. Potom, práve keď sa pozrel mojim smerom, použil som starú dobrú fintu  s očkom. Zapol som infra, vtedy oko na chvíľu zablyslo zeleným svetlom. Pochopil. Vytiahol ruku zo saka a zase ju zvesil vedľa tela.

„To sa ti iba zdalo. Jack je mŕtvi, bohužiaľ.“

Potom sa len otočila a pomaly vyšla von.

„Som rada, že som vás tu stretla generál, vidieť známu tvar po takej dlhej dobe.“

Tak veľmi som sa chcel za ňou rozbehnúť, no teraz som mal na starosti iné veci.  Stáli sme tam, uprostred tej tmy. Nevedel som čo mám urobiť. No bál som sa, neuveriteľne som sa bál. O svoj život, o jej život a dokonca aj o jeho. Nechcel som ho zabiť. Nemohol som to urobiť.

„Malo ma to napadnúť, že sem prídeš Jack. Myslel som, že si mŕtvi. Nechcel som to urobiť, a ani to nechcem urobiť. No ty si zradil, nedávaš mi inú možnosť, si príliš nebezpečný.“

Zrejme čakal, že nejako zareagujem, no ja som sa nijako neprejavil. A tak pokračoval vo svojom monológu.

„Ak sa nemýlim, tak si ten Mozog zničil ty. Skvelá práca. Ani nevieš o čo si nás pripravil. Nič dokonalejšie ako Mozog sme nevytvorili. Mohol nám veľmi pomôcť. Eliahu Coohen je mŕtvi, to ale vieš. Teraz si zostal úplne sám, časom ťa dostaneme. Živého, či mŕtveho. Nie je to nič osobné Jack. Je mi len ľúto, že musíš zomrieť.“

„Ja musím zomrieť, všetci raz zomrieme. No je veľa ľudí, ktorý zomrieť nemusia. Mám k vám jednu prosbu generál. Ale neprosí agent CT145, ktorý sa dal inou cestou ako vy, ale prosí kapitán Jack Cooper, ktorý padol za vlasť, keď ju bránil.“

„Počúvam.“

„Chcem, aby sa Sáre nič nestalo.“

„Dobre.“

„Chcem mať vaše slovo. Slovo muža, ktorého si Jack Cooper veľmi vážil.“

„Máš moje slovo, Jack.“

„Pre mňa už není cesty späť.“

„Nie, ty si si vybral. Chceš zachrániť svet, ale to sa len tak nedá. Ty si mocná zbraň Jack. Dokážeš čo iný nedokážu. A už si to dokázal. Naše záujmy sa môžu skrížiť, a už sa skrížili. Pôjdeš aj proti nám a preto musíš zomrieť.“

„Ja už som dávno mŕtvi.“

Potom generál odišiel. Bez ďalších slov. A zanedlho po ňom aj ja.

Vrátil som sa späť do mesta. No rozhodol som sa ostať iba v periférii. Nebolo tam príliš bezpečne, no cítil som sa tam akosi istejšie. Nemal som kam ísť. Blúdil som tichými ulicami a počúval nárek mačiek a psov. Tma doľahla na mesto i na mňa. Všade bolo ticho a prázdnota. Taká istá, ako tá čo pohlcovala moje vnútro. Prechádzal som cez jednu úzku uličku, keď sa predo mnou zjavila postava.

„Takto neskoro je na uliciach nebezpečne pane.“

Neodpovedal som mu, iba som okolo neho prešiel bez povšimnutia a pokračoval. Vtedy sa predo mnou z tmy vynorila ďalšia osoba. Obaja mali dlhé kabáty a z neho vytiahol basebolovú pálku. Pozrel som sa mu do tváre, no nič som o ňom nezistil, ani o tom druhom. Krúžili okolo mňa ako hladné supi nad mŕtvolou. Zatiaľ som ich vizuálne prehľadal. Ten druhý nebol taký bezbranný, ako vyzeral. Pod plášťom sa mu ukrývala brokovnica so skrátenou hlavňou. Snažil som sa vymyslieť nejaký plán, keď sa na mňa rozbehol a vrazil mi tou pálkou rovno do čela. Padol som na kolená a tvár mi zaliala krv.  Okolo oka mi lietali samé drobné iskri. Nahmatal som si ho. Bolo rozbité, aspoň jeho vonkajší obal. Pálka sa pri tom náraze na vystuženú lebečnú kosť zlomila a veľký úlomok prerazil obal oka a zostal v ňom. Obraz mi sem tam preskočil a trochu zašumel, no inač vyzeralo byť všetko v poriadku. Aspoň toto som stihol zistiť za ten okamžik, čo som kľačal. A bola to riadna rana. V hlave mi hučalo a bolela ma v každom kúte. Prudko som vstal a vytiahol pištoľ. Strelil som toho s tou skovanou brokovnicou do brucha. Odhodilo ho a oprel sa o stenu. Potom sa zošuchol a zostal sedieť na zemi. Ten druhý po zhliadnutí toho všetkého začal utekať.

„Diabol, diabol…“ kričal ako zmyslov zbavený a bežal. Pár krát som po ňom vystrelil. Zatackal sa a padol aj on k zemi. Bol som riadne otrasený. Prišiel som k tomu čo sa tam opieral o stenu. Ešte žil, vzlykal a z úst mu vytekal prameň krvi. Vtedy som započul sirénu, niekto zavolal políciu. Nemal som čas. Namieril som mu hlaveň z blízka medzi oči. Tie sa mu triasli v zajatí strachu a bolesti.

„Prosím…“

Vystrelil som. Neprosil, aby som mu pomohol, prosil o život. A tie ja neviem darovať. Nemôžem. Keby som ho nechal, povedal by o mne polícii. Tajná služba by zistila moju polohu a potom by ma zabili. To som nemohol dopustiť. Pre istotu som strelil aj do toho druhého. V oknách bolo kopu ľudí a vystrašene sa pozerali na to divadlo. Predtým som si ich nevšimol. V tej tme nevideli detaily, iba to čo sa stalo. Behom som odtiaľ odišiel. Našiel som akýsi neobývaný dom, taká stará rozvalina to bola. Bolo to pár blokov od toho incidentu. V kúpelni som si pred zrkadlom vytiahol to drevo z oka. To bolo úplne zničené, aspoň tie iskry prestali poletovať kade- tade. Oko som prekryl kusom rukávu, ktorý som si odtrhol. Z kohútika k môjmu počudovaniu išla voda. Umyl som si všetku tú krv. Potom to zase prišlo. Zase ten záchvat. A nemal som žiadne injekcie s antichrodeínom. Hodilo ma to o zem a tu som sa zvíjal. Pár krát som si vrazil hlavou o stenu, až do krvi. Pohľad sa mi zúžil a zaplnili ho tisíce obrazov, ktoré sa neustále menili. Nemohol som sa nadýchnuť. Potom som upadol do bezvedomia. Nebol to ako sen, a ani ako smrť. Bol som uväznený v tme, necítil som bolesť, nelapal som po dychu.

Prebral som až sa ráno. Neviem, či to bolo nasledujúce ráno, alebo či ubehlo viac dní. Ležal som v kaluži zoschlej krvi. Bol som taký unavený a slabý. Opatrne som vstal. Voda s kohútika ešte vždy tiekla. Osviežil som si tvár a trochu sa upravil. Potom som vyšiel na ulicu. Nechápal som, prečo ma ten záchvat nezabil, no bol som celkom rád, že ešte žijem. Nemal som žiadne peniaze, ani doklady. Iba tu zbraň a pár nábojov. Nevedel som, čo si počať. Prechádzal som sa preplnenými bulvármi plnými rôznych obchodov. Pozeral sa do výkladov. Cítil som sa strašne. Bol som natoľko zúfalý a vyčerpaný, že som nemohol prísť na nič. Vydal som sa preto za mesto k tomu pomníku. Z celého srdca som si prial nájsť niekoho známeho. Porozprávať sa s niekým. Bolo mi tak smutno, potreboval som spriaznenú dušu. Trvalo to dlho kým som sa tam dostal. Išiel som peši podľa mapy v oku. Na veľa vecí som ho už nemohol používať, aspoň nie takto na verejnosti. Ľudia by sa ma báli. Ako ten, čo ma prepadol a kričal „diabol, diabol“. Keď som tam konečne došiel, bol som ešte väčšmi vysilený. No k môjmu sklamaniu som tam nikoho nenašiel. Iba nejaký chlap v čiernom dlhom kabáte stál na kopci pri tom múre. Vyšiel som smerom k nemu, stál rovno pri časti s mojim mestom. Nemohol som si ho prezrieť okom, teda aspoň som si to myslel. No skúsil som to a k môjmu údivu to išlo aj cez ten kryt. Dosť som zneistel, keď som zistil, že je to konfederačný agent, bol som pri ňom už dosť blízko a on ma videl. No nič neurobil, prišiel mi kúsok na proti a potom mi podal ruku.

„Pán Cooper, trvalo vám to.“

„Kto ste?“

„Ale to už viete, či nie?“ pozrel sa mi rovno na to moje zakryté oko.

„Áno.“ odpovedal som a vytiahol z vrecka zbraň, no nenamieril som na neho, iba som ju zvesil v ruke vedľa tela.

„Môžete to schovať, ja nie som váš nepriateľ. Spája nás spoločný priateľ. Nemyslíte si, že vy jediný ste pracoval pre pána Coohena. Ale teraz je medzi nami veľký zmätok.“

„Medzi nami?“

„Je nás dosť, a potrebujeme nového vodcu. Čo vy na to pán Cooper? Vy ste zničil Mozog, ste tu najkratšie, ale urobili ste už veľa práce. Máte skúsenosti a pán Coohen vám veľmi dôveroval. Vy ste ho nikdy nesklamal. A my vám takisto dôverujeme. Musíte vedieť, že nie ste sám. Porozmýšľajte nad tým.“ Nasadil si slnečné okuliare a podal mi obálku. Potom sa otočil a odkráčal preč. Otvoril som ju. Na papieriku, ktorý bol vo vnútri bola akási adresa. Tiež tam bol peňažný kreditný čip a heslo k nemu na malom útržku snehobieleho papiera. Vrátil som sa do mesta. Pri najbližšom telefónnom automate som si zavolal taxík a zaviezol sa na tú adresu. Ešte som sa konečne najedol v jednom bufete a potom vošiel do budovy. Bol to vysokánsky mrakodrap. Už sa stmievalo a na ulici svietili pouličné lampy. Vyšiel som až na 164 poschodie, bolo to skoro úplne hore. Neistým krokom som prišiel ku dverám. Nebola tam menovka. Kľudne to mohla byť pasca, no bol som v dosť zúfalej situácii. A tak som zazvonil. Vo vnútri sa ozval akýsi šum a potom sa dvere otvorili. A poviem vám, bol to hádam najväčší šok v mojom živote. Bola to Sára. Keď ma uvidela iba vystrašene cúvla ďalej a potichu povedala: „Jack?“

Nebolo cesty späť, nemohol som sa otočiť a odísť ako predtým. Teraz ma zreteľne videla a spoznala ma.

„Áno, som to ja.“ Nenapadlo mi povedať nič iné, a ani som nič iné povedať nemohol.

„Môžem ísť dnu?“

Iba mĺkvo pokývla hlavou a zavrela za mnou dvere. Posadili sme sa na veľký gauč. Cez presklennú stenu som sa pozrel von, slnko už nadobro zapadlo. Dívala sa mi do tváre, bola ticho a prezerala si ma tými lesklými hnedými očami. Chcel som nejako prerušiť to ticho, no nenapadalo ma nič, čo by som mal povedať. Teda, bolo toho veľa, no nevedel som čim začať.

Nakoniec sa odhodlala ona.

„Čo sa stalo. Počula som, že ťa zabili v Údolí. Prečo si sa neozval, celý ten čas. Nevieš čo som si prežila, postupne umierali všetci, na ktorých mi záležalo, všetci, ktorých som milovala. Aj ty. A teraz sem prídeš. Čo sa stalo?“

Mala taký vystrašený hlas, a slzy jej tiekli po tvári. Aj mne bolo smutno. Tak som si prial tento okamžik, a keď bol tu, nevedel som čo robiť, čo povedať.

„V tom Údolí zomrelo veľa mojich kamarátov. Umierali mi v náručí a ja som s tým nemohol nič urobiť. Potom som bol ranený. Vlastne ma skoro zabili. No vytiahli ma odtiaľ a časom som sa uzdravil. Oficiálne som mŕtvi, lebo som pracoval pre tajnú službu. Bol som jej agentom.“

Nechcelo sa mi o tom hovoriť, no musel som jej povedať aspoň niečo, a myslím, že to stačilo. Potom som sa zahľadel do tých jej očí.

„Chýbala si mi. Celý ten čas od toho plesu. Chcel som ti toho veľa povedať no nestihol som to. A celý ten čas ma to rozožieralo a nahlodávalo zo vnútra.“

Potom povzdychla a objala ma. Cítil som sa v bezpečí. V jej sladkom objatí som našiel, čo som tak dlho hľadal. Prázdnota sa zo mňa vyparila.

„Stalo sa toho tak veľa. Tak veľa ti toho chcem povedať.“

„Stačí, ak mi povieš len jedno. To, čo si mi povedal vtedy, na plese.“

V pamäti som nemusel dlho hľadať, vedel som čo jej mám povedať, to čo jej chcem povedať.

„Ľúbim ťa.“

Potom som ju pobozkal. Do toho bozku som dal všetko, čo vo mne ešte zostalo. Všetku nádej, ktorá mi postupne ubúdala, všetku tú nenávisť, ktorá vo mne rástla. Všetku lásku k nej, ktorá vo mne ticho spala. Bozkával som ju na pery, na hebkú pokožku jej sladkého tela. Rukami som prechádzal po jej vlasoch, po jej lícach a všetkých krivkách. Opájal som sa jej vôňou a jej dotykmi. Bol som šťastný, tak ako ešte hádam nikdy. Všetky rany, všetka bolesť a utrpenie kamsi zmizlo. Táto noc bola naša, pre ne sa tu miesto nenašlo.

Skoré lúče ranného slnka mi dopadli na usmiatu tvár. Krásny sen sa skončil, no pri pohľade na spiacu krásku v mojom náručí, som zistil, že nie všetko krásne býva iba snom. Opatrne som vstal z gauča a obliekol sa do nohavíc, ktoré boli hodené v kúte. Prikryl som jej nahé belostné telo prikrývkou a potichu odkráčal do kuchyne. V hlave mi ešte trochu hmýril zmätok, no pri spomienkach na minulú noc sa schoval do kúta. V chladničke som našiel krabicu s mliekom. Stál som a neprítomne sa pozeral do bieleho stropu. Zahľadel som sa na požiarny alarm. Moje oko si ho z ničoho nič priblížilo a vychŕlilo kopu údajov. Bola tam kamera. Celí som strnul. Krabica mi vypadla z rúk a mlieko sa rozlialo po podlahe. Vtedy sa rozleteli vchodové dvere a dnu vbehol muž v kukle. Začal strieľať z automatu. Vytiahol som veľký nôž zo zásuvky a vybehol z kuchyne. Stál nad gaučom. Rýchlo na mňa zamieril no vtedy mu už čepeľ vrhnutého noža vrazila do brucha. Pustil zbraň a kúsok ho to odhodilo, no tomu som nevenoval pozornosť. Pribehol som k Sáre. Prikrývka, ktorou som ju prikryl bola posiata červenými fľakmi. Padol som na kolená a opatrne som jej ju odtiahol z tváre. Bola mŕtva. Z úst jej tiekol pramienok krvi a hnedé oči smerovali kamsi k nebesám. Chvejúcimi sa prstami som jej ich zavrel. Bola taká krásna. Utrel som jej tú krv, ktorá hyzdila je krásu z tváre. A potom som pobozkal jej chladné pery. Plakal som ako malé dieťa. Hlavu som si položil na jej prsia a slzy dopadali na jej pokožku. Bola mŕtva. Tak strašne som chcel, aby otvorila oči, aby sa nadýchla vzduchu, aby jej srdce zase bilo. Všetok ten smútok, tá bolesť sa zmenila na nenávisť. Zakryl som ju celú tou dekou a so slzami na tvári pristúpil k tomu kukláčovi. Žil, potichu čosi vzlykal, ale ešte žil. Stiahol som mu tú kuklu. Zmrazilo ma. Ustúpil som pár krokov a oprel sa hlavou o stenu. Bol to ten v tých okuliaroch, čo mi dal túto adresu. Celé to bola pasca. Sára zomrela len kvôli mne. Tak strašne som sa nenávidel. Teraz som pochopil, čo myslel ten major Daniels, keď povedal, že Eliahu má nepriateľov bližšie, než si myslí. Vtedy to všetko vo mne dosiahlo vrchol. Vytiahol som mu ten nôž z brucha a hodil na zem. Postavil ho a rukou mu zovrel hrdlo . Potom som mu vrazil päsťou. A znova. A pokračoval som v tom ďalej. Stále silnejšie a stále s väčšou nenávisťou. Až kým nemal celú tvár zaliatu krvou. Potom som rozkopol tú presklennú stenu a vytiahol ho von. Držal som ho dvoma rukami nad tou výškou. Nemetal sa, iba sa vystrašene pozeral do mojich očí. Pustil som ho s tej výšky. Neviem kde dopadol, a bolo mi to vlastne úplne jedno. Všetko vo mne vrelo. Tým automatom som rozstrieľal všetky kamery, čo som našiel. Všetok nábytok som rozbil, iba ten gauč som nechal tak. Mal som na ňom ležať ja. Nie ona. Sedel som na nejakom kuse a pozeral sa na jej telo zabalené v taj deke. Celá už bola nasiaknutá a sfarbená po jej krvi. Vtedy zazvonil telefón. Zvonil dlho, kým som ho konečne zdvihol.

„Jack, príď na Ulicu Slobody 16, celé to musí skončiť, už zomrelo príliš veľa nevinných…“

Zmyl som zo seba všetku tú krv. Pomaly som vkladal jeden náboj za druhým do zásobníka. Potom mi došlo, že toľko nábojov nepotrebujem, a tak som ich vyložil všetky. Nechal som iba jeden v hlavni. Obliekol som si dlhý kabát a výťahom zošiel dole, nechal som otvorené dvere. Aby ju niekto našiel a pochoval. Niekde, na nejakom krásnom mieste, pod šírymi, modrými nebesamy. Taxíkom som sa zaviezol na danú adresu. Bolo to opustené skladisko za mestom. Taxikárovi som nechal všetky peniaze čo som mal. Už bola noc, súvislá vrstva oblakov pokrývala oblohu až k horizontu. Vošiel som do veľkej haly. Uprostred sa svietilo. Stál tam generál Luis a pozeral smerom ku mne. Stáli sme oproti sebe. Vedel som, že túto noc to všetko skončí. Teraz som už nemal nič. Prišiel som o meno, tvár, vlasť aj o život. O všetkých ktorých som miloval, o Sáru. Teraz som bol mŕtvi, už som iba dýchal.

„Porušil ste sľub generál!“

„Viem. Je mi to ľúto. Celé to malo skončiť inak.“

„Ako inak.“

„Neviem, proste inak. Ale to už aj tak nevrátime. Toto je posledná kapitola tejto frašky. Tu, a dnes to celé skončí, musí to skončiť. Ja to viem, aj ty to vieš.“

„Tak to konečne ukončime!“

„Zbohom Jack, uvidíme sa v pekle.“

Potom sa otočil chrbtom a z hlavy si zložil generálsku čiapku. Mal na sebe uniformu, a cez to prehodený kabát. Sára nezomrela kvôli nemu, ale kvôli mne. Necítil som k nemu nenávisť, a myslím, že ani on ku mne. Natiahol som ruku a namieril mu na hlavu. Nedokázal by som vystreliť, keby sa neotočil chrbtom. Uľahčil mi to. Vždy, keď som niekoho zabil, prst na spúšti sa mi chvel a zbraň sa mi zdala neuveriteľne chladná a ťažká. Ale vtedy nie. Zvuk výstrelu sa odrazil od stien a niekoľko krát sa ku mne vrátil. Pištoľ som položil vedľa jeho nehybného tela a potom som vyšiel von.

Všade bolo ticho, ktoré prehlušovalo iba cvrkotanie hmyzu v tráve. Bolo chladno a vydychovaný vzduch sa menil na paru, ktorá stúpala hore ,až sa rozplynula v povetrí. Oblaky odplávali a odkryli oblohu plnú žiarivých hviezd. Tu na Zemi, sú hviezdy neuveriteľne krásne. Iné ako na Planéte. Na nebi kedysi niekto namaľoval najkrajší obraz vo vesmíre…

Potom sa všade okolo rozľahol zvuk výstrelu. Celím mojim telo preletela bolesť a padol som na zem. Bolesť začala vyprchávať, a hviezdy boli stále také krásne, ako predtým. Tisíce drobných svetielok, ktoré okolo mňa poletovali. Potom sa zmenili na siluety, na tisícky modrých obrysov postáv, ktoré ma prijali medzi seba… 

Komentáre

2 Responses to Planéta P-149…….5.časť

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button