Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Nominus

AUTOR

Nominus

Planéta P-149…….4.časť

Cesta k smrti

Pozemský rok: 2210

Poloha: P149

 

 

Obloha bola modrá. Modrá, ako hádam ešte nikdy nebola. Vietor poháňal zelenkasté oblaky ako obrie plachty nebies. Všade sa dvíhal prach a rozliehal plač a krik. Ale nič s toho som poriadne nevnímal. Bol som mŕtvi, rovnako ako ten bez mena, čo ležal vedľa. Rovnako ako Alex. Rovnako ako tisíce nám podobných v ten deň. Mŕtvi. Ale ešte som dýchal. V ústach som mal sucho, ale boli plné krvi. Tlačila sa von pomedzi pootvorené pery. Keby ešte mohli spočinúť na jej perách, na jej pokožke.  Jej tvár mi tancovala v každom oblaku nado mnou. Smiala sa. A potom sa tá vidina menila na láskavú tvár matky, plakala a jej smútok my prebodával srdce, každá kvapka jej sĺz bola ťažká ako svet, a tieto svety na mňa dopadali a tlačili ma hlbšie pod zem. Pod zem do sladkého zabudnutia. Tancovali mnohé tváre, známe tváre. Tváre bez mien i  tváre z menami. „Kde sú tie tváre? A kde som ja? Som mŕtvi. Ale ešte dýcham. Ešte stále mám meno. Jack, Jack Cooper.“

Cez jedno oko som nevidel. Ani som ho necítil, rovnako ako celé telo. Bolo zmeravené. S každého kútu vystreľovala až do hlavy bolesť, bolesť taká intenzívna, že som nebol schopný cítiť niečo iné ako tú bolesť. Vnemy otupeli, city otupeli. Prešli okolo mňa zástupy utekajúcich mužov, prešli okolo mňa zástupy postupujúcich strojov. Ale stále som dýchal. „Prečo ešte žijem, prečo nie som mŕtvi? Alex umrel, ale ja ešte nie. Prečo som neumrel a on prečo neprežil? Čím som si zaslúžil privilégium ešte žiť? Veľa otázok, málo odpovedí. Žiadna odpoveď. „

Oko bolo unavené, a viečka ťažké. Prešlo mnoho hodín aj som tam stále ležal a sledoval tváre tancujúce v oblakoch. A prv než som sa ponoril do tmy, videl som tváre, ktoré sa nado mnou skláňali. Neznáme tváre. Tváre bez mien.

Tma bola dlhá. Noci také nebývajú. Stál som sám uprostred nekonečnej tmy. V diaľke sa mihali milióny siluet, osvetlené slabým modrým jasom. A vždy keď som sa k nim rozbehol utekali so mnou.  Nepribližovali sa. Boli stále rovnako ďaleko. A potom sa tie milióny siluet začali zmenšovať až z nich boli malé jagavé svetielka. Malé, celkom maličké hviezdičky a vírili v nekonečných kreáciách všade vôkol. Ale nemohol som ich chytiť. Bol som iný. Bol som malý chlapec. Bol som to ja, ale bol som ešte malý. A nedočiahol som na ne. Boli príliš vysoko. Chcel som si iba jednu zobrať, chytiť do svojich malých rúk, a nechať presvitať jej svetlo pomedzi zovreté dlane. Ale boli príliš vysoko, asi sa ma báli. Báli sa ma, malého chlapca. Bol som na seba hrdý, aj keď som nezvieral žiadnu hviezdičku v dlaniach. A potom zrazu všetky vyhasli. A ja som zostal sám uprostred tej nekonečnej tmy. Bál som sa a rukami mátal všade, ale tam bola iba prázdnota. “Kde som?“

„Si doma“

„Kde doma?“

Hlas utíchol, bol som doma. Ale domov som očami nevidel. Všade bola iba ta prázdna tma. Zavrel som opatrne oči. Svetlo. Slnko práve vychádzalo spoza blízkeho pahorku. Lemovalo stromy a svieži vánok my fúkal do tváre. Hral sa s mojimi vlasmi a ja som sa ho snažil chytiť do ruky. Vedel som, že sa to nedá, ale skúšal som to aj tak. Pri dome rástli nízke kríky s veľkými fialovými listami a guľatými žltými bobuľami. Boli jedovaté, ale vyzerali tak prekrásne. S okna do kuchyne rozvoniavala sladká vôňa, a dráždila môj nos.

„Jack!“

Otvoril som oči. Ale všade bola zase iba ta prázdna tma. Iba niekde v diaľke svietilo slabé jasné svetlo. Nebolo to ale také ako svetlo siluet, alebo svetlo hviezdičiek. Bolo iné. Išiel som za ním. Keď som k nemu prišiel, bol som iný. Bol som to ja. Predo mnou stál škaredý kríž vrazený v nahromadenej kôpke kameňov. Škaredý kríž. Bol zo starého a hnijúceho dreva, na rýchlo zbytí hrdzavými klincami. Kríž bez mena. Cezeň prehodená retiazka so zaprášeným štítkom. Palcom som zmyl prach a prečítal meno. „Alex Nedkins.“ Alex už nedýcha, Alex je mŕtvi.  Aj ja som už mŕtvi. Chytil som retiazku a všetkou silou, ktorú som v sebe našiel som ju hodil. Ďaleko. Keď dopadla, začala sa tma rúcať na črepy, Ako zrkadlo, pukala a spoza medzier vykukovali lúče zapadajúceho slnka. Zachvíľu sa všetka tma rozpadla na črepy, ktoré zmizli na zaprášenej červenej zemi. Všade sa rozlievalo pomarančové svetlo umierajúceho dňa. Uprostred tejto piesočnej púšte stál veľký strom. Nie taký ako rastú tu, bol iný, aj ja som bol iný. Bol som to ja, ale bol som starý. Dlhé biele vlasy poletovali ponad unavenou hlavou. Strom bol iný. Ako tie na Zemi, čo som videl v časopisoch. Veľký a košatý, s mohutnou korunou plnou zelených listov. Vtom sa však zdvihol vietor, a všetky zelené listy zhnedli a opadali na zem. Ale strom stál stále taký mocný ako pred chvíľou. Podišiel som k nemu. Jeho kôra bola drsná, zvrásnená časom. A potom som prešiel prstami po svojej tvári. Bola rovnaká, ako ten strom . „Kto som?“ Opýtal sa strom, keď som sa ho po druhý raz dotkol starými rukami. „Si starý strom“

„A kto si ty?“

Pozrel som sa na neho, ale nenašiel som jeho tvár, ani ústa, odkiaľ prišla táto otázka.

„Ja som tvár bez mena.“

„Tvár bez mena? Nemáš meno, ale aspoň máš tvár. Ja nemám ani tvár, a ani meno. Kto si?“

Pozrel som sa na slnko, za horizontom bolo vidieť už iba kúsok jeho veľkého kotúča

„Som Jack, tvár, menom Jack.“

Ale keď som sa otočil strom bol preč. A keď som sa pozrel späť na slnko, aj to bolo preč. Zostal som sám. Tvár menom Jack..

„Dobré ráno kapitán.“

Moje oči si ešte nezvykli na svetlo. Všetko bolo akosi zahalené do závoja hmly. Nado mnou sa skláňal akýsi neznámy chlapík. Veľké lesklé čelo sčasti zakrývalo iba obočie, ktoré sa ťahalo nad zelenými očami, vlastne iba jedno oko bolo zelené, to druhé bolo hnedé. Neznámi chlapík, s neznámou tvárou. Jeho poznámke o dobrom ráne som nevenoval príliš veľkú pozornosť. Cítil som sa veľmi zvláštne, tak akosi inak. Sám to nedokážem dosť dobre vyjadriť slovami. Posledné, čo som si pamätal boli Alexove veľké oči, s ktorých sa predo mnou pomaly vytrácal život. Odvtedy bola iba tma. Tma, ktorá sa zdala byť nekonečnou. Nevedel som aký čas mohol odvtedy uplynúť. Úprimne povedané čas vtedy nebol vec nad ktorou som sa príliš zamýšľal. Všade okolo boli podivné prístroje na ktorých blikalo mnoho farieb v nepravidelných intervaloch. V hlave som mal zmätok, ale isto som vedel, že nie som mŕtvi. Chlapa na do mnou zrejme omrzelo vyčkávanie na nejakú moju reakciu a tak odišiel mimo môj výhľad. Po chvíle prišiel ďalší muž. Tento bol celý v bielom, dokonca aj tvár mal zahalenú a trčali na nej iba veľké čierne sklá okuliarov. Podišiel k jednému s tých podivných prístrojov a niečo tam urobil. To mi už ale zostalo záhadou. Začala sa ma zmocňovať únava a potom som sa vrátil späť do hlbín spánku.

„Kedy sa preberie?“

„Trochu strpenia, čakali ste tri mesiace tak už pár hodín vydržíte.“

„Dobre, keď sa preberie okamžite ho doveďte ku mne. Nič mu nehovorte, všetko sa dozvie odo mňa.“

„Dobre, o všetko sa postarám.“

Pomaly sa my začínalo vracať vedomie, bolo to zvláštne. Tento pocit som už mal. Cítil som sa vlastne úplne v poriadku. A čo sa to vlastne deje? Kde to som? Opatrne som pohol končekmi prstov. Boli akési stuhnuté, trochu to zabolelo, ale to nestojí ani za reč. Otvoril som oči. Ostré svetlo v miestnosti má zvláštny biely nádych. Ani moc neoslepovalo, ale trochu predsa len áno. A možno  to bolo iba s toho, že som na svetlo zanevrel. Možno. Keď som nadvihol svoje telo z postele, uvidel som tú miestnosť trochu konkrétnejšie. Nebolo  tu žiadne okno, na platinovo matnom strope svietila veľká lampa, s mnohými žiarivkami, pri tom všetky smerovali  priamo na mňa. To ale zjavne nebola pozornosť, o ktorú som stál. Otvorili sa veľké lesklé dvere a dnu vošiel muž v dlhom bielom plášti. Pravdepodobne doktor. Podľa jeho reakcie som musel vyzerať zmätene. A pravda bola presne taká. Nielen, že som nemal tušenie, kde to som, ale ešte k tomu som ani nemohol prísť na to, ako som sa sem vlastne mohol dostať.

„Kapitán Cooper, ako sa cítite?“ Prišiel ku mne rýchlim krokom a Pozrel na akési údaje na monitore prístroja hneď vedľa mojej postele. Moja odpoveď sa však nedostavila, ani neviem prečo. V hlave mi hmýrilo príliš veľa otázok na ktoré som nenachádzal odpovede. Moje mlčanie prinútilo toho doktora ešte niekoľko krát zopakovať svoju otázku. Vždy sa spýtal, pozrel na mňa, premeral si ma očami a znova sa zameral na údaje na obrazovke. Musel som mu pripadať ako nejaký idiot. Vlastne som sa aj tak trochu ako idiot cítil. Nevedel som nič, presne ako idiot.  Nevedel som azda ako ani ako sa cítim. Po chvíli som zo seba vyjachtal nejaké to slovo. Predralo sa von vyschnutým hrdlom a znova som počul svoj hlas. Už som si ani nepamätal ako znel. Pripadal mi taký nejaký iný, ale potom sa mi podarilo vsugerovať si, že je to môj hlas a že je všetko v poriadku.

„Cítim sa divne.“

„Nebojte sa pán Cooper, to je v poriadku. Oblečte sa a poďte za mnou.“

 Vedľa postele bol zavesený podivný oblek. Určite to nebol výkrik najnovšej módy. Ako som si všimol, pod jeho bielim plášťom mal taký istý oblek. Na ramene bol vyšitý znak Federácie. To vrhlo ešte viac tieňa do pre mňa už dosť tmavého víra otázok. Ale musím uznať, že som sa cítil úplne v poriadku. Ako by som išiel včera spať a dnes som sa prebudil. Nebol som vlastne ani moc ďaleko od pravdy, akurát ta noc trvala trošku dlhšie.  Prešli sme pár úzkych chodieb a zastavili sme pred vchodom do ďalšej miestnosti. Dvere sa otvorili a na vyzvanie som vošiel dnu. Miestnosť za tými dverami bola o niečo väčšia ako tá predchádzajúca. Boli tu aj okná. Boli veľké, naozaj veľké, zaberali tak dve tretiny plochy každej zo stien. Teda iba troch stien, na tej štvrtej boli dvere, cez ktoré som vošiel. Ale okná neposkytovali žiaden výhľad. Boli zakryté zvonku nejakými žalúziami s kovu, alebo niečím obdobným. Nemal som príliš času na dokonalejšie prezretie interiéru. Ani tu zas toho veľa na pozeranie nebolo. Veľký stôl predo mnou, za ním kreslo, ktoré mi bolo otočené chrbtom, a za tým všetkým federálna vlajka nad rámom veľkého okna. Na zemi bol červený koberec a to bolo asi všetko, čo tam vlastne mali. Postavu, ktorá sedela v kresle som nevidel. Bol som mierne zaskočený, najmä tým nič nedianím. To sa však čoskoro zmenilo a predo mnou sa rozprestrela podivuhodná scenéria. Veľké žalúzie sa pomaly zhrnuli a cez okná sa mi naskytol ten najkrajší pohľad v mojom živote. Boli sme vo vesmíre, niekde na obežnej dráhe Planéty. A práve Planéta sa črtala dole pod nami, mierne zakrivená sa ťahala až k horizontu. Tu boli vidieť dva mesiace, s toho pohľadu som ani nevedel ktoré to sú. Nikdy som ich takto nevidel, boli veľké, mal som ich ako na dlani. Bol vidieť skoro každý ich detail, v pozadí sa mihali posledné lúče slnka, ktoré sa pomaly strácali za zakrivením obrej gule, vlastne iba časti gule Planéty, ktorú bolo vidieť. Samotná Planéta bola úžasná. Dole bolo vidieť práve časť s kontinentom, bol zahalený do závoja noci. Poseidon odtiaľto vyzeral ako obrovský lesklý strieborný podnos na ktorom sa vypínala pevnina. Podišiel som bližšie k oknu a s nemým úžasom som sledoval to nádherné divadlo prírody.

„Nádhera, však?“

Bol to až veľmi známi hlas. Otočil som sa, chlapík v kresle urobil to isté, vtedy som mu uvidel do tváre, do známej tváre.

„Generál Luis?“

„Áno Jack. Vitaj, dlho sme sa nevideli.“

„To, nie, teda áno, dlho sme sa nevideli. Ja tomu nechápem, ničomu nechápem.“

„Niet sa čo čudovať, sadni si, všetko ti vysvetlím.“

Na stene s dverami sa otvoril malí otvor a odtiaľ ku mne prišla stolička. To bol asi tiež nejaký technický zázrak. Posadil som sa a v očakávaní, že sa konečne dozviem čo sa stalo som pozeral na generála Luisa.

„Takže v prvom rade ti poviem kde to vlastne sme. Toto je vesmírna stanica Federácie s kódovým označením Nemesis 01, hlavné veliteľstvo federálnych vesmírnych síl rozmiestnených na P-149, teda na Planéte. Sme 17 km nad povrchom, čo už je menej podstatné. Táto základňa slúži tiež ako hlavný stan našej vojenskej rozviedky.“

„A čo mám ja s rozviedkou.“

„Neboj sa, všetko sa dozvieš. Už ma neprerušuj. Takže, čo vlastne vieš. Sme vo vojne s robotmi, ktoré sa vymkli kontrole. Naši spojenci sú Federácia a Červená republika. Také bojové roboty sú komplikovaná záležitosť, samé od seba sa nemohli vymknúť našej kontrole. Proti tomu exituje niekoľkonásobné zabezpečenie a v praxy je takáto vec možná iba zásahom z vonku. Ako vieš, po poslednej vojne nám Konfederácia a Federácia poslala androidy, ktoré nám okrem iného pomohli zostrojiť aj tieto obranné, či skôr útočné stroje. S najväčšou pravdepodobnosťou tieto androidy na príkaz svojich výrobcov nechali otvorené zadné dvierka v programoch týchto robotov. Tieto dvierka pomohli niekomu nájsť spôsob ako sa hacknúť do ich centrálnych systémov a obrátiť ich proti nám.“

Zaryl svoj hlboký pohľad hlboko do mojich vystrašených očí a čakal ako zareagujem. Aspoň mi to tak pripadalo.

„Prečo by to niekto robil.“

„Správne. A odpoveď je vo svojej podstate jednoduchá. Federácia a Konfederácia proti sebe stoja už dlhé roky. Ich armády aj vojenské technológie sú na podobnej úrovni. V prípade vojny by nebolo víťaza. Zem by bola zničená a v prípade použitia nukleárnych zbraní by sa stala neobývateľnou. Ľudstvo by sa vyhubilo na vlastnej domovskej planéte. Toto riziko si nikto nedovolí podstúpiť. Na to je ešte dosť múdrych ľudí na oboch stranách. Takže tieto mocnosti zvádzajú svoj boj v oblasti ekonomickej, priemyselnej a ešte ďalších mnohých druhoch špionáže. Dochádza aj k ozbrojeným stretom, samozrejme mimo Zeme. Bijú sa o kolónie na Marse, na mnohých mesiacoch v slnečnej sústave ale aj na planétach mimo nej. Ich cieľ je jediný, získať čo najväčšiu prevahu a donúť nepriateľa aby sa vzdal bez boja a pripojil sa do ich združenia. A práve na našej Planéte je niečo, čo by ich posunulo o krok bližšie k svojmu cieľu. Náš Urán. Vieme, že Federácia je na našej strane, a navyše urán od nás odoberá za pre nich aj pre nás výhodné podmienky. My už vieme, že vzburu robotov má na svedomí neznámi počítačový vírus, s kódovým označením Mozoček. Nevieme, ako sa im ho podarilo dostať do centrálneho riadiaceho počítača. Ale aj na to časom prídeme.

To je v kocke všetko o podstate tejto vojny. A teraz samotný priebeh. Kríza vypukla pred 90 dňami, keď nás napadol náš sused. V priebehu tohto stretu na hraniciach stroje zničili bojujúce jednotky. Zoskupili sa do niekoľkých útvarov a tie sa správali vysoko organizovane. Majú akúsi formu velenia, o ktorej zatiaľ nič nevieme. Jedna táto skupina sa vidala do Červenej republiky, druhá popri pobreží k Black Townu a tretia najväčšia priamo na Údolie nádeje. To ale vieš, bol si predsa tam. Vzhľadom na blížiacu sa zimu sa stiahli bližšie k Údoliu, a zanechali svoje pravdepodobné ciele Black Town a Red City. To čo ti teraz poviem, bude veľmi nepríjemné, tak sa priprav. Celá obrana v okolí Čiernej brány padla do 16 hodín, stihli sme evakuovať časť personálu priamo z brány a nejakých 20% obyvateľov miest priamo v údolí.“

„A zvyšok?“

„Stratili sme 20-tisíc vojakov a pol milióna civilistov. Celkovo sa straty vyšplhali u nás a našich spojencov na 25% populácie, čo je jeden a pol milióna ľudí, s toho stotisíc vojakov. Stratili sme celé Údolie nádeje, všetky doly v ňom, mestá Sleephill a Shefieldton, mimo údolia padlo tiež mnoho ďalších miest. Jack, mrzí ma to,  medzi tými mestami je aj Rollton. Hovorím ti to všetko na rovinu, ja som v podstate jediný kto prežil s tých čo ťa poznali. A to je vlastne jeden z dôvodov, prečo si tu. Po tej bitke sme ťa našli zraneného, vo veľmi zlom stave. Počas boja sme pozmenili dáta v tvojom zdravotnom čipe, takže od začiatku ukazoval, že si mŕtvi. Stroje si to mysleli tiež, lebo čítali v našich informačných kanáloch. Preto ešte žiješ. Po boji sme ťa vyzdvihli a presunuli sem. Tu si strávil 80 dní intenzívnej liečby. Tvoje zranenia boli veľmi vážne.“

 Vytiahol so stola spis a chvíľu v ňom listoval. Táto chvíľa ale trvala veľmi dlho. Boli mŕtvi. Tí,  ktorých som miloval boli nenávratne preč. Myslel som na to všetko, čo som im mal povedať a nepovedal. To čo som chcel povedať a zostane to navždy nevypovedané. To ako ich mám veľmi rád. Mal som tam byť s nimi a ochrániť ich. Prečo som prežil a všetci sú mŕtvi. Mŕtvi. Aj ja som už mŕtvi, už nežijem, už iba dýcham. Toto všetko mi v hlave hmýrilo v nekonečných variáciách tých istých otázok stále dookola.

„Všetky zranenia sa ti zahojili bez možných následkov. Niekoľkonásobné otvorené zlomeniny ruky, rebier. Potrhané svalstvo v oblasti hrudníka a brušnej dutiny, zopár potrhaných orgánov. Mal si veľké šťastie, ležal si tam dve hodiny s takými vážnymi zraneniami, ale našťastie si nemal poškodené ani hlavné tepny, ani srdce, a pľúca ti ešte fungovali. Moderná medicína dokáže zázraky. Vlastne ťa tu skoro nanovo zošili. Kvôli spevneniu ti zlomené kosti potiahli vrstvou titánu, takže by sa už nemali zlomiť. Teraz si ešte otupený všetkými tými liekmi, keď úplne precitneš budeš sa najprv cítiť, ako by som to povedal, budeš sa proste cítiť divne. Najvážnejšie zranenie si však mal na hlave. Mozog bol našťastie v celku nepoškodený, aspoň nie tak čo by sme tu nezvládli napraviť. Ale tvoje ľavé oko bolo úplne preč. Zostalo tam na bojisku, teda to čo z neho zostalo, kosti na hlave sa tiež spevnili kovom.

„Ale veď ja mám ľavé oko v poriadku.“ Pre istotu som zavrel pravé, ale aj tak som videl. Oko bolo tam. Nahmatal som ho prstami, veľmi opatrne, to len preto, aby som sa presvedčil úplne.

„To nie je tvoje oko, a vlastne to nie je v podstate ani oko niekoho iného. Pozri.“

Pozrel smerom na stenu za mnou, niečo postískal na svojom stole. Výhľad von sa zatemnil a namiesto okna tam stála veľká obrazovka. Na tej sa objavila schéma, akéhosi prístroja, ktorý sa náramne podobal na ľudské oko.

„Toto je tvoje nové oko. Je to prototyp vyvinutý armádou. Funguje ako normálna očná buľva. Má však mnoho ďalších vymožeností. Je kyberneticky napojená na tvoj mozog, konkrétne na jeho zrakovú a pamäťovú časť.“

„To akože môžete čítať v mojej pamäti!“

„Nie Jack, to je vlastne nemožné, aspoň takýmto spôsobom. Oko má vlastnú pamäťovú kartu, o značnej veľkosti. Nebudem ťa zaťažovať konkrétnymi číslami, ale je v podstate neobmedzená. A hlavne neomylná. Rozširuje tvoju ľudskú pamäť, môžeš hocikedy vôjsť do jej databázy a prezrieť čo je v nej.

„To sa mám ako napojiť na nejaký počítač?“
“Nie. Toto je oveľa jednoduchšie, všetko robíš podvedome, svojou mysľou. Ako keď si vybavuješ zážitky z minulosti.                                                                                         

„To je úžasné.“ Podivná reakcia, ktorá zaskočila aj mňa samého. Ale bola výstižná, naozaj to bolo úžasné.

„A to nie je všetko. Ďalej máš v oku zabudovanú techniku na nočné videnie, a desať násobný zoom približovač. Ale miniaturizácia má svoje plusy aj mínusy. Mínus je, že nočné videnie má účinný dosah iba 25 metrov v úplnej tme, čo je asi o polovicu menšie ako si bol zvyknutý očakávať od našich armádnych infravidení na prilbách. Ale aj tak je to slušné. Ďalej tu máš špeciálne zariadenie, ktoré ti umožní vidieť cez pevné predmety so stálou štruktúrou. Cez kov o šírke desať centimetrov, cez stenu hrubú 50 cm. Ale u každého materiálu je to iné. Samozrejme, že za tými objektmi môžeš vidieť zase iba pevné objekty, ako napríklad zbrane, výbušniny a podobne. Nemôžeš však vidieť cez organické predmety, a nemôžeš ani vidieť organické predmety za neorganickými. Takže nemôžeš šmírovať ako vyzerajú ženy pod svojim oblečením, ale za to môžeš vidieť či sú ozbrojené. I keď tie pravé ženské zbrane neuvidíš.“

Obaja sme sa nachvíľu zasmiali a pozreli na seba. Generál Luis sa moc nezmenil za ten čas. Bol stále prívetivý a otvorený. To som sa snažil dodržovať aj sám na sebe.

„Ako to funguje?“

„Ako som už povedal, všetko ovládaš tvojim podvedomím. Ale teraz to ešte nemáš zapnuté. Jediné čo máš aktivované je schopnosť vidieť. Celý tento mechanizmus nabíja batéria využívajúca faktory tvojho tela, ako teplo, krvný obeh, vlastnosti mozgových buniek a podobne. Sú to veci, ktoré vlastne nepotrebuješ vedieť. Dôležité je, že táto batéria je v kombinácií s tvojim telo nevyčerpateľná. Keď už raz spustíme všetky funkcie tohto tvojho vylepšenia bude ten proces nezvratný. Nebude sa to dať vypnúť laicky povedané.“

„Prečo.“

„Pretože to bude pracovať v akejsi symbióze s tvojim mozgom. Ak by sme to prerušili dostal by si mozgový šok, a potom by si zomrel na následky kolapsu celého tvojho organizmu. Ja nie som doktor, aby som ti to mohol konkrétnejšie vysvetliť. Jediný, kto môže ovládať tento mechanizmus si ty. Do databázy pamäte sme ti nahrali všetko, čo sa ti bude hodiť k tvojej novej práci.“

„K novej práci?“

„Áno, ale teraz ma nechaj dopovedať zvyšok. Máš tam údaje o všetkých typoch zbraní, počítačových programoch, kompletnú databázu známych agentov všetkých tajných služieb. Samozrejme, že ich tam nie je príliš veľa, je viac tých neznámych ako známych. Ďalej databázu príslušníkov armád, od najnižšieho vojaka až po generálov, cez poslancov a ministrov až k prezidentom. Je tam všetko čo máme v našich centrálnych počítačoch. Umožní ti to identifikovať každú tvár, ktorú stretneš, a to aj keď bude maskovaná. Vďaka dátam, ktoré máš v hlave prejdeš všetkými známymi softwearovími ochranami počítačov. Tvoje možnosti sú obrovské. Ale samozrejme sme ich obmedzili. Nenájdeš tam nič, čím by bolo možné sabotovať naše úsilie. Do týchto údajov sa vieš dostať iba ty. A v prípade, že by sa o to niekto pokúsil z vonku, dôjde k sebedeštrukcii celého systému.

„To by mi ako explodovala hlava?“

„Nemusíš sa báť. Ak by aj takýto prípad nastal, bol by si už dávno mŕtvi. Jediný spôsob ako sa dostať dnu, je otvoriť ti hlavu a odpojiť systém od mozgu. Takže sa nemusíš obávať, že ti zrazu odletí hlava.“

„Tak to ste ma upokojil! A čo s tou prácou?“

„Áno. Ty budeš od teraz pracovať pre našu rozviedku. Musíme zistiť, ako sa podarilo Konfederácií dostať do našich strojov. Musíme zistiť aké velenie to stroje majú a zničiť ho. Jedine tak môžeme destabilizovať nepriateľa a zničiť jeho dezorientované sily. Stroje sa usadili v Údolí nádeje. Všetky naše pokusy dostať ich odtiaľ zlyhali. Máme však aj pozitívne správy. Stroje už ďalej neexpandujú, stiahli všetky svoje sily do údolia. Už od vypuknutia konfliktu sme zachytávali vlny zo Zeme, ktoré smerovali k nepriateľovi. Nepodarilo sa nám však zistiť ich obsah. Pravdepodobne ide o nám zatiaľ neznámi spôsob komunikácie s Konfederáciou. Tá samozrejme akékoľvek spojovanie s krízou na Planéte rázne odmieta. Nič iné sme od nich ani neočakávali. Predsa by sa k takému niečomu nehlásili. Táto komunikácia však úplne utíchla v smere od Planéty späť na Zem. Stroje im už pravdepodobne neodpovedajú. S toho vyplýva, že už nie sú pod kontrolou Konfederácie, ale s najväčšou pravdepodobnosťou podliehajú už iba autorite svojho velenia. Kto, alebo čo sa za ním ukrýva je zatiaľ záhadou. Toto velenie nesie označenie Mozog. Našou úlohou je ho vypátrať, eliminovať, čím by sme mohli získať čas na získanie strojov späť pod našu kontrolu. Zatiaľ to nejde, lebo stroje počúvajú iba rozkazy ich velenia, naše ani nezachytávajú. Akýkoľvek náš zásah do ich programovej štruktúry je zablokovaný. Nabúrali sme sa do zopár ich komunikačných vĺn, a po nejakom čase sa nám aj podarilo dekódovať pár správ. Nemali valný význam, iba koordinovali správanie sa strojov po boji, konkrétne hovorili o likvidácii zranených vojakov. Preto nikto priamy útok strojov neprežil. Tieto správy vak kódujú vždy iným kódom, a my nemáme kapacity ani prístroje na dešifráciu takého množstva správ. Tvoja úloha bude jednoduchá. Podľa našich rozkazov budeš získavať informácie priamo na Planéte. Situácia je tam už pomerne stabilizovaná, ale čas hrá proti nám. Tento chlad sme prežili bez väčších obtiaži, ale máme príliš málo zásob, aby sme prežili ten ďalší. Údolie musíme získať späť za každú cenu. Zatiaľ čo naši vojaci budú dole bojovať, my im musíme dať výhodu, ktorú potrebujú. Teraz si choď oddýchnuť, zajtra aktivujeme oko. Všetky odpovede budeš mať potom priamo vo svojej hlave.“

Pripadal som si veľmi zvláštne, a tento rozhovor bol dozaista to najpodivnejšie čo sa my dovtedy dostalo do uší. Keď sa na to pozerám s odstupom času, nepripadá my to také podivné ako vtedy. Prešiel som späť úzkymi chodbami tohto vesmírneho korábu do miestnosti v ktorej som sa prebral. Väčšina podivných prístrojov kamsi zmizla. Na stole bol hoklograf. Zelené svetielko na jeho spúšťači blikalo v pravidelne sa opakujúcich intervaloch. Chvíľu som to ignoroval, ale nedokázal som umlčať zvedavosť, ktorú to vo mne vyvolalo. Prstom som sa dotkol svojho nového oka, no nič som necítil, akoby som sa dotýkal cudzieho predmetu. Nechápal som mnoho vecí, medzi inými načo môžem žmurkať aj na oku, ktoré túto činnosť vôbec nevyžaduje. A možno toho bolo na mňa až príliš. Myšlienky na rodinu a na priateľov sa vo mne stratili v zmätku, ktorý panoval v mojej hlave. Rozhodne som nechcel nasýtiť svoj hlad po odpovediach. Cítil som ku všetkému odpor, nenávisť. Cítil som, že odpovede budú asi ťaživejšie ako samotné otázky. Ďalej som to už nemohol vydržať, aktivoval som ten blikajúci spínač. Zjavil sa spis jedného vojaka, vojaka, ktorý padol v akcii. Není ťažké uhádnuť, že to bol môj spis. V ten večer som rozmýšľal nad veľa vecami, ale podarilo sa mi pochopiť iba neparnú časť. Ale jedno mi predsa len došlo. Oficiálne som bol mŕtvi. Tí, ktorých som poznal a miloval, tí, ktorí ma poznali a snáď aj milovali, boli mŕtvi. Nemal som už nikoho, bol som sám, môj život, taký ako bol predtým skončil tam dole na tom pahorku neďaleko New Pointu. Tam zomrel kapitán Jack Cooper.

Listovanie vo vlastnej minulosti vyvolalo  nejaké spomienky, a tie mi pomohli zaspať. Ani som nepostrehol či už je ráno, alebo ešte noc. Odtiaľto zhora to vyzeralo všetko na jedno kopyto. Nejaký personál mi doniesol jedlo a otvoril okno. Jedlo nestálo za nič, aj naša stará armádna strava bola oproti tomuto labužnícky zážitok. Planéta bola vážne nádherná, pozoroval som jej povrch, kopce ktoré brázdili pevninu, i vlny, ktoré narážali na útesy pobrežia.

„Nádhera, nemyslíte.“

Podišiel ku mne muž v uniforme. Zdal sa my nejaký povedomí. Bol to ten chlapík z jedným zeleným okom, ktorého som videl, keď som sa prvý krát prebudil.

„Áno, nádhera.“

„A to ste ešte nevidel Zem z vesmíru. Je nádherná. Naša vlasť. Áno aj vaša. Zem je domovská planéta ľudského druhu.“

„Ste zo Zeme, predpokladám.“

„Správne, pán Cooper.“

„Už nie som Jack Cooper, ten zomrel pri New Pointe. Nečítal ste záznamy?“

„Správne. Učíte sa rýchlo, možno budete nakoniec aj prínosom našej veci.“

„Našej veci?“

„Správne. My ľudia sme veľmi zvláštny druh. Samy seba pokladáme za akýsi vrchol evolúcie. Ani nevieme ako sa mýlime. Je to priam až komické. Existuje toľko životných foriem, ktoré sú na tom lepšie ako my. Každý živý tvor sa dokáže prispôsobiť svojmu prostrediu tak, aby v ňom prežil nielen on, ale aj ostatné zložky. Či už sú to rastliny, či živočíchy. Zložky, ktoré toto prostredie vytvárajú a bez ktorých by došlo k zániku tohto prostredia. Čo by v konečnom dôsledku viedlo k zániku celého ekosystému. Jednoduchá reťazová reakcia, zničíš zložky prostredia, a zničíš tým aj ich ekosystém. My sa neprispôsobujeme svojmu prostrediu, my si prostredie prispôsobujeme svojim potrebám. Ničíme ho a vyciciavame z neho život. Sme egoisti, čo sa nám nakoniec aj tak vypomstí. Žiaden známi druh organizmu sa nespráva ako my. Snažíme sa navzájom vyhladiť, a raz sa nám to určite podarí. Zničíme celý ten náš úbohý ľudský druh. Už sa nám to podarilo s inými tvormi. Máme celkom slušnú prax.“

„Myslím, že ešte máme šancu.“

„Myslíš? Už bolo veľa takých čo mysleli. Myslíme si, že sme nezničiteľný. Nezničilo nás globálne otepľovanie, ani katastrofické živelné pohromy v 21. storočí. Prežili sme nukleárnu vojnu, i keď bola malého rozsahu, to všetko nás upevnilo v našej viere vo vlastnú nadradenosť. Táto myšlienka nás robí zraniteľnými a slabými. Jediná naša možnosť je zjednotiť celú našu rasu pod fungujúci systém.“

„Ale to už tu raz bolo.“

„Preto som povedal pod fungujúci systém. Áno, bola tu naša stará Federácia. Podarilo sa nám zavrhnúť to čo nás dovtedy rozdeľovalo, zavrhli sme našich bohov, naše náboženstvá a s nimi spojené svetonázory. Snažili sme sa nájsť kompromisy, a to zapríčinilo, že sa náš sen rozplynul. Riešením nie sú kompromisy.“

„A čo teda?“

„Sila.“

„Sila?“

„Áno. Silný systém v rukách silných jedincov. Žiadne kompromisy. Nikdy sa nenájde iný spôsob ako vyhovieť všetkým ako ten,  prinútiť všetkých myslieť si, že im bolo vyhovené.“

„To je zvrátené!“

„Správne, je to zvrátené ako celá naša história. Celé naše dejiny, naše poznanie, objavy, to všetko vzniklo z jedinej potreby, z potreby byť silnejší. Na Zemi nikdy nevládol mier, stále sme bojovali medzi sebou a zabíjali príslušníkov vlastného druhu. V prírode sa nič podobné nedeje, nedialo a nebude diať. Ak má byť toto merítko to pravé na určenie vrcholu evolúcie tak správne, sme tam my. Ale to potom nie je žiadna výhra. Musíme sa zjednotiť, utvoriť pravidlá, ktoré by musel každý dodržiavať, utvoriť systém, ktorý by na ich dodržiavanie dohliadal. Silný systém, na ochranu silných jedincov schopných sa prispôsobiť.“

„A čo tí, ktorý by to nedokázali?“

„Áno, spočiatku by nefungovalo všetko úplne dokonale. Slabí jedinci by boli vyčlenený zo spoločnosti, boli by prevychovaný a ak by to nestačilo, boli by izolovaný mimo naše spoločenstvo. Ale schopnosť prispôsobiť sa je niekde v nás. Je daná naším vývojom. Časom by už nebolo slabých jedincov, vychovali by sme z nás lepší druh, druh ktorý by rešpektoval svoje potreby aj potreby nášho ekosystému. Na čele by bola vláda, pod ňou by bola armáda. Ale nie taká, akú poznáme dnes. Táto by prebrala zodpovednosť nad ochranou systému a ochranou nášho druhu pred vonkajším nepriateľom, Ako taká by bola jedinou zložkou nášho spoločenstva, ktorá by mala právo zúčastňovať sa na vláde, a to tým, že by mala volebné práva. Potom by nasledovala vrstva civilného obyvateľstva rozčlenená na aktívne sily a pasívne sily. Aktívne sily by zabezpečovali prežitie nášho spoločenstva, bola by to pracujúca zložka obyvateľstva, o ktorú by bolo dobre postarané. Mali značné výhody. Pasívne sily by zabezpečovali výchovu nových príslušníkov spoločenstva, táto skupina by niesla hlavnú morálnu ťarchu, ak sa to dá tak nazvať. V tejto vrstve by boli všetci, ktorý si ukončili svoje povinnosti v ostatných zložkách. Povinná služba v armáde by bola dlhá 5 rokov, a potom by sa mohla predlžovať na ďalšie obdobie podľa dohody s vládou. Vojaci po ukončení povinnej služby by odchádzali do pasívnych síl, kde by sa ďalej zúčastňovali na fungovaní celého systému. To isté by platilo pre aktívne sily po dovŕšení hornej hranice práceschopného aktívneho veku stanoveného na 40 rokov. Celí systém je v podstate jednoduchý aj zložitý zároveň. Ešte by bola jedna zložka,  zdravotnícka komúna, ktorá by sa zabezpečovala liečbu, starostlivosť o starých a samozrejme eutanáziu pre veľmi starých, alebo nevyliečiteľne chorých príslušníkov spoločenstva. Celá táto vízia budúcnosti je detailne rozpracovaná. A my urobíme všetko preto, aby sa naplnila. Použijeme všetky dostupné prostriedky aby sme zjednotili ľudstvo a zachránili ho tak pred samodeštrukciou.“

„Pripadá my to dosť šialené.“

„Šialené. To možno, ale v celku reálne.“

„Kto to vymyslel?“

„Je to plán Federácie, vaša Čierna republika sa pridala. Prečo, vám sa to nepáči?“

„Nie je to tá najhoršia vidina ľudstva, ale poznám aj lepšie.“

„To áno. Ale tie by zväčša nefungovali. Celý proces už začal. Musíme urobiť ešte veľa vecí a prejsť dlhú cestu.“

„Aké veci napríklad.“

„Musíme spojiť všetky zoskupenia našej rasy. Ostávajú nám ešte Konfederácia, Červená republika, Moon City, Extrémistické kolónie v našej slnečnej sústave a v neposlednom rade musíme eliminovať hrozbu galaktického terorizmu. Nemáme síce moc času, ale máme dosť prostriedkov. Ale to všetko je teraz vedľajšie.“

Chlapík so zeleným okom sa na mňa usmial a odišiel z miestnosti. Jeho tak trochu podivné vízie moc nepomohli zmätku v mojej hlave. To nie. Onedlho na to prišiel generál Luis. Tváril sa tak veľmi neurčito, čo bolo na ňom typické.

„Ako ste sa vyspal Cooper?“

„Tak ja som ešte stále Cooper?“

„A kto by ste ako mal byť?“

„No ja neviem, ale myslel som, že keď Jack Cooper padol tam dole, tak ja už budem niekto iný.“

„To ako napríklad James Bond?“

„Kto?“

„To nič. V tej akadémii sme mali dávať väčší dôraz na literatúru a umenie. No ale vráťme sa k našej veci.“

„To nie. Ja už mám tých našich vecí plné zuby.“

„Ako vidím už ste mal tu česť rozprávať sa s pánom Cohanom.“

„Neviem ako sa volal, ale tie jeho šibnuté vízie boli desivé.“

„To áno, on vie na ľudí pôsobiť desivo.“

„Kto to vlastne je?“

„Eliahu Cohan je z Federálnej výzvednej služby, je hlavnou spojkou medzi našimi službami. Koordinuje naše snahy na vyriešenie problému na Planéte. Je to tam čoraz horšie. Zásoby energie aj potravín sa míňajú a dodávky zo Zeme nestačia pokryť ani dvadsať percent potreby. No nič, mali by sme sa pustiť do práce. Poď so mnou, aktivujeme ti tu tvoju novú hračku.“

Keď sme prechádzali úzkymi chodbami s nízkym stropom pripadal som si ako v nejakom bludisku. Iba generál vyzeral, ako že vie kam to vlastne ideme. Dostali sme sa do lekárskeho sálu, kde už čakali doktori zahalený celý v bielom tak, že im nebolo vidno nič okrem sklenných priezorov na očiach. Ľahol som si na posteľ, ktorá nebola práve najmäkšia, ale na sťažnosti nebola najvhodnejšia chvíľa. Napichli ma na nejaké prístroje a potom mojim telom prebehol akýsi impulz.

Keď som otvoril oči prebehli mi pred nimi stovky obrazov, ktoré ma prinútili ich opäť zavrieť, to však nepomohlo. Nebolelo to , to nie, len to bolo divné, veľmi divné.

„Len sa neľakajte milí Cooper, to sa vám iba prehrávajú niektoré dáta, ešte to neviete moc dobre ovládať. Skúste to prehrávanie vypnúť.“

Najprv som si myslel, že sa to tomu mudrlantovi ľahko povie, najmä keď nie je v mojej koži. No stačilo si iba pomyslieť na to, aby to skončilo a bolo po všetkom.

„Vidíte je to jednoduché. My ťa nebudeme učiť ako s tým narábať, ty na to prídeš sám. Je to jednoduché. Teraz si trochu oddýchni a trochu sa oboznám s touto vecičkou. Ja za tebou prídem neskôr a uzavrieme ešte nejaké formality.“

Potom už generál odišiel a nechal ma samého v mojej kajute. Museli ma sem previesť kým som bol uspaný, či čo to so mnou vlastne bolo. Ako som čoskoro zistil toto nové oko bolo úžasné. Vrhol som sa hneď do listovania v mojej novej elektronickej pamäti. Prechádzal som mapami zariadení a prehrabával sa v záznamoch vojakov. Seba som tam ale nenašiel, aspoň nie medzi živými. Bolo tu aj mnoho mojich kamarátov. Alex, ktorý naposledy vydýchol v mojom náručí, Mike, ktorý zomrel iba kúsok vedľa mňa a mnohý, ktorých som nevidel padnúť. Vyvolávalo to vo mne spomienky a sentimentalitu. Ale skôr ako som to všetko stihol pochopiť prišiel znovu generál Luis a zachránil ma s tohto víru.

„Tak. Odteraz si agent s krycím menom CT145, ktoré budeš používať aj ako volací znak pri komunikácii. Inač si stále kapitán Jack Cooper. Už ale nie si príslušníkom Čiernych gárd a ani Ozbrojených zborov Čiernej republiky. Teraz patríš k Ústrednej vojenskej spravodajskej a výzvednej službe ČR. Podliehaš iba nášmu veleniu. Svoje meno budeš používať iba na našom ústredí, buď tu alebo v Black Towne.  V ostatných prípadoch ti zabezpečíme inú totožnosť so všetkým, čo ku tomu náleží. Tu máš identifikačnú kartu. Budeš ju mať pripnutú na uniforme. Tu je uniforma. Tieto veci budeš používať tak isto ako tvoje meno. Nejaké dotazy?

Pozrel som sa najprv na generála a potom na hromadu vecí, ktoré položil na moju posteľ.

„Nie.“

„Dobre, tak sa obleč a príď do veliteľského sálu. Musím povedať, že máš šťastie, vyzerá to že pôjdeš hneď do akcie. Máš desať minút.“

„Pane, ale kde je veliteľský sál?“

„Máš to v hlave, a to myslím doslovne.“

Generál odišiel. S kopy som si zobral I –kartu. Tá holografická fotka nebola práve najlepšia, ale to nebolo podstatné. Obliekol som si tmavo modrú uniformu. Pod ňou ležala osobná zbraň. Bola to dobrá príležitosť na otestovanie svojho očka. Pozrel som na zbraň a ani neviem ako som to spustil, zobrazil sa mi v hlave trojrozmerný obraz zbrane s popisom, údajmi o všetkom možnom, od účinného dostrelu až po tip streliva. Opásal som si opasok, zbraň vsunul do puzdra a pomocou mapy z databázy som prišiel do sálu. Označenie sál bolo trochu prehnané. Bola to síce väčšia miestnosť ako ostatné, ktoré som tu videl, ale aj tak nebola väčšia ako naša izba v kasárňach.

Na konci dlhého stolu sedel postarší pán vo federálnej uniforme. Po stranách sedela ďalšia desiatka mužov rôzneho veku, medzi nimi bola aj jedna dáma. Niektorý boli od nás, ale väčšina patrila k Federácii. Posadil som sa na jednu z dvoch voľných stoličiek a zvedavo som sa porozhliadal v miestnosti. Značný čas sa nič nedialo a tak som si začal prezerať tváre predo mnou a zaraďoval som si ich v hlave k údajom, ktoré tam o nich boli. Starší pán vpredu bol nejaký plukovník Niels Korohov, pochádzal zo Zeme z ukrajinského dištriktu z nejakého mesta, ktoré som nevedel ani poriadne prečítať. Mal veľa funkcii, ale okrem iného bol aj vrchným veliteľom tejto stanice. Vedľa neho sedel chlapík s jedným zeleným okom. Práve vtedy som sa rozhodol volať ho zelenoočko. Takže tento zelenoočko bol vlastným menom Eliahu Cohan, ako už povedal generál. I keď silne pochybujem, že sa ako Eliahu Cohan narodil. Pracoval vo výskumnej sekcii, a neskôr bol prevelený sem. Bol hlavným koordinátorom špionážnych akcií na Planéte. Pochádzal z Jeruzalemu, to mesto mi bolo už aspoň trochu známe. Kedysi to bolo hlavné pútnické mesto hneď niekoľkých náboženstiev. Spory oň boli jedným z dôvodov nukleárnej vojny na Zemi, tesne pred založením starej Federácie. Ešte že sa ľudstvo vtedy spamätalo a ukončilo vojnu skôr, ako stihla napáchať viac nešťastia. Ale to je iný príbeh. Akurát, keď som sa chystal vrhnúť sa na zisťovanie milej slečny s pekným úsmevom, vošiel dnu generál Luis. Prišiel k plukovníkovi Korohovi a dal mu malú disketku. Potom sa posadil vedľa a uprel svoj pohľad priamo na mňa. Bol to ten známi pohľad, keď niekto od vás čaká, že sa ho na niečo opýtate. Rozhodol som sa, že ho nenechám príliš dlho čakať. Ale len čo som otvoril ústa, zastavil ma.

„Všetko sa dozviete Cooper.“

„Tak a je to jasné.“

Na tvári starého pána plukovníka sa mihol letmý úsmev. Pozrel sa po miestnosti a kývol smerom na Luisa.

„Poďte Cooper, máme pre vás prvú misiu.“

Rýchlim krokom sme prešli do únikového hangára. Desiati chlapi sa postavili do pozoru na náš príchod. Za nimi bola odparovaná transportná loď s konfederačnými výsostnými poznávacími znakmi. Teraz som už nechápal vôbec ničomu. Ale na tento stav som si už začínal zvykať.

„Teraz si všetci sadnite. Oboznámim vás zo situáciou a s rozkazmi. Takže. Už dlhší čas je komunikácia medzi strojmi a Konfederáciou na mŕtvom bode. Teraz sa nám podarilo odchytiť jednu správu zo Zeme. Vďaka skvelej práci nášho dešifrovacieho zariadenia sme dekódovali 96% obsahu. Takže teraz už máme hmatateľný dôkaz o tom, že niekto na Zemi je pôvodca našich problémov. Je nám to v podstate na nič, ale dobré je, že sme už konečne prelomili ich zabezpečovacie kódy. Zo správy sme sa dozvedeli hneď niekoľko vecí. Už vieme s istotou že stroje už nepracujú pre Konfederáciu. Vieme tiež, že oni sa snažia uzavrieť so strojmi istú dohodu. V podstate chcú výmenou za niečo, čo sme sa zo správy nedozvedeli, získať podiel z uránovej ťažby, ktorú stroje s najväčšou pravdepodobnosťou už obnovili, alebo ešte len obnovia. Konfederácia im predložila návrh, ako gesto dobrej vôle. Malý oddiel strojov má napadnúť opravovňu v Čertovej planine. To je najväčšia opravovňa vojenských zariadení nie len u našich susedov, ale aj na celej Planéte. Objekt strážia elitné Červené légie. Celá opravovňa je zamínovaná, takže sa dá celá zničiť stlačením jediného gombíka. Takže konfederácia tam vyšle jednotku, ktorá zabráni deštrukcii a tým stroje veľa získajú. Jednotka potom odovzdá strojom ich podmienky a príjme podmienky strojov a tým vlastne otvoria rokovanie medzi nimi. Predpokladáme, že tam bude aj samotný Mozog. Takže tu je plán našej akcie. Poletíte týmto strojom, v konfederačných uniformách s konfederačnými zbraňami. Proste všetko na vás bude konfederačné. Zlikvidujete pravú jednotku. Počkáte na Mozog, zlikvidujete ho alebo zajmete a na lodi sa vrátite sem. Samozrejme, že zajatý bude pre nás lepší. Neúspech je neprípustný, Mozog musí byť eliminovaný za každú cenu. Ďalšie inštrukcie dostanete na Planéte. Pripravte sa, za hodinu je odlet.“

Plán vyzeral v celku jednoducho. Len či bude fungovať. Chlapi si pobrali svoje nové uniformy a zmizli v útrobách plavidla. Musím povedať. Že tie ich uniformy nebola žiadna výhra. Boli dosť tesné a prilby vyzerali dosť podivne. Zato zbrane boli perfektné. Kde sa na ne hrabú tie naše. S údajov čo som zistil s oka boli jednoducho úžasné. Dobrá prieraznosť aj dostrel, slušná kadencia paľby. K tomu malá hmotnosť, to všetko ich robilo vážne dobrými. Nahodil som na seba všetko to konfederačné harampádie a nastúpil som na palubu.

Interiér sa moc nelíšil od našich lodí, akurát v tých našich sme nemali všade povešané svoje vlajky, znaky divízie a neviem aké kraviny. Oni za to vlastne ani nemohli, všetko mal na svedomí ten ich patriotizmus. Bolo to vrodené, ako akási choroba. Určite mali všetci aj armádne spodky vo svojich farbách.

„Základňa 01- Nemesis, tu plavidlo 102- Alfa- Zero, žiadam o povolenie k odletu.“

„01- Nemesis, štart sa povoľuje. Šťastný lov.“

Trochu to s nami cuklo, otvorili sa dvere na rampe a my sme vyleteli von do vesmíru. A bol to iba malý kúsok vesmíru, neporovnateľný s jeho skutočnou veľkosťou, ale mne úplne stačil. Bol to zvláštny pocit. Na pocity tohto druhu som si tiež už začínal zvykať.

„Hej chlapče, vitaj u Zombíkov, ako sa voláš?“

Bol to vojak, o ktorom by databáza v mojom oku nič nehovorila, na tvári mal veľkú jazvu, dokonca väčšiu ako bola ta moja. Bol tu z nás najstarší, teda aspoň tak vyzeral. Možno ho iba ostaršovala ta jazva, no neviem isto.

Potom som ale zistil, že neviem či mu môžem povedať moje pravé meno.

„Ja som CT145.“

„To je super. Chalani, máme tu ďalšie CT- čko. Ten posledný zarval hneď na prvej misii čo s nami išiel. Máme smolu na nováčikov. Ale neboj sa, ak prežiješ prvú akciu, tak potom už prežiješ aj tie ďalšie. Nemôžme si hovoriť menami, ale tie písmená sa nám zdajú dosť blbé. Nebudem predsa na teba kričať v boji: „ Hej CT145 pozor za tebou.“ Kým by som to dopovedal bolo by po tebe. Každý máme svoju prezývku. Tak napríklad ja som Jeff, tamten s tým krivým nosom to je All. Akú chceš ty prezývku, čo chlapče?“

„Tak čo trebárs Jack?“

Nič iné ma vtedy akosi nenapadlo, ale keď som to už raz povedal, tak som to nemohol meniť.

„OK, chalani, tak toto je Jack.“

„OK, tak som teda Jack, a kto ste vy.“

„My sme Zombíci, živé mŕtvoly, a to doslovne. Všetci sme oficiálne padli v boji, ako aj ty. Tajný nás pozošívali a dali do kopy a my teraz robíme tú najšpinavšiu robotu. Sme najlepší z najlepších. Máme najlepšiu výzbroj, najlepší tréning a nie sme k nikomu zaviazaný, teda okrem vlasti. O našich akciách nikto nič nevie a keď padneme tak sa to nikto nedozvie. Niektorý sme tu už pár rokov. Ale väčšina iba pár mesiacov. Po tom čo nás napadli tie mašiny sa nám zvýšil stavy. Dokopy je nás asi dvesto, ale nikto to nevie s istotou. Hodne nás je rozmiestnených priamo na Planéte a tak.“

Chlapík sa zasnívane pozrel dolu na Planétu cez malé okienko.

„Tie zasraté stroje nám chcú zobrať našu vlasť. To im príde draho, pekne draho. Nakopeme im tie ich železné zadky. Veď oni uvidia s kým si to začali“

Po krátkom lete sa nám podarilo nadviazať spojenie s konfederačnou jednotkou na Planéte, chlapík čo pilotoval im nahovoril, že sme posily, ktoré im posiela velenie. Hovoril to dosť presvedčivo tak som dúfal, že naša lesť zaberie, navyše sme to vysielali na ich kanály a v ich zakódovaných frázach. Ani neviem odkiaľ sme ich vlastne mali, ale rozumel som im aj ja, vďaka tej veci v mojej hlave. Preleteli sme im rovno ponad hlavy. Bolo to asi 5- 6 kilometrov od tej opravovne. Ak mám pravdu povedať, zdalo sa mi to príliš blízko na to aby bola celá naša misia nenápadná. Myslím, že konfederácia riadne zariskovala, keď určila miesto pristátia práve tu. Keď sme dosadli na zem a vyšli von z nášho korábu privítali nás namierené zbrane. Vojaci stáli v krátkych rozstupoch v polkruhu okolo lode so vztýčenými hlavňami. Prvé čo ma napadlo bolo, že naša lesť nezabrala. Keď vtom dopredu vyšiel Jeff, teda ten čo mal takú prezývku. Drzým krokom mieril rovno k ich veliteľovi. Ten sa dal ľahko rozoznať, jediný totiž nemal v ruke zbraň a mal na hlave takú istú smiešnu čiapku ako Jeff. My sme zatiaľ stále stáli ako priklincovaní, vlastne sme ani nestihli zareagovať. Keby sa bolo niečo zomlelo asi by si to odnieslo veľa z nás, a ja by som to schytal ako prvý. Bol som totiž druhý, hneď za Jeffom, kto vyšiel z lode. Zbraň som mal, rovnako ako ostatný, prehodenú cez rameno, a tak by chvíľu trvalo kým by som bol schopný opätovať prípadnú paľbu. Jeff predstúpil až pred toho ich veliteľa a podal mu akúsi kartu. Vymenili si podivné pohľady a potom sa k nám vrátil.

„Jack, keby sa niečo začalo diať, tak nezmätkuj a urob čo ti poviem, a hlavne nepovedz ani slovo, buď proste ticho, jasné?“

„Áno.“

Ten ich veliteľ odbehol do jednej z dvoch unibuniek a po chvíli sa vrátil, kývol na svojich vojakov a tí, k našej spokojnosti zložili zbrane a odišli do svojej unibunky, iba dvaja zostali vonku spolu zo svojim veliteľom.

„Prepáčte pane, došlo asi k chybe v našich rozkazoch, ale už je všetko v poriadku, už nám to potvrdila aj centrála.“

Jeff pozrel z úsmevom na vystrašeného chlapíka, ktorý mu vracal tú podivnú kartu, ktorá všetko tak záhadne vyriešila.

„To nevadí kapitán, velenie vždy niečo pokazí, no nemám pravdu?“

„Asi áno, pane, poďte za mnou.“

Držal som sa skupinky  no po chvíli sme zastavili. Jeff pozrel na toho krivonosého, myslím že sa volal All, podivne na neho žmurkol a ten sa spolu s ďalším, ktorého som už vôbec nepoznal, pomaly vytratili smerom k unibunke, kde boli vojaci.

„Kapitán, ak dovolíte, potreboval by som chvíľu hovoriť s mojimi mužmi osamote.“

„Samozrejme pane, ja budem v komunikačnej centrále.“ Ukázal prstom k unibunke, odkiaľ pred chvíľou prišiel a potom sa vybral smerom k nej. Jeff počkal, kým za sebou zavrie dvere.

„Ty Harvey a Jack zlikvidujete tých dvoch čo sú tam hore, potom pôjdeme po toho kapitánka.“

„A čo ostatný, je ich viac ako nás?“

„Neboj sa Jack, o tých sa postará All s Dukeom.“

Spolu s tým Harveym sme sa teda vybrali za tými hore na malej vyvýšenine. Kým sme k nim prišli odistil som si puzdro na pištoli.

„Tak ako chlapci…“

Zatiaľ čo sa Harvey snažil votrieť do ich rozhovoru ja som stál potichu ako mi povedal Jeff. Sem tam som sa usmial a sem tam som kývol hlavou, to ako, že počúvam ich rozhovor. Ale ak mám byť úprimný, bolo mi úplne jedno, o čom sa bavili, v skutočnosti som bol celí napätý s toho čo sa bude diať. Po chvíli sa Harvey pozrel smerom na Jeffa, ten mu iba letmo zakýval rukou. Potom sa pozrel na mňa a vytiahol pištoľ s puzdra. Bola to stotina sekundy, možno menej. Vystrelil a ten vojak padol mŕtvi. Stál som ako prikovaný. Tomu druhému spadla cigareta z úst. Padala tak dlho, točila sa vo všetkých možných smeroch a kým dopadla preletel okolo mňa ďalší tlmený výstrel a aj ten druhý padol na zem mŕtvi. Na uniforme pristáli kvapky jeho krvi. Potom sa akoby čas opäť vrátil do normálu.

„Ty si idiot, mal si ho zastreliť, dosral si to!“

Bežali sme dolu k Jeffovy, pozrel na moju zakrvavenú uniformu a potom rýchlo mávol na Alla. Ten chytil plynový granát a hodil ho dovnútra unibunky plnej vojakov. Na zbraniach sme mali tlmiče, takže nikto s tých chudákov vo vnútri nemal ani tušenie o tom, čo sa deje. All zavrel dvere a zamkol ich z vonku. Cez malé okienko na dverách som videl vydesené tváre ako kričali s plného hrdla, ale spoza zvukotesných dverí nevyšla ani hláska, ani malí šum. Jeden s tých vnútri vrážal päsťou do toho okienka, stále a stále až kým si nerozmlátil ruku a výhľad dnu neprekazila jeho krv, ktorá po chvíli pokrývala celé okno. Z vnútra sa ozýval iba taký tichý, úplne tichučký buchot, ako keď v úplnom tichu počujete biť vlastné srdce. A možno sa mi to iba zdalo, a možno to iba bolo moje vlastné srdce, neviem. No po chvíli ustal aj ten tichý buchot.

„Ešte jeden“ Povedal Jeff a vytiahol svoju zbraň, rýchlim krokom vošiel do druhej unibunky, ostatný sme išli za ním. Nikto tam však nebol. Iba zo skrinky pod stolíkom sa ozývali akési zvuky. Na Jeffovu výzvu som otvoril dvierka. Bol tam ten vystrašený kapitán, v ruke držal vysielačku a hovoril akési na prvý dojem nezmyselné slová. Nech chcel povedať čokoľvek, nestihol to. Projektil mu prevŕtal hlavu a on zostal nehybne v tej grotesknej polohe, v akej sme ho tam našli.

„Rýchlo, kto vie čo povedal? Zavolajte Juriho z lode, on pozná ich kódovanie.“

Jeff zjavne znervóznel, aj keby sem však náš pilot došiel, bola by už naša akcia dávno prezradená a bolo by po všetkom, jeden z nás aj tak rýchlo vybehol von. Z rádia sa ozývali nejaké blaboty, ktorým nikto nerozumel. Nikto okrem mňa. Chytil som slúchadlo a spustil všelijaké nezmyselné kombinácie slov, Jeffovy tiekla jedna kvapka potu po tvári za druhou. Po chvíľke som skončil.

„Čo si im povedal, čo im on povedal?“

„Povedal im iba kto je, zvyšok som dopovedal ja.“

„A čo si im teda povedal?“

„Že máme menšie problémy so spojením, ale že inač je všetko v poriadku.“

„A oni? Čo oni na to?“

„Že v poriadku a že inštruktáže k operácii máme očakávať o dve hodiny.“

Potom, čo si odo mňa vypočul si sadol na stôl a utrel si to spotené čelo.

„Teda Jack, s tým na tej hliadke si to síce posral, ale teraz si nám zachránil krk.

„Ty Jeff, ten kapitán povedal, že im to potvrdila aj centrála, čo to má znamenať?“

„To bola taká naša malá lesť. Harvey, vysvetli mu to. Ja zatiaľ idem informovať veliteľstvo .“

Harvey si sadol na stôl vedľa mňa a podal mi tu podivnú kartičku, ktorú predtým Jeff dal tomu konfederačnému kapitánovi.

„Vieš čo to je?“
“Vyzerá to ako čipová karta.“

„Správne. Je to čipová karta, na ktorej sú rozkazy veliteľstva. Potvrdzovali nasadenie nás ako posíl pre týchto tu.“

„To mi je jasné, ale  čo s tým veliteľstvom?“

„Na tej karte ja aj vírus, preniesol sa  do súborov ich vysielačky a zmenil ich vysielaciu frekvenciu. Takže keď volali svoju centrálu, ozval sa im náš človek na Nemesise, ktorý im potvrdil vyslanie posíl.“

„Tak keď je potom zmenená vysielacia frekvencia, prečo sme sa mali obávať toho hovoru, čo uskutočnil ten kapitán predtým, než mu vystrelil mozog z hlavy?“

„Pretože ten vírus má iba krátkodobý účinok, my predsa potrebujeme byť v spojení s konfederačným velením, takže preto. A dosť už otázok“

Chvíľu som len tak sedel a rozmýšľal nad tým všetkým, keď ma zrazu rozbolela hlava, všetko my v nej hučalo a pred očami sa my začali premietať stovky obrazov. Známe tváre, známe hlasy sa opakovali v stotinách sekundy, ale nestíhal som ich všetky registrovať. Bolo to neznesiteľné, zatemnil sa my zrak a ja som videl iba tie tváre, počul iba tie hlasy. Všetko sa prelínalo a spájalo v jeden veľký chaos. Nič iné som nevnímal, nič iné akoby ani neexistovalo. Realita sa pominula niekde na okraj mojej mysli. Chcelo sa mi kričať, chcelo sa mi plakať. Rozbehol som sa. Neviem ani ako sa mi podarilo vybehnúť von tými úzkymi dverami, ale bežal som ďalej a ďalej. Zrazu som sa o niečo potkol, alebo do niečoho vrazil. Bol to All, musel za mnou bežať od začiatku a keď ma dobehol strhol ma k zemi. Držal mi dlaňou ústa a držal ma pevne, tak pevne, že som mal pocit že sa dusím. Lapal som po dychu, ale nemohol som sa nadýchnuť, metal som ako ryba na súši. To ma ale All už pustil. Vrátil sa mi aj zrak, videl som síce všetko zakalené a nič som nepočul, nič. Bol som uväznený v tichu, počul som iba vlastné srdce, bilo ako splašené. Bol som ako vo vákuu, ibaže všade bol vzduch, ale nemohol som ho vdýchnuť. Ostatný stáli nadomnou a kričali, teda neviem čo, ale otvárali ústa a pozerali sa na mňa vystrašeným pohľadom. Po chvíli pribehol náš doktor, chvíľu ma pozeral a potom mi pichol nejakú injekciu, a do hrdla mi vsunul akúsi hadicu na dýchanie. Po chvíli som už nevnímal nič a upadol som do bezvedomia, či do bezsenného spánku.

Ani neviem ako dlho som tam ležal, ale keď som sa prebral cítil som iba triašku, ktorá prechádzala celím mojim telom. Bol som v našej lodi a vedľa mňa bol doktor, ktorý si prezeral môj stav na monitore svojho labtopu.

„Čo sa stalo?“

„To nič Jack, zažil si akýsi záchvat, teda nič také som nevidel.  Niečo ako epilepsia. Už sa ti niekedy stalo.“

„Nie.“

„No, možno sa to bude opakovať. Keď sa vrátime daj sa vyšetriť. Neviem síce čo s tebou tí šialenci od výskumu urobili, ale mali by sa na to pozrieť.“

„Na čo?“

„No podľa toho čo som u teba zaznamenal s vybavením, ktoré tu mám k dispozícií to nevyzerá dobre.“

„K veci doktor.“

„Začali ti zlihávať životné funkcie, ale to nie je až také problém. Na to máme jeden umelí hormón, volá sa Antichrodeín. Dokáže povzbudiť kolabujúce životné funkcie do tej miery, že sa vrátia do normálu. Horšie je to s tvojou hlavou. Vieš o tom, že ti niečo urobili z mozgom?“

„Áno, no a?“

„No moje prístroje hlásili tesne po tom tvojom šoku takú enormnú mozgovú aktivitu, že to tvoj mozog nezvládol a preto došlo k tomu kolapsu. Vieš, ľudský mozog nie je ako počítač, nedokáže niektoré informácie spracovať tak rýchlo, aspoň nie zatiaľ, možno raz, kto vie? Proste sú isté obmedzenia, keď dojde k príliš veľkému a rýchlemu návalu informácií, mozog proste skratuje, laicky povedané.“

„Ďakujem doktor, ale ja stým nedokážem nič urobiť. Už sa cítim lepšie. Môžem už ísť?“

„Áno. Choď za Jeffom, niečo od teba chce. A Jack, tu máš.“

Podal mi malú krabičku,  keď som ju otvoril, uvidel som päť injekcií.

„Keby ťa to zase chytilo, vraz si jednu do srdca a chvíľu si odpočiň. Ale bude sa to iba zhoršovať.“

Vystúpil som z našej lode a zamieril k Jeffovi, ktorý dozeral na odvoz mŕtvych tiel. Hádzali ich do takej veľkej jamy. Rozmýšľal som nad tým čo mi povedal doktor. Ale hlavne nad tým prečo sa to stalo, a čo sa to stalo.

„Tak čo Jack, ako sa cítiš?“
“Už je to dobré, tak, aké sú rozkazy?“

„Takže, volala nám konfederácia, za dvanásť minút začne útok. Ty, doktor a All tu zastanete a spravíte prípravy na evakuáciu.“

„Ja by som radšej išiel s vami.“

„Chlapče, pred chvíľou si tu skolaboval a bol v bezvedomí dve hodiny, nepotrebujem aby si ohrozil úspech misie, zostaneš tu a budeš počúvať Alla, jasné, to je rozkaz vojak! Odchod!“

„Áno pane.“

So sklopenými ušami som odišiel smerom k našej lodi. Harvey akurát vychádzal z nákladného priestoru s džípom a mieril k nášmu komandu. Všetci nasadli a zamieril k svojmu cieľu. Spolu s ostatnými sme naložili všetko čo by sa mohlo hodiť. Zobrali sme ich vysielačku, počítače, doklady ale aj osobné veci vojakov, vraj sa to niekedy bude hodiť, netrvalo nám to moc dlho. Potom sme si rozdelili hliadky a pomaly som sa odobral na svoje miesto. Sadol som si na kmeň spadnutého stromu. Mal som odtiaľ  parádny výhľad na zapadajúce slnko. Spoza horizontu sa začali ozývať výstrely a výbuchy a zatemnené kopce osvetľovala ich žiara. Stroje boli presné na sekundu. Celá ta panoráma zapadajúceho slnka a boja mi pripadala krásna, i keď by som to nemal hovoriť. Tam umierali stovky našich spojencov, ale aj tak mi ta panoráma pripadala pekná. Vtom ku mne dobehol All.

„Jack, niečo sa posralo, poď rýchlo k lodi.“

Rýchlo som vstal a bežal za utekajúcim Allom. Vtedy sa ozvala ohromná explózia. Bolo to síce pár kilometrov od nás, no aj tak ma tlaková vlna strhla k zemi. Keď som vstal uvidel som obrovský zhluk dymu stúpať k oblohe v tvare obrieho hríba.  Pozrel som sa vystrašene na Alla.

„To bol nukleárny výbuch?“

„Ja neviem, do riti. Rýchlo do lodi.“

Pribehli sme k ostatným, ktorý už boli vnútri, boli tam všetci, doktor, pilot a teraz aj my dvaja.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa All nášho pilota, ktorý obsluhoval vysielačku.

„Ja neviem, Jeff hlásil, že ich nie mašiny napadli, a potom  prišla tá explózia.“

„Mali by sme vypadnúť, všetci sa pripravte na okamžitý odlet.“

„All, ale čo ostatný?“
“Tí sú už určite mŕtvi, videl si ten výbuch. Ak sem dojdú tie mašiny je po nás, bola to pasca, niekto to posral. Tak už konečne štartuj Jury!!“

Už sa nikdy nedozvieme čo sa vo vnútri vlastne stalo, ale myslím si, že keď už nebolo iné východisko odpálili sa naši chlapci aj s tou fabrikou samy. Stali sa hrdinami, ale svet sa to aj tak nikdy nedozvie, obetovali sa a zabránili strojom v získaniu taj fabriky.

Pilot chvíľu skúšal nahodiť všetky tie prístroje a my sme sa zatiaľ usadili v priestore pre posádku. V tom sa ozval Jury z palubného reproduktoru.

„All, je to v hajzli. Ten výbuch vyvolal elektromagnetický impulz ktorý vyradil skoro všetku elektroniku.“

All chytil mikrofón a rýchlo si nás premeral zadumaným pohľadom.

„Čo nám funguje?“

„Palubný komunikačný systém a ovládanie zbraňových systémov.“

„Myslíš, že to zničilo aj tie mašiny?“
“No neviem, toto je stará loď. Novšie veci  majú systémy chránené voči elektromagnetickým impulzom… Všetci von, rýchlo…“

Potom sa ozvala explózia a z prednej časti lodi k nám vyšľahol stĺp ohňa.

„Von, chlapi, rýchlo.“ kričal All s plného hrdla a otvoril únikový otvor. Povyskakovali sme z lode a odbehli kúsok ďalej. Potom náš modul vybuchol. Pilot zostal dnu, zomrel asi hneď pri prvej explózií. Rovno na nás sa rútila skupina strojov, bol ich tak asi tucet. Jeden bol dosť veľký a niesol na sebe raketomet, to ten zničil našu loď. Ostatný boli relatívne malí, teda, boli taký veľký ako človek, trochu väčší. Neniesli žiadne zbrane, iba dva veľké ostré háky. Týchto mali stroje najviac. Vyrábali sme ich vo veľkom, malí jednoduchú inteligenciu: nájsť a zničiť. Hákmi sa mohli dostať aj so ľahko obrneného vozidla ako do plechovky. My sme sa zamerali na toho veľkého, ako sme sa naučili, najzraniteľnejšie sú, keď ich zbavíme mobility. Odstrelili sme mu nohy granátmi a potom sme ho rýchlo zneškodnili. To bola chyba. Podcenili sme stroje v ich inteligencii. Kým sme ničili toho veľkého, podarilo sa tým menším nás pekne obkľúčiť. Boli sme v pasci. Stroje sa však na nás hneď nevrhli. Uzavretý v tomto obkľúčení  sme sa zomkli bližšie k sebe, tak blízko, že sme sa navzájom opierali chrbtami. Všade bolo ticho, naše zbrane mlčali a stroje stáli okolo nás. Čakali, neviem načo, ale čakali. A čakali sme aj my s chvejúcimi sa prst

ami na chladných spúšťach.

„Chlapi, keď vám poviem, rozbehneme sa a prestrieľame sa odtiaľto, pôjdeme tadiaľ“ a ukázal smerom k miestu, kde začínal strmí zráz dole.

Plán to vyzeral byť dobrý, i keď vtedy by mi asi tak pripadal každý plán ako sa odtiaľ dostať. V ceste nám stál iba jeden, no nebol som si istý, čo to nie je ďalšia ich pasca. Kým All čakal s vydaním svojho rozkazu na vhodný okamžik, mrkol som do databázy v oku. Tento typ bol jeden z prvých ktoré sa začali vyrábať, chýbajúce strelné zbrane kompenzovalo silné kompozitné pancierovanie. Slabinu mal na kĺboch na nohách, tam bol pancier najslabší, keďže tieto potvory mali dve nohy, stačilo by odstreliť jednu a ide k zemi. Z mojich hĺbavých úvah ako zlikvidovať nepriateľa ma prebral až kričiaci All: „Vpred!“.

Ako poslušné ovečky sme bežali za ním a pálili na toho plecháča pred nami, neviem už či som to bol ja, alebo doktor či dokonca All, komu sa ho podarilo dostať k zemi, ale nebolo to podstatné. Ostatné mašiny sa za nami hneď rozbehli tými ich až komickými kolísavými pohybmi. Doktor sa z ničoho nič zastavil pri tom, čo sme zložili a začal do neho strieľať a ziapať z plného hrdla. Z očí mu sršalo čisté šialenstvo a okolo neho lietali tisícky iskier od nárazov projektilov na pancier stroja.

„All!“ zreval som na predo mnou bežiaceho chlapíka, no  musel som to ešte pár krát zopakovať, kým sa otočil a uvidel besniaceho doktora za nami. Rýchlo sme sa otočili a bežali späť. Vtedy sa za postavou nášho doktora zjavili ostatné mašiny. Keď ich zbadal začal utekať k nám, boli sme od neho tak sto metrov a bežali sme čo najrýchlejšie to šlo. Jeden zo strojov vyhodil chudáka doktora svojím hákom do vzduchu, pri tom z neho niečo odtrhol. Keď doktor dopadol na zem, druhý ho nabodol na hák a spolu s ním nám zmizol z dohľadu. Ostatní ho nasledovali. Po chvíli sme dobehli na miesto. Ležal tam nehybne jeden stroj obklopený po zemi roztrúsenými nábojnicami, vedľa ležala doktorova zbraň, lekársky box. Kúsok odtiaľ v kaluži krvi doktorova noha. Zohol som sa a zobral zbraň a z boxu som vytiahol lekárničku. Pri nej ležal aj akýsi malý displej. Zo zvedavosti som ho zobral a zapol. I keď ťažko hovoriť o zvedavosti, lebo  hneď ako som ho uvidel, oko my o tejto vecičke vychŕlilo more informácií. Bol to displej zobrazujúci polohu vojakov v boji, info bral zo zdravotných čipov. Na monitore svietili tri bodky. Čo ma najviac prekvapilo bolo to, že podľa doktorovho čipu ešte stále žil, rýchlo sa však pohyboval a po chvíli zmizol z okraja obrazovky, dostal sa mimo dosah. Nechápal som, prečo ho zo sebou tie stroje vzali, a prečo ho nechali na žive. Všetko som hodil do svojho batohu a podišiel som k Allovi ten medzi tým zakryl tú nohu pod trochu červenej zeme.

„All, prečo ho tie mašiny zobrali zo sebou?“

„Neviem, ale vraj sa to v poslednom čase stalo viac krát, nikto to zatiaľ nevie, ale chudák doktor to za chvíľu zistí.“

„Nemali by sme ísť poňho, nemôžeme ho v tom predsa nechať.“

„Nevieme kam ho odniesli, neviem vlastne nič.“

Potom vytiahol z vrecka malý plastový disk a podal mi ho.

„Budeme sa musieť rozdeliť, v tom disku je zaliata adresa, kde sa máš hlásiť. Niekde v nejakom blízkom meste je naša krízová kancelária, ja mám inú ako ty, takže musíme ísť každý sám. Zbav sa tej uniformy a zožeň si civilné šaty, vyhýbaj sa frekventovaným uliciam a najmä polícii či vojakom.“

Možno mi toho chcel ešte povedať viac, ale v tej chvíli sa spoza pahorku vynoril ďalší otvárak na konzervy, tak som sa rozhodol volať týchto zmätkov. Bol však zjavne sám, no aj tak sa do nás pustil. Vrhol sa zozadu na Alla. Kým som stihol zareagovať urobil to isté ako s doktorom. Vyhodil ho hákom do vzduchu, a kým dopadol pár krát ho zasiahol hákmi a odtrhol z neho kusy. Keď dopadol začal som strieľať. S plných úst som kričal a strieľal, trafil som ho do kĺbu na nohe, no nespadol, otočil sa a rýchlo odkrýval za pahorok. Bežal som za ním a pár krát som po ňom ešte vystrelil, ale on zmizol niekde v okolitom teréne. Všade okolo bolí menšie či väčšie kopčeky, a niekde v nich sa stratil. Pribehol som k Allovi. Bol to strašný pohľad. Chudák ležal v krvi a kričal, oči sa mu chveli a vytekala z nich jedna slza za druhou. Kúsok od neho ležala jeho noha, a trochu ďalej ruka amputovaná až po rameno. Druhú ruku som nikde nevidel, ale na ňom zostala iba po lakeť. Otvoril som lekárničku a vytiahol som odtiaľ balíček injekcií feartínu. Je to proti bolesti a je to neuveriteľne silné a účinkuje takmer okamžite. Pichol som mu rýchlo dve do stehna, no hneď nezabrali tak som mu vrazil ešte jednu. po chvíli po chvíli sa dostavil ich účinok, All sa trochu ukľudnil a prestal tak kričať, chvíľu ešte vzlykal. Začal som v lekárničke hľadať niečo, čím by som mohol zastaviť to krvácanie a v hlave my stále behala jedna otázka. Prečo ešte žije? Nie, že by som mu snáď prial smrť, to nie. Ale s takýmito zraneniami by každý už dávno vykrvácal. Konečne som našiel nejaký obväzy. Keď som podišiel k Allovi, zistil som, že on už nekrváca. Ani z jednej rany, samo sa to zastavilo. Pozrel som na Alla tak zmetene ako sa to len dá.

„Jack, zastrel ma, prosím ťa.“

„Čo si sa zbláznil, ja ťa nemôžem zastreliť. A prečo sa to krvácanie zastavilo, ja tomu nechápem.“

„Ešte nechápeš veľa veciam. Čo to nevidíš. Oni nám nezachránili život, keď nás polomŕtvych vytiahli z bojiska a zošili a vylepšili. Oni si z nás spravili testovacie králiky, do riti. Otvor oči. Chcú si vyrobiť super vojaka, ktorému by sa nevyrovnala žiadna zbraň. Do prvých z nás dávali všelijaké hormóny a podobne, časom začali s kiborgizáciou a podobnými sračkami. Každý nový, je vylepšenou verziou toho pred ním. Sme iba malými krokmi v tej ich evolúcií. A tým, že nás posielajú na nesplniteľné misie, si iba overujú naše schopnosti. Nevieš, čo všetko sa v tebe ukrýva, sme výsledkom ich pokusov. Nevykrvácal som vďaka nim. Mám v krvnom systéme milióny nanorobotov, ktoré v prípade zranenia lokalizujú miesto úniku krvi a opravia ho, doslova. Neviem ako, ale spoja cievu, či žilu, dokonca aj tepnu. Aby títo vedátori vyzerali ako férový chlapíci, povedia nám o niečom, čo do nás dali, mne povedali o tých nanorobotoch, ale o ostatnom nie. Neviem čo je ešte vo mne za vylepšováky, a ani to nechcem vedieť. Som jeden z najstarších u Zombíkov, tak viem, že toho vo mne nie je až tak veľa. Ale ty si tu najkratšie, zamysli sa nad tým.“

Potom začal zase ticho vzlykať, pichol som mu ešte dve injekcie a potom sa zase upokojil. Nebol čas premýšľať nad tým čo mi povedal, ale ak mal pravdu, bolo by to všetko na hovno, doslova. Vstal som a pozrel som do diaľky, uvidel som tam nejaký pohyb, okom som si to priblížil a uvidel som skupinu strojov, ktorá sa pohybovala našim smerom. Rýchlo som prišiel k Allovi a prebil som si nový zásobník v zbrani.

„Jack, prosím ťa, zastrel ma.“

Pozrel som sa do jeho očí, plakal a oči sa mu chveli od strachu. Bol to zvláštny pohľad, prebodol ma ním a nemohol som sa od neho odlepiť. Aj z môjho oka začali tiecť slzy, bolo to zvláštne, plakať jedným okom.

„Jack, prosím. Sám sa neubrániš a mňa si vezmú ako doktora. Ja nechcem vedieť čo tí skurvisyni s nami robia. Zabi ma. Urobil by som to sám, no nemám ruky, nemôžem ísť s tebou, iba by som ťa zdržoval, a nemáš už veľa injekcií s feartínom. Tak ma do riti zabi!

Stále som mu pozeral do tých vystrašených očí, vyzerali ako tie Alexove, vtedy pri Bráne.

„Prosím…“

Pomaly som vstal, odistil poistku a namieril mu na srdce. Prst na spúšti sa mi chvel ako nikdy predtým. Naposledy som mu pozrel do očí. Zatvoril ich a povedal: „ďakujem..“

Potom už iba ticho všade okolo preťali dva výstrely.

Utekal som na miesto, ktorého adresu som našiel v disku, keď som ho zlomil. Bolo to v jednom väčšom bariérovom meste, nejakých dvadsať kilometrov od miesta, kde som teraz bol. Vody som mal minimum, a všade okolo bola iba pustatina bez života. Kde tu sa mihol malý krík či trochu trávy, ale to bolo všetko. Slnko už pomaly zapadalo. Jediné, čo ma tešilo bolo to, že tu neboli žiadne kopce. Po čase my však tá jednotvárnosť tejto krajiny pripadala neznesiteľná. Všade len tá istá blbá rovina kam až oko dohliadlo. Kilometre ubiehali neuveriteľne pomaly  a bolo mi strašne teplo. Zahodil som prilbu, nepriestrelnú vestu a v batohu som si nechal iba to najnutnejšie, no aj tak som bol čoraz viac unavený. Bol som nejaké tri kilometre pred mestom, volalo sa Miners Paradise, keď krajina zmenila svoj charakter z roviny na pahorkatinu. Bolo tam malé jazierko obklopené kríkmi s veľkými žltými plodmi. Hneď ako som ich uvidel, začali mi tiecť sliny, ale hneď ako som ich uvidel oko mi povedalo, že sú jedovaté. Vtedy to zase začalo, zase mi behali pred očami tisícky obrazov a zase som dostal ten záchvat, rýchlo som z vrecka vytiahol injekciu s antichromatínom a vrazil som si ju do hrude v mieste, kde sa pod rebrami nachádzalo srdce. Potom sa mi iba začiernilo pred očami a začal  som upadať do bezvedomia, no rýchlo som sa prebral a po chvíli sa nejako resetol systém v oku a všetko bolo zase v poriadku. Cítil som sa slabý, no skúsil som vstať. Neúspešne, opatrne som nabral vodu do rúk a nechal prejsť chladivú tekutinu dolu vyschnutým hrdlom. Potom som si na chvíľku zdriemol. Keď som opäť otvoril oči, vyzeralo byť všetko v poriadku. Zobral som zbraň zo zeme a vybral som sa smerom k mestu. Po ceste som uvidel akúsi skupinu ľudí, prikrčil som sa k nejakému kríku a ticho ich sledoval. Jeden z nich prišiel ku kamennému masívu na svahu väčšieho kopca, niečo tam urobil, a malý kameň sa otočil a na jeho druhej strane bola malá klávesnica. Priblížil som si ju okom. Vyťukal tam nejaké čísla a ten veľký masív sa odsunul a ukázal chodbu, ktorá sa za nim ťahala do vnútra hory. Vtom som na hrdle ucítil ostrie noža.

„Postupuj pomaly dopredu.“

Bez váhania som ho poslúchol a pomalými krokmi sme smerovali k skupinke pred nami. Medzitým k nim prišiel nákladiak, ktorý bol zjavne naplnený až tak, že sa mu prehýbala náprava. Bolo to veľmi staré auto. Prvé čo ma napadlo, bolo to, že to sú pašeráci a toto je ich tajná cesta do mesta. Prišli sme k jednému z nich, každý okolo neho obskakoval, preto som si domyslel, že to bude asi šéf tejto bandy.

„Pozrime ,kohože to tu máme. Vojačik šmíroval?“ Podišiel ku mne a pozrel na znak na mojej uniforme. Ten ho zaručene zaskočil.

„Čo hľadá konfederačné letectvo na Planéte? A Joe, ty idiot, prečo si ho najprv neodzbrojil?“
Ten Joe, to bol ten milý človek, čo mi držal tú tridsať centimetrovú kudlu na hrdle. Nemusel nič povedať, pustil som svoju zbraň na zem aj bez jeho výzvy.

„No tak sa mi to páči. Takže ty neodpovieš?“ Pozrel na mňa s takým až strašidelne ľahostajným pohľadom. Vedel som, že mu nemám čo povedať, keby som tvrdil, že nie som konfederačný vojak, ale tajný agent Čiernej republiky vyslaný na územie Červenej republiky za účelom eliminácie super inteligentného robota prezívaného Mozog, asi by aj tak neveril. V databáze som si našiel jeho tvár, bol to dezertér a bol hľadaný pre pašeráctvo, čo mi sedelo s mojou pôvodnou hypotézou. Ostatné tváre som však v mojom očku nenašiel, boli to asi bezvýznamný pomocníci. Bolo ich tu tak desať, teda ak bol v aute iba jeden. Nevyzerali moc nebezpečne, teda  ten predo mnou a najmä ten za mnou boli výnimka.

„Tvoja škoda vojačik. Joe.“ Kývol na toho psychopata za mnou a odkráčal k ostatným. Po chrbte mi prebehol mráz.

„Zbohom vojačik.“ Potom som už iba cítil tú ohromnú bolesť keď sa mi pomaly zarezala čepeľ do hrdla. Padol som k zemi a lapal po dychu. Hlavu som mal v tej kaluži krvi, ktorá sa stále zväčšovala. V hlave mi behali zase všetky známe tváre ľudí, ktorých som poznal a na ktorých mi záležalo. No krvácanie za chvíľu prestalo. Teraz som bol vďačný tým šialeným vedcom čo do mňa dali tie nanoroboty. Prišiel som tak o liter krvi a cítil som sa strašne slabý, ležal som a pozeral sa ako sa kamenný  masív zatvára a za ním miznú aj moji vrahovia. Vedel som, že toto si odskáču . Krvácanie síce prestalo, no bolesť ani tá veľká rana nezmizli. Pichol som si jeden feartín a obviazal si hrdlo obväzom. Chvíľu som si oddýchol a potom som sa vybral do mesta. Bolo opevnené vysokou bariérou a pri bráne boli vojaci. Zopár ľudí práve išlo dnu. Museli prejsť kontrolou dokladov. Ja by som ňou istotne neprešiel, lebo som žiadne nemal. Rozhodol som sa teda ísť po stopách tých pašerákov, možno sa mi naskytne aj príležitosť vrátiť im to, že ma chceli zabiť, a v podstate aj zabili, ibaže som to prežil. A nebolo to prvý krát, čo som si prežil vlastnú smrť. Ešte šťastie, že ten Joe bol taký hlúpy, že mi nevzal ani batoh a ani zbraň. Prišiel som k tomu masívu a prstami som hmatal niekde, kde by mal byť ten kameň. Ani neviem ako sa mi to podarilo, ale zrazu som s ním nejako pohol, a on sa pretočil, a ukázala sa mi ta klávesnica. V mojej super pamäti nebol problém vyhľadať to číslo, ktoré tam naťukal ten grázel.

Tie šutre sa pomaly odsunuli ako pred tým a ja som vošiel dnu. Bola tam tma, no v mojom oku som si zapol imfravidenie a hneď sa to zlepšilo. Zavrel som za sebou pomocou páky, čo bola na kraji chodby. Nejaký čas som monotónne zostupoval dole a potom som započul nejaké hlasy. Chodba viedla do pivnice akéhosi domu, ktorý používali zrejme ako sklad Pomaly som podišiel bližšie. Oni ma nevideli, lebo v chodbe bola tma a bol som ešte dosť vnútri, aby ku mne nepreniklo svetlo z pivnice. Boli tam traja. Joe, ten dezertér a nejaký mladík, Hore pri strope pivnice boli dve okná, cez ktoré bolo vidieť trochu na ulicu, sem tam sa tam mihli nejaké nohy ľudí vonku. Uvedomil som si, že tu strieľať nemôžem, aspoň nie automatom, vzbudil by som iba paniku vonku a polícia by bola o chvíľu tu. Potichu som položil zbraň a vytiahol pištoľ s puzdra. Tá mala zabudovaný tlmič. Okom som zistil, že iba ten šéf mal pri sebe zbraň, Joe mal iba tú kudlu a ten mladý nemal nič. Zistil som to vďaka tým divným lúčom, ktoré vidia pevné predmety pod oblečením. Rýchlim tempom som vyšiel z bezpečia tmy a postavil sa pred tých troch. Tí iba vystrašene pozreli na mňa a postavili sa. Ten idiot vytiahol zbraň a tak som ho strelil rovno medzi oči, na stene za ním sa rozprskla krv a on spadol na zem bez života. Pozrel som na toho mladého, bol stuhnutý od strachu.

„Vypadni!“ ani som mu to nemusel viac krát opakovať, rozbehol sa von ako strela. Vtedy mi došlo, že to nebol asi dobrý nápad, pustiť ho. Ale zabiť som ho nemohol, bolo to ešte vlastne len dieťa. Ten Joe musel byť asi retardovaný. Vytiahol tú svoju kudlu a nahodil taký šialený úsmev. Pomalý sa ku mne začal približovať. Vypleštil oči tak, že mu skoro vypadli z dolkov. Najprv som ho strelil do kolena, no on kuľhajúc pokračoval vo svojej ceste ku mne. Tak som ho strelil aj do druhého, zvalil sa na zem. No ani to ho neodradilo, teraz sa už plazil. Prišlo mi ho zrazu akosi ľúto, no pri spomienke na ten pocit ako sa mi ostrie zarezáva do hrdla ma to rýchlo prešlo. Keď už bol úplne pri mne, stúpil som mu na ruku v ktorej držal nôž, no nepustil ho. Až keď som pritlačil a počul som praskať mu kĺby, až potom ho pustil. Odkopol som ten blbý nôž na druhý koniec miestnosti.

Potom som ho zastrelil.

Zhodil som zo seba uniformu a obliekol si veci toho dezertéra. Bolo to presne moje číslo. Vyšiel som po schodoch hore. Tam stáli všetci tí pomocníci. Boli to samé deti, bol tam aj ten mladý zdola. Ticho sa na mňa pozerali. Potom prešli okolo mňa a zišli do pivnice. Všetci, jeden za druhým. Ako posledný šiel ten mladý, keď okolo mňa prechádzal vrazil mi z ničoho nič malí nožík do chrbta. Rýchlo som sa otočil a chytil mu ruku, ktorá smerovala čepeľ na ďalšie bodnutie. Vykrútil som mu ju, a asi som mu ju aj zlomil. Hodil som ho do kúta. Bol to len taký malí nožíček, ale bolelo to riadne. Nechal som ho tam plačúceho a schúleného v tom rohu a vyšiel som na ulicu. Príliš som sa netrápil spomínaním na dnešný posratý deň. Vo virtuálnej mape v mojej hlave som si našiel miesto kam sa mám dostať, bolo to pár blokov odtiaľto. Na ulici nebol príliš veľký ruch. Na reklamných plochách behali všelijaké obrázky propagujúce nejaké výrobky. Jeden holografický predavač pri automate na noviny akurát hlásil najnovšie správy o útoku na Čertovu planinu. Horda ľudí ho obklopila a kupovala si aktualizačné karty so svojich novín. Na každej ulici stáli vojenské hliadky a sem tam sa v diaľke mihla vojenská kolóna. Týmto útvarom sa mi darilo vyhýbať sa. Keď som sa konečne dostal na miesto určenia, uvidel som starú budovu, o ktorej sa dalo povedať, že bol zázrak, že ešte stojí. Celá bola pokrytá popraskanou hrdzou. Keď som zazvonil na zvonček ozval sa akýsi chlap: “identifikujte sa.“

„CT145.“

Jediná odpoveď ktorá prišla, bolo cvaknutie zámku, ktorý sa práve otvoril. Vošiel som dnu. Bola tam prázdna hala a jedny potvorené dvere. Akurát som k ním chcel pristúpiť, keď niekto zazvonil na vchodové dvere. Otvoril som ich, bol tam robot kuriérskej služby.

„Pán Cooper, mám tu pre vás balíček.“ a podal mi malú škatuľku. Bol som prekvapený s toho oslovenia, ale podpísal som mu doklad o prevzatí a on hneď odišiel. Vtom ten balíček začal zvoniť. Prehliadol som ho okom a zistil, že vnútri je starší typ mobilu. Otvoril som ho a prijal hovor.

„Keď otvoríš tie dvere vyletíš do vzduchu.“

Potom sa hovor ukončil, zneistel som. Prečo by som mal vyletieť do vzduchu? Prezrel som okom tie dvere, ale nevidel som nič, niečo rušilo môj pohľad. Vyšiel som na ulicu. Zrazu sa predo mňa postavili dvaja policajti.

„Doklady.“

„Nemám.“

Jeden na mňa namieril svoju zbraň a druhý ma prezrel scenerom. Vytiahol my z vrecka moju zbraň a pozrel na obviazané hrdlo.

„S tejto zbrane sa nedávno strieľalo.“ Odhrnul obväz tak, že videl ranu.

„Prečo nemáte doklady?“

Vtedy som dostal nápad, dobrý nápad. Priznal som sa im, že som dezertér, povedal som im meno toho týpka čo som dnes zastrelil. Akýsi Rogger Woodfing. Trafil som sa, hľadali ho totiž už dosť dlho a našťastie som, vďaka jeho oblačeniu sedel aj na ich popis. Povedal som im, že som sa nepohodol zo svojím dodávateľom, ktorý je vnútri a je postrelený. Povedal som im tiež aká je to veľká ryba. Skočili mi nato. Jeden privolal posily a druhý to išiel dnu prezrieť. Chvíľu som počkal  a potom som sa z ničoho nič hodil na zem nohami ku dverám. Ten policajt zostal v šoku, pozrel na mňa, potom do dverí. Nič viac nestihol. Ozval sa ohromný výbuch, ktorý ho odhodil dobrých desať metrov. Z domu toho moc nezostalo, samé trosky, ktoré ešte kde tu dopadávali na zem a stĺp dymu stúpal k zeleným nebesám. Rýchlo som vstal, zobral zbraň zo zeme a zmizol som odtiaľ. Stratil som sa v dave, ktorý sa začal zbiehať okolo miesta nešťastia. Prešiel som pár ulíc a prechádzal som sa po malom námestí, keď mi zrazu znova zazvonil telefón.

„Kováčska 12, mŕtvi povstanú a budú žiť.“

Potom sa hlas zase odmlčal a ukončil hovor. Nijako som nemohol prísť na to kto mi to vlastne pomáha, a už vôbec nie nato, kto ma to vlastne chce zabiť. Chvíľu trvalo, kým som sa dostal na túto ulicu, nachádzala sa na periférii mesta, žili tu chudobný ľudia a bezdomovci. Všade boli len také malé búdy zo strechami s plechov. Všade tu bolo vidno biedu a s kanálov tu páchol smrad miešajúci sa s pachom výkalov na ulici. Behali tu túlavé psy a potkany a všelijaká háveď. Nechápal som, ako sa toto môže volať  raj. Na tej ulici stál malý kostolík. Vošiel som dnu. Vyzeral divne, bola to nejaká replika starej stavby zo Zeme. Vnútri boli rady lavíc a malý oltár. Pri ňom čupel na kolenách akýsi starý muž, podľa oblečenia to bol farár, alebo niečo podobné. Prišiel som k nemu.

„Svet speje do záhuby, a všetci zomrieme v plameňoch pekla.“

Pozrel sa na mňa, mal neuveriteľne úprimnú tvár a nebesky modré oči, chvíľu som rozmýšľal nad tým, čo povedal a potom som dodal: „Mŕtvi povstanú a budú žiť“

„Možno.“ Zahľadel sa na kríž nad oltárom.

„Možno…Poďte za mnou pán Cooper.“

Pripadalo mi zbytočné pýtať sa ho odkiaľ vie mojej meno, alebo kto mi to pomáha. On to nebol, to viem. Ten hlas v telefóne znel oveľa mladšie. Zaviedol ma do malej miestnosti ukrytej za tajnou chodbou pod oltárom. Bola tam posteľ a transfúzna jednotka s balíčkami krvi. Neviem odkiaľ vedel, že presne toto potrebujem. Bol som už taký unavený, že sa mi podlamovali kolená a zatvárali oči. Nestihol som sa mu ani poďakovať a padol som na posteľ. Neviem koľko času som spal, ale keď som sa zobudil bol som úplne fit. Na stolíku ležali dva prázdne zásobníky krvi. Na krku som mal nový obväz a na druhom stolíku nové ošatenie a moju zbraň.

V zásobníku som mal už len dva náboje. Rana na krku bola spojená a ošetrená a tak som si dal dole obväz a obliekol sa. Bolo tam šero, jediný zdroj svetla pochádzal z dvoch plápolajúcich sviečok. Vtedy sa otvorili dvere. Inštinktívne som siahol po zbrani, ale dnu vošiel iba farár.

„Ako sa cítiš chlapče?“

„Dobre, vďaka vám za všetko.“

„Tu máš oblečenie, nie je to nič moc, je to z charity. A tu je niečo pod zub, nemá to síce moc dobrú chuť, ale je to výdatné a nasýti ťa to.“

„Vďaka. Otče, kto ma sem poslal.“

„Všetko sa dozvieš, keď bude čas, ešte si oddýchni.“

Potom zase odišiel. To jedlo naozaj nestálo za veľa, ale aspoň som do seba po dlhej dobe dostal niečo teplé, a nakoniec ma to naozaj zasýtilo. Obliekol som si nové hadry, a poobzeral sa okolo. No nebolo tu nič okrem mojej postele a tých dvoch stolíkov. Zbraň som zasunul do vrecka a opatrne som vstal. Sviečky už dohorievali, keď sa ich plameň znenazdajky pohol, to farár vošiel zase dnu, tentoraz omnoho prudšie ako predtým.

„Poďte so mnou pán Cooper, rýchlo.“

Vybehli sme von z môjho úkrytu. Po ceste som počul hukot, ktorý sa stále zosiloval, čím sme boli bližšie k východu. Keď sme vyšli spod oltára zistil som, že sa niekto pokúša dostať dnu, no dvere boli zavreté mohutnou závorou.

„Rýchlo pán Cooper, za mnou.“ Starý pán sa ponáhľal a zaviedol ma do starej spovednice, tu odsunul koberček a pod ním bol malý vchod kamsi dole.

„Choďte pán Cooper, choďte na túto adresu.“ Hlas aj tie jeho nebesky modré oči sa mu triasli ale pokoj z jeho tváre nezmizol. Podal mi lístoček, kde bola napísaná ďalšia adresa, no tomu som vtedy nevenoval prílišnú pozornosť.

„Poďte so mnou.“

„Nie, mne nič neurobia, ale vás by zabili.“

„Kto?“

„Vojaci, idú po vás, nie po mne. Choďte, len bežte pán Cooper, ja ich zdržím.“

„Zabijú vás.“

„Možno ma zabijú a možno nie, sú to len stratené ovečky, rovnako ako vy. A keď odídem, prídu o šancu na nápravu, možno ešte môžu nájsť svojho pastiera. Keď ma nezabijú, nájdu seba a Boh si nájde ich.“

„Ale oni vás zabijú“

„To nevadí, ja im odpúšťam.

Vošiel som dnu a ešte som naposledy pozrel do tých jeho očí. Boli smutno a na nič s toho, že nič nemôžem urobiť. Mal som málo nábojov nato, aby som sa im postavil, a jeho sa mi nepodarilo presvedčiť, aby šiel so mnou. Dostal som sa do kanalizácie a prvých pár metrov som si nahováral, že ten farár mal možno pravdu a že ho naozaj nezabijú, no potom som započul salvu výstrelov. Srdce sa mi zovrelo. Ten starček riskoval, keď sa o mňa postaral, o úplne cudzieho človeka, no myslím, že som mu nebol cudzí, dokonca ani jeho vrahovia mu neboli cudzí. Veď im predsa odpustil, odpustil im to, že ho zabili. Ja som to nedokázal, ja som svojho vraha zabil. Prestrelil som mu kolená a rozhmliaždil zápästie. A nakoniec som ho strelil medzi oči, tak, že som sa zašpinil od jeho krvi. Ja nie som ako ten farár, ja nemám silu odpúšťať. Prišiel som o všetko, stratil som aj samého seba. Za to zhorím v pekle, ak nejaké existuje. Po blúdení v tých špinavých kanáloch som našiel nejaký východ. Odsunul som poklop a vyšiel na ulicu, bola noc a nikde nebolo živej duše. Mal som šťastie, vyšiel som len neďaleko miesta, kam ma mal zaviesť ten papierik s adresou od farára. Bola to stará stanica metra. Bola uzavretá mrežami. A tak mi zostal posledný náboj, tým druhým som prestrelil zámok na tých mrežiach. Zišiel som po starých schodoch a došiel som do čakárne na príchod vlakov, bolo tam šero, sem tam svietila nejaká lampa a všade sa znášala zvláštna sladká vôňa, neviem čo to bolo a vlastne to ani nemalo význam. Na jednej z lavíc sedela osoba, no videl som iba jej obrysy v tme.  Prišiel som k nej a sadol si vedľa. Bol to chlap. Keď som sa mu pozrel do tváre, zistil som kto je. A moje prekvapenie by sa ťažko dalo opísať slovami. Bol to zelenoočko, Eliahu Cohan, chlapík s federálnej rozviedky. Zmohol som sa na jedinú otázku: „Prečo?“

„Viem, že teraz asi veľa veciam nechápeš. Prečo  ťa chcú zabiť, kto ťa chce zabiť a prečo ti pomáham. Mám pravdu, však?“

„Áno.“

„Tak budem stručný, chcú ťa zabiť, lebo sú presvedčený, že si sa im  vymkol spod kontroly, už toho vieš veľa, a čo nevieš, budeš chcieť zistiť. Bol by si pre nich silný nepriateľ, keby si zistil celú pravdu, pravdu o sebe a projekte Kyborg, ktorého si súčasťou. A kto ťa to chce zabiť? Tvoja vlastná rozviedka. A konečne, prečo ti pomáham? Pretože viem, že mi môžeš pomôcť.“

„Pomôcť s čím?“

„Dostať Mozog, a ukončiť túto vojnu.“

„Prečo by si to chcel urobiť, toto nie je tvoja vojna.“

„Zem trpí touto vojnou, mi sme závislí od vášho uránu, a ja nechcem aby Zem trpela.“

„Ty nechceš, aby trpela federácia, a nie celá Zem.“

„Možno, ale iba ty mi môžeš pomôcť dostať Mozog. Keď ho získajú oni, či už Čierna alebo Červená republika, tak ho použijú proti sebe, alebo proti Zemi, ja ho chcem zničiť.“

„Prečo by som ti mal veriť?“

Pozrel sa na mňa a podal mi aktualizačný disk do prehliadača novín. Zobral som ho vložil ho do prehliadača, ktorý bol na stene stanice. Objavili sa správy, ktoré hovorili o nehode vo vojenskom sklade v meste New Hempire pri ktorej zahynuli dvadsiati príslušníci čiernych gárd, stalo sa to o 01:15 dnes v noci, medzi menami mŕtvych bola aj Sára. Strnul som, a po tvári mi stiekli kvapky potu, bolo to zajtrajšie vydanie. Pozrel som sa ne Eliahua a potom na hodinky v hale, bolo 01:14. Z vrecka som rýchlo vytiahol mobil a operátorke som nahlásil miesto. Trvalo iba chvíľu, kým ma prepojili, ale mne pripadala každá stotina ako hodina, počul som tikot hodín v hale. Zelenoočko na mňa medzitým neustále pozeral, rovno do očí, ani nežmurkol, ani len brvou nepohol.

„Vojenská základňa New Hampire, čo si prajete…“

Keď sa to ozvalo z telefónu, pozrel som na ručičku hodín, ktorá sa práve pohla a ustálila na 01:15. Neskoro. V telefóne som počul výbuch a operátora, ktorý niečo kričal, potom som zložil. Oprel som sa lakťami o stenu a hlavu som si oprel o jej chladný povrch. Mal som Sáru rád, veľmi rád a záležalo mi na nej, a teraz bola mŕtva, rovnako ako všetci. Myslel som si, že zomrela už pred tým, a teraz som ju stratil druhý krát. Vytiahol som pištoľ a prišiel k Eliahovi, namieril som mu hlaveň na hlavu a pozeral sa cez zaslzený pohľad na jeho tvár. Rozmazával sa mi pred očami a ruka sa mi chvela.

„Vidíš Jack, idú po tebe, potrebujú ťa dostať a zabijú všetkých, ktorý ťa poznajú a ešte žijú. Aj toto je ich práca.“

„Prečo si ich nezastavil, prečo musela zomrieť?“

„Nemusíš sa báť, Sára nie je mŕtva. Narýchlo ju odvelili na tajnú misiu. Je v Armstrong city na mesiaci, je v ochranke vášho veľvyslanectva. Tam ju nenájdu, je tam pod iným menom a strážia ju moji najlepší muži. To máš odo mňa ako dôkaz dobrej vôle. Jedine ja ti môžem pomôcť, ale iba jak aj ty pomôžeš mne. Čo ty nato Jack?“

V tej chvíli som bol neuveriteľne šťastný, vedel som, že ju už asi nikdy neuvidím, ale tiež som vedel, že je v bezpečí.

„Dobre.“

On bol jediný komu som mohol veriť, a veril som mu. Nemal som síce žiadny dôkaz o tom čo povedal, no aj tak som mu veril. Zachránil mi predsa život, a to viac krát. V hlave mi behalo veľa otázok.

„Odkiaľ si vedel, kedy som prišiel do kancelárie, a oni odkiaľ vedeli, že som v tom kostole.“

„Oni vedia všetko, aj to, že si teraz tu, a že si tu so mnou. Dokonca už sem idú.“

„Čo?“

„V tom tvojom oku je aj kamera, cez ktorú sledujú každý tvoj krok. Chcel som ti ju odpojiť ešte na Nemesise, ale nevyšlo to. Odpojil som iba mikrofón, takže možno vidia kde si a s kým si, no nevedia o čom sa rozprávate. Musím ti odpojiť aj tú kameru.“

„Ale ako, keď to skúsiš tak ma zabiješ:“

„Nie Jack, je to jednoduché. Koľko máš nábojov v tej zbrani.“

„Jeden“

„Ukáž.“ a natiahol ruku smerom ku mne. Vložil som mu pištoľ do ruky. Z ničoho nič mi vrazil rukoväťou do hlavy, pred očami sa mi zatemnilo a ja som spadol na zem. Zobudila ma až chladná voda, ktorá mi pristála na tvári. Pozrel som sa zmetene na Eliahua. Už sme neboli v stanici, ale niekde v nejakom laboratóriu.

„Prečo si to urobil.“

„Z jednoduchého dôvodu. Tam som tu kameru vypnúť nemohol, tak som ťa poslal do bezvedomia, pretože, keď nevidí tvoje oko, nevidia ani oni kde si. Tu som ti tu kameru vypol a oni už nevidia nič. Tiež som ti deaktivoval zdravotný čip, mohli by ťa podľa neho vypátrať. „Teraz by si si mal trochu oddýchnuť“

„Myslím, že nie je čas na oddychovanie, chcem vedieť ako sa to vyvíja.“

„Správne, tak sa mi to páči, s takýmto prístupom sa nám to možno podarí.“ Prišiel ku mne bližšie a sadol na posteľ vedľa mňa. Ovládačom zapol holografickú mapu. Bola to mapa Údolia nádeje.

„Teraz sa pozeraj. Včera sa rozbehla operácia „Destroyer“. Podaril sa im husársky kúsok. V okolí údolia zúrila dva týždne búrka stupňa N3, čo je dosť silný hurikán. Cez túto búrku sa im podarilo presunúť k troskám Čiernej brány dvestotisíc spojeneckých vojakov. Nasadili všetko čo mohli. Keď búrka ustala začal útok. Stroje boli dokonale prekvapené. Nepočítali s ľudským odhodlaním. Hlavná obranná línia strojov odolávala trinásť hodín. To je kratšie ako ste ju boli schopný ubrániť vy predtým. Ale stroje majú jednu veľkú výhodu. Kým nám trvá výroba jedného špičkového vojaka minimálne 17 rokov, oni to zvládnu za tri hodiny. Dokázali kryť svoje straty na 100%. A tak, čím sa spojenci dostávali hlbšie do údolia narážali stále na väčší odpor. Jednému obrnenému zboru sa podarilo dostať sa až do Sleephillu, no odtiaľ sa museli stiahnuť pri protiútoku strojov. Od nich máme ako taký obraz, ako údolie vyzerá teraz. Stroje mŕtvych ľudí dávali na kopy po stovkách a teraz sú tam z nich veľké pyramídy z kostí a lebiek. Všade je hlboká tma, lebo stroje vypúšťajú zo svojich fabrík obrovské množstvo dymu, ktorý zatemnil oblohu. Takto sa bránia pred leteckými útokmi a pred aktivitou našich špionážnych satelitov. Opravili všetky fabriky a postavili mnoho nových. Ťažbu obnovili a využívajú ju na 100%, všetko, čo robia, robia na 100%.  Spojencom sa podarilo ustáť protiútok, i keď mali veľké straty, podarilo sa im udržať si pozície. Medzitým čo pokračovali boje, špeciálne jednotky prenikli do údolia cez staré banské tunely a dostali sa až ku akejsi centrále strojov, niekde hlboko v podzemí. To je všetko, čo vieme. Potom bola akcia odvolaná a armáda sa stiahla na pôvodné pozície pred Bránou.“

„Prečo to odvolali.“

„Čo myslíš?“

„Dostali Mozog.“

„Vyzerá to tak. A ak ho majú, tak sa ho len tak nevzdajú. Je tu viac indícií, ktoré nahrávajú tejto teórií. Pred útokom sa stroje držali akýchsi pravidiel. Nevyrábali viac robotov, ako potrebovali. No teraz expandujú vo veľkom. Z ich fabrík vychádzajú stovky strojov priamo na frontovú líniu. Spojenci sú neustále pod útokom a sú vytlačovaný kilometer za kilometrom ďalej od údolia. Za chvíľu im už nebudú stačiť zásoby energie. Proste sa premnožujú. Útočia všade, aj tam, kde nemajú šancu na výhru, preto majú veľké straty, no zatiaľ im to nerobí problém ich nahradiť. Ak takto budú pokračovať, zničia sa samy, dojde im totiž energia.“

„To je ale dobré pre nás, či nie?“
“Kým sa tak stane, stihnú vyhladiť celú planétu.“

„Čo budeme robiť? A čo tie ďalšie indície.“

„Na Planétu sa zlietajú najväčšie počítačové mozgy z vesmíru. Väčšina už je tu. Pre začiatok sa skúsime dostať k mozgu, a možno si ho požičiame.“

„A ako asi? Chcel by som vedieť, pre koho vlastne pracujem. Pre Federáciu, pre čiernych, či pre červených, alebo dokonca pre konfederáciu?“
“Pracuješ pre mňa, iba pre mňa. Žiadna vláda, žiadna tajná služba, iba ja. Obidvaja sme vyvrheli, zatratený vlastným národom. Združil som pod svoje krídla najlepších agentov sveta, aby sme spolu tento svet zachránili.“

Na chvíľu sa odmlčal a pozrel na mapu, ktorá sa zmenila na mapu časti vesmíru, kde boli označené kolonizované planéty.

„Ak ešte stojí za to, ho zachrániť.“

„Čo mám urobiť?“
“Jeden vedec z Konfederácie, Ethan Forebheit, dnes priletí na Planétu. V prístave Port Smith práve kotví červená ponorková flotila. Flotila odpláva na cvičenie ochrany pobrežných recyklačných staníc vody vo štvrtok. Tento vedec bude na palube jednej ponorky, tá sa počas plavby presunie do podmorského laboratória. Nevieme presne, kde sa nachádza, lebo Poseidon je obrovský a nájsť v ňom jedno laboratórium by bolo pri najmenšom obtiažne. Ty dostaneš námornícku uniformu, falošné doklady a nalodíš sa. Prídeš do toho labka, a urobíš všetko pre to, aby si mi sem doniesol Mozog.“

„A to mám ako urobiť?“

„Predstavivosti sa medze nekladú, a toto by si si mal prečítať.“

Potom hodil na posteľ vedľa mňa obzvlášť hrubú knihu. Pozrel som sa na prednú stranu kde bolo napísané :“ Kuchárka námorníctva Červenej republiky.“

„Nie, to nemyslíš vážne. Ja mám robiť kuchára na ponorke. To nie! Veď ja ani neviem variť. Ty si sa musel zblázniť.“

„Neber to tak hrozivo. Budeš musieť urobiť zopár večerí pre sto mužov, budeš totiž slúžiť iba nočné smeny.“

„Pre sto mužov? Pár večerí? To je koľko pár, to môžu byť dve, ale aj dvadsať!“

„To ja neviem, podľa dĺžky plavby.“

Potom so smiechom odišiel z miestnosti a nechal ma tam samého. Nejaký čas som si pozeral tú krásnu mapu vesmíru a potom som si celý večer ukladal jednu stránku tej kuchárky za druhou do mojej pamäti. Neviem ako dlho mi to mohlo trvať. Ale potom, čo som prečítal, som sa utvrdil v názore, že bolo dobre nedať sa k námorníkom. Z tých  vecí, z ktorých sa tam varí, sa mi dvíhal žalúdok už teraz.

Ráno mi Eliahu dal doklady a uniformu. Tá uniforma bola zrejme jediná dobrá vec na celom námorníctve. Obliekol som sa, nahodil baretku. V tom som si všimol svoju hodnosť.
“Eliahu, ja som len desiatnik.“

„A čo by si chcel byť, kuchárskym maršalom?“

„To sa tam ku mne budú správať ako ku handre, tam budem dievča na všetko. Nie je nič horšie ako byť desiatnikom v kuchyni.“

„Môžem s teba urobiť obyčajného vojaka ak chceš.“

„To nie, už som ticho.“

A už som aj bol ticho, celú cestu som na Eliahua neprehovoril. Nastúpili sme do malého osobného vznášadla a vydali sa po prázdnych cestách do Port Smithu. Nikde nebolo jedného auta či vznášadla. Platil najvyšší stav pohotovosti, civilisti sa mohli pohybovať iba v meste a to iba v určitých hodinách, inak platil zákaz vychádzania všade v okruhu červenej zóny. To bola pomyselná kružnica na mape, ktorej stredom bolo Údolie nádeje, Mala polomer 300 kilometrov. Neviem kto to určil, ale zahŕňala skoro všetky veľké mestá. Eliahu sa snažil nadviazať nejakú konverzáciu, no ja som ho vždy úspešne odignoroval. Po nejakých šiestich hodinách som sa zobudil. Tú dĺžku cesty som zistil podľa vojenských hodiniek. Stáli sme na kraji cesty, no v aute som bol sám. Už som bol zvyknutý na čudné veci, ktoré sa okolo mňa diali. Sadol som si za volant a pokračoval. Po chvíli sa predo mnou vynorili obvodové bariéry mesta. Pri hlavnej bráne bola malá provizórna základňa. Vojakov môj príchod zrejme nepotešil. Musel vstať zo svojich lehátok. Preverili mi doklady a potom pustili do mesta. Chvíľu trvalo, kým sa veľké vráta otvorili. Ulice boli prázdne a pusté. Sem tam som prešiel okolo nejakého holografického predavača, ktorý sa aktivoval, keď jeho senzory zachytili pohyb. Jeden taký stál na rohu jednej ulice obklopený hordou túlavých psov, ktorý fascinovane počúvali najnovšie správy, ktoré hlásil. Keď som prišiel bližšie k prístavu, ožil trochu i život vonku. Parkovisko bolo plné, tak som to hodil do zákazu. Však čo tam po tom, že mi ho odtiahnú, keď je Eliahovho. Pri veľkých oceľových mólach boli odstavených tak dva tucty obrých ponoriek. Na ich vrchnej palube stáli zoradené posádky a lúčili sa z rodinami. Našiel som si moju ponorku a vystúpil na palubu. Prišiel ku mne akýsi dôstojník.

„Ukáž mi papiere.“

Chvíľu zanietene pozeral na moje doklady a potom si ma premeral očami. Bol to taký divný chlapík, mal dôstojnícku uniformu a bol to kapitán.

„Poď za mnou.“

Zaviedol ma cez úzke chodby ponorky do kuchyne. Bola to taká celkom veľká miestnosť, bál som sa, že bude menšia. Ponorku som si predstavoval ako kopu úzkych chodbičiek s nízkym stropom a maličké kajutky kde sa človek ledva zmestí. No bol som milo prekvapený. V kuchyni mi ukázal kde je čo, a potom ma zaviedol do kajuty. Tá bola hneď vedľa. Tá však bola úplne podľa mojich hrozných predstáv.

„Takže tu budeš bývať, dobré však. Je to lepšie ako na Atlantise, však?“

„To hej.“

„Tak sa kľudne vybaľ a oddýchni si, cesta musela byť dlhá. Služba ti začína a piatej. Nemusíš sa báť, nebude to také strašné. Iba nastavíš roboty na umývanie a potom urobíš raňajky, ale všetko máš v rozpise, tak zatiaľ. Inak ja som kapitán Niels Berg, som veliteľ kuchyne. Dobrú noc vojak.“

Potom kapitán odišiel. To nebola kajuta, to bola skriňa. V jednej poličke bola moja posteľ a šuplík na moje veci, pod tým všetkým mal kajutu ďalší vojak. Mal už vybalené, no nebol tu. Bol to asi ten, čo behal po kuchyni sem a tam, keď mi ju ukazoval kapitán Berg. Ten vojak mal na spodku môjho lôžka nalepené fotky rodiny, tak, že sa na ne díval, keď ležal. Bolo mi smutno, že ja som také fotky nemal, ale nemal som ani tú rodinu. Zrazu mi bolo neuveriteľne smutno. Vytiahol som si z náprsného vrecka puzdro z dokladmi. Chvíľu som sa v ňom prehrabával. Teraz som sa volal David Smolensky. To meno sa mi teda moc nepáčilo, predtým som mal slúžiť na malej ponorke Atlantis, ako potvrdil aj ten Berg. V jednom z priečinkov som našiel akúsi poskladanú fotku. Bola to fotka Sáry, neviem ako sa tam dostala. Zrazu mi bolo lepšie, pozeral som sa na tu fotku, na jej oči, na jej pery. Pozeral som sa na každý detail jej tváre, a bol som šťastný. Na zadnej strane bol nápis: „ nezabudni, pre koho to všetko robíš.“

Nezabudnem…

Prišiel čas mojej smeny, nemal som v pláne sa tu s nikým zoznamovať a tak som iba kývol hlavou na pozdrav prichádzajúceho spolubývajúceho.

V kuchyni som nastavil upratovacie roboty a tie začali všetko umývať. Dlážku, špinavý riad, proste všetko. Teraz som tieto mašinky miloval. Nemali síce príliš ďaleko k tým čo zabili Alexa, Mikea, Petra či ostatných. Rýchlo som zažehnal spomienky a začal som niečo variť. Ani neviem, čo to bolo, podľa kuchárky z pamäte som všetko nejak miešal a varil. No v podstate som to robil automaticky. V hlave mi behali iné veci, o mnoho podstatnejšie. Nemohol som prísť na nijaký plán, ako dostať ten blbý Mozog z nejakého laboratória niekde hlboko pod hladinou. Smena skončila rýchlo. Na konci som vydal všetko to jedlo a sám som sa najedol. Nebolo to najhoršie, asi som v sebe objavil skrytý talent. Ostatný však moje nadšenie z jedla neopätovali. Po vypočutí pár sprostých slov som sa pobral do kajuty. Takto monotónne prešli tri dni. Pre moju hodnosť som sa mohol pohybovať len vo vymedzených priestoroch, ktoré zahŕňali kajutu, kuchyňu a cestu medzi nimi. Už mi to tu liezlo všetko pekne na nervy. Jediný s kým som sa bavil, bola Sára. A musím povedať, že sme si výborne rozumeli, ja som hovoril a ona ticho počúvala a vždy som u nej našiel porozumenie. To bol prvý náznak toho, že mi už šibe, rozprával som sa s fotkou.

Na začiatku štvrtého dňa moje utrpenie skončilo, pristáli sme z dôvodu akejsi poruchy. Nič viac nám nepovedali. No mne to bolo hneď jasné, boli sme tam, kam som sa chcel dostať. Teraz som však musel vymyslieť, ako odtiaľto. Vošiel som do kantíny cez kuchyňu, vnútri bol ten kuchár, čo mal denné smeny, ani neviem ako sa volal. Rozprával sa s jedným vojakom z ostrahy. Vtedy som dostal nápad, veľmi riskantný, no nič iné ma nenapadlo. Vrátil som sa do kuchyne, vytiahol veľký nôž a opatrne som si prerezal žili na zápästí. Potom som začal z plného hrdla kričať. Netrvalo dlho a do vnútra vbehli obaja muži. Uvideli ma ležať na zemi v kaluži krvi. Bolelo to nesmierne tak aj môj krik bol vierohodný. Krvácanie už síce prestalo, no rana bola aj tak plná krvi. O chvíľu prišli lekári, obviazali mi ranu a odniesli na nosítkach do ošetrovne. Laserom mi zošili ranu a napojili ma na transfúznu stanicu. Potom ma tam nechali. Ošetrovňa bola ako každá iná, ktorú som videl. A to som ich už videl celú kopu. Odpojil som všetky tie hadičky a vyšiel na chodbu, stál tam jeden vojak. Nebolo ťažké ho eliminovať. Z ošetrovne som zobral injekciu s uspávacím prostriedkom a keď o do mňa chcel moje doklady, vrazil som mu ju do krku. Potom som ho preniesol na ošetrovňu, vymenil si s ním uniformu. Potom som si v hlave vyhľadal mapu ponorky tohto typu a úzkymi chodbami som vyšiel von. Nikto ma nezastavoval, až pri východe. Stáli tam dvaja vojaci, no nemali námornícku uniformu. Boli to legionári. Červené légie boli náprotivkom našich gárd. Elitne vycvičený vojaci stáli v pozore a ani sa nepohli. Pri pohľade na nich som zneistel, nemohol som prísť na nijaký spôsob, ako by som sa mohol dostať von. Rozhodol som sa skúsiť šťastie a prejsť akoby nič. Za tými dvoma sa tiahla priestranná chodba, ktorá mala presklenný strop a časti stien. Za sklom tancovala tyrkysovo modrá voda, s toho som usúdil, že nie sme príliš hlboko. Voda na Planéte bola priezračná ako sklo a na miestach ďaleko od pobrežia už nebola taká hustá, to preto sme stavali naše recyklačné stanice na vodu práve tu. Na konci tej chodby boli dvere, ktoré sa zrazu otvorili a z nich sa vyrútil chlapík v legionárskej uniforme plnej všelijakých metálov a vyznamenaní. Vyzeral, akoby prišiel z nejakej oficiality, pripadal mi komicky. No úsmev na tvári mi zmizol, keď som si všimol, že neustále hľadí na mňa. A pritom sa tak hlúpo usmieval popod šedivé fúzy. Prišiel som až k tým dvom, keď sa pohla dosiaľ kamenná tvár jedného z nich a vychrlila zo seba: „Doklady pane!“

Strnul som, bol som naivný, keď som si myslel, že si len tak prejdem okolo nich akoby sa nechumelilo, no čo už.  No mal som ďalší problém, keď už si odo mňa doklady vypítali, tak som im ich musel ukázať, nemohol som sa proste len tak otočiť a odísť. To by bolo, keď už nič tak aspoň podozrivé. A navyše doklady som mal, i keď nie moje, no možno… Bol som proste v kely. Na ukľudnení mi nepridal ani fakt, že ten ovešaný típek bol už skoro pri  mne. Keď už bol úplne blízko, inštinktívne som ruku posunul bližšie ku zbrani na mojom opasku. No ten prišiel ku mne a priateľsky ma objal.

„Charlie, kamarát. Dosť, že už si tu, nevideli sme sa celé roky, dúfam, že tu zostanete aspoň do zajtra. A prečo máš kapitánsku uniformu. Charli, Charli, takto by si sa dnu nedostal…“

Zatiaľ čo hral to svoje divadielko, ktorému som vôbec nechápal, strčil mi do vrecka akési puzdro. Keď dokončil ten svoj dôkladne pripravený monológ, chytil ma okolo krku a pomaly so mnou vykročil smerom ku východu. Potom mi to došlo, trochu s oneskorením, no predsa som pochopil, že tento bude asi patriť k nám. O tom mi však Eliahu nepovedal, no keď sa nad tým zamýšľam, nepovedal mi toho dosť.

No jeden ten strážnik nebol zjavne ohúrený naším priateľským privítaním, pár rýchlymi krokmi nás obehol a postavil sa pred nás.

„Prepáčte pán major, ale nemôžem ho pustiť, kým neuvidím doklady.“

„V poriadku chlapče, Charli ukáž mu tie papiere, nech môžeme ísť osláviť tvoj príchod.“

Z vrecka som vytiahol puzdro, ktoré mi tam strčil, a podal ho tomu vojakovi. Otvoril ho a chvíľu sa v ňom prehrabával.

„V poriadku pán plukovník, prepáčte za zdržanie.“

Potom sme pokračovali, vyšli sme von a potom niekoľkými chodbami. Musím uznať, že plukovník sa mi už viac pozdával, to nie ako ten desiatnik, keď som bol zavretý v tej blbej ponorke. potom som si spomenul, zabudol som Sárynu fotku. To ma dosť naštvalo. Uvedomil som si, ako ju mám vlastne rád, stále ju mám rád. Tých pár dní pozerania sa na jej tvár mi to všetko pripomenulo. Bol som rád, že je v bezpečí, ďaleko od tohto všetkého.

Medzitým sme došli do akejsi kajuty. Chlapík za sebou nervózne zavrel a pre istotu zavrel aj okienko na dverách.

„Nemáme čas, toto je pre vás.“

„Kde je Mozog.“

„To ja neviem, ale do sektoru 3D má zákaz vstupu celí personál, celé to tam riadi tajná služba, bude asi tam.“

Obliekol som si novú uniformu, plukovnícku. bola mi síce o pár čísel väčšia, ale inač bola dobrá.

„Ako sa tam dá dostať?“

„Možno by ste mohli skúsiť nákladný výťah, vedie do skladu, za jeho severnou stenou je malá šachta, je to núdzové potrubie na odčerpávanie vody, malo by byť dosť široké, ťahá so ponad malí sklad munície, ktorý je v sektore 3D.“

„A ako sa dostanem za stenu a potom von s toho potrubia.“

„Tu máte všetko, čo by ste mohol potrebovať.“

Podal mi malí vak plný akýchsi vecí. Bola tam pištoľ s tlmičom, rozkladateľná plazmová bariéra, a veľký laserový otvárač na konzervy. Chytil som ho do ruky a nechápavo sa pozrel na toho majora.

„To sa mám ako s týmto prerezať cez stenu?“

„Áno, to by malo ísť, nastavíte najväčší výkon a pôjde to ako po masle.“

„To ste mi mohol rovno dať vreckový nožík. Nemohli ste zohnať niečo lepšie.“

„To sa vám ľahko povie, ale tu všetko monitorujú, toto je jediné čo sa dalo zaobstarať, požičal so to s kuchyne. Ale moc s tým neplytvajte, akumulátorové články nie sú na taký výkon stavané.“

„Takže keď budem v tom potrubí a dojdú mi baterky, tak som v hajzly.“

„Asi tak, teraz už choďte..“

Otvoril dvere a chcel odísť, vtedy som ho zastavil.

„Potrebujem od vás niečo.“

„Čo?“

„potrebujem pár injekcií s antichromatídom.“

„Dobre, to by sa dalo, príďte potom do tejto kajuty, budem vás tu čakať.“

Potom už nadobro odišiel. Dobre, že som si spomenul na ten antichromatíd, ten záchvat mohol prísť kedykoľvek, a najmä vtedy, keď som ho najmenej potreboval. Vyšiel som teda von aj ja a podľa mapy v hlave som prechádzal miestnosťami, sem tam som odzdravil nejakého vojaka, ale inač sa nič zaujímavého nestalo. V hlave mi vŕtalo, že ako je možné že mám v hlave mapu tohto tajného labka. Ty chlapíci od našej tajnej služby vedia zrejme všetko, čo rozhodne nie je dobré, najmä keď teraz idú tí to chlapíci po mne. Dostal som sa k nákladnému výťahu, naokolo nebolo ani živej duše. Zišiel som úplne dole. Bola tam veľká hala plná všelijakých bední, rôznych veľkostí. Na severnej stene som naplno vyžil možnosti svojho oka. Chvíľu trvalo, kým som našiel za stenou to potrubie. Zapol som ten otvárač a pomaly sa prerezával oceľovou stenou. Netrvalo to nakoniec až tak dlho, stena bola totiž pomerne tenká. Za ňou bolo potrubie, stĺpovito postavené. Aj tu som vytvoril otvor. Plechy, ktoré som vyrezal som schoval za stenu, potom som pritiahol jednu krabicu tak, že keby niekto prišiel, zakrývala by mu výhľad na tu dieru. Nejako som sa napchal do toho potrubia a začal sa šplhať dnu. To potrubie nakoniec nebolo až také hrubé, ako vyzeralo. Teraz som už vedel ako sa cítia myši, keď behajú po tých svojich norách. Za nejakú pol hodinku usilovného šplhania som sa konečne dostal do roviny, ďalej som sa plazil nejakých 15 metrov a bol som tam. Všade bola tma ako vo vreci, no mne to nevadilo. Zapol som ten otvárak a zase som sa prekusoval vstvamy plechu. Baterka došla v okamžiku, keď bolo dielo hotové. Zoskočil som  v malej tmavej miestnosti, bola zjavne nepoužívaná. Dvere boli otvorené, čo ma trochu zaskočilo, opatrne som vyšiel von, na chodbe nebol nikto. Držal som sa blízko pri stene a postupoval vpred. Prešiel som niekoľko metrov. Vtedy som započul kroky. Nebolo dosť času na to, aby som s vrátil do toho skladu. Kúsok predo mnou boli dvere, vnútri sa svietilo. Riskol som to a vbehol som dnu. Bola to akási čakáreň, úzka miestnosti s dverami na obidvoch koncoch . Akurát, keď ta osoba prechádzala okolo, vyrútil som sa z dverí a vtiahol je dnu. Hodil som ho na lavicu a rukou mu zakryl ústa.

„Kde je Mozog?“

No ten bol tak vystrašený, že mu tiekli slzy z očí a iba krútil hlavou z jednej strany do druhej. Vstal som od neho a nechal ho tam vzlykať. Vytiahol som pištoľ a pomaly som našróboval tlmič. To mu zrejme na strachu nezobralo.

„Kde je Mozog?“ a namieril som mu hlaveň priamo na hlavu.

Pomaly sa začal zakoktávať no nakoniec som z neho niečo dostal.

„Nie je tu, toto je iba tranzitná stanica, odtiaľto vedci putujú ďalej.“
“Kam?“

Vtedy sa za mnou otvorili dvere na druhej strane miestnosti a dnu vbehla ozbrojená jednotka, všetci mieril presne na mňa. Ruku so zbraňou som zvesil vedľa tela. Teda nebolo my všetko jedno. Spoza tých vojakov sa vynoril akýsi malý, tučný chlapík. A ku môjmu údivu my odpovedal.

„To vás nemusí zaujímať pán Cooper, ak s a nemýlim.“

Nevedel som odkiaľ vie moje meno, ani kto to je. Vytiahol z vrecka pištoľ a namieril na mňa. Pozrel na toho vedca, ten sa postavil a oprášil.

„Ako sa sem mohol dostať, ako tu môžeme pracovať, keď sa sem dostane každý, to si hovoríte tajná služba?“

Malý, tučný chlapík sa pozrel na mňa a potom späť na toho vedátora.

„Toto nie je každý, pán Cooper je veľmi nadaný. Ale to teraz nechajme. To je bieda, keď sa naši vedci zosypú pri troche nátlaku a povedia všetko, len aby si zachránili krk. Takto sa tajomstvá nedajú uchrániť.“

Potom namieril na toho doktora a pár krát mu vystrelil do hrude. Padol na zem mŕtvi, kým padal nastal čas dostať sa odtiaľ. Z vrecka som vytiahol tú skladateľnú bariéru a hodil ju pred seba. Bol to taký maličký pentagón, ako letel s každej jeho strany po bokoch vyletelo lanko, ktoré sa uchytilo o stenu kotvou. Takto vznikla akási pavučina, ktorá nás oddeľovala. Medzi tými lankami sa potom aktivovalo plazmové pole. Celé to trvalo nejakú sekundu. Medzitým už po mne pálili zo všetkých strán. No netrafili ma a keď bola stena hotová odrazili sa od nej náboje späť k strelcom, zopár ich padlo na zem zranených. Potom prestali strieľať, došlo im, že to nemá zmysel. Neváhal som ani sekundu a vyrútil som sa von,, bežal som najrýchlejšie ako to len šlo, no vedel som, že dostať sa odtiaľto nebude jednoduché. Do ponorky som sa síce mohol vrátiť, no tú by prehľadali ako prvú, schovať sa nemalo zmysel a keďže sme boli pod hladinou, nebola žiadna cesta von. Znova som sa plazil potrubím a skoro som sa zabil, kým som sa dostal späť ku výťahu. Došiel som do kajuty. Major tam už čakal, podal mi balíček injekcií.

„Tak čo? Čo sa stalo?“

„Je koniec, idú po mne. Toto je len prestupová stanica a neviem kam tých vedcov Ďalej posielajú…“

Nech som mu chcel povedať čokoľvek, nemohol som to dokončiť, znova ma chytil ten záchvat, ako vždy v najlepší okamžik. Vrazil som si jednu injekciu do hrude a zvalil sa na zem. Nebol schopný ničoho, iba som tam sedel opretý o stenu. Ledva som dýchal, po chvíli sa systém resetol a obrazy v hlave ustali. Vtedy dnu vošiel ten malý tučný chlapík s ešte jedným v civile.

„Tak tu ste pán Cooper, už sme vás skoro stratili. Ešte že sme pána majora Edkinsa už dávno podozrievali, a preto sme mu tu dali takú malú, celkom maličkú skrytú kameru.“

Potom sa mi vytiahol z vrecka zbraň a pozrel na toho majora. Nebol som schopný urobiť niečo, nedokázal som ani pohnúť prstom, proste nič. Bol som úplne zničený, tento záchvat bol silný, moje telo to nezvládlo. Ten tučko vytiahol zo zásobníka na mojej zbrani všetky náboje a potom ju podal tomu majorovi.

„Pán Edkins, zástupca veliteľa základne, syn hrdinu, ktorého si váži celí ľud. A okrem toho všetkého aj zradca. Váš otec sa určite v hrobe obracia. A vaša vlasť je zahanbená! Urobte jej službu, zachráňte aspoň trochu cti pre vašu rodinu, pre vašu vlasť. Sľubujem vám, že budete mať vojenský pohreb so všetkými poctami, ako hrdina, ktorý padol rukou zákerného špióna, keď bránil vlasť…“

Tak on bol synom generála Edkinsa, veliteľa planetárnych jednotiek, ktoré obsadili juh počas našej revolúcie. To by ma v živote nenapadlo. Držal v ruke tu pištoľ a pozeral sa na ňu, v očiach mal nevýslovný strach. Potom sa postavil do pozoru, zasalutoval a vystrelil.

„Čo s ním pane?“ opýtal sa ten druhý.

„Vystreliť s torpédometu s tým vedcom a ostatným odpadom. A vy pán Cooper, sladké sny.“

 Potom mi som uvidel rukoväť jeho pištole až z nepríjemnej blízkosti, hneď na to som ucítil náraz do hlavy. Všetko okolo sa mi rozmazávalo, až sa to nakoniec zmenilo na tmu. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button