Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 12.kapitola

Jack zacítil, ako mu tvár obliala studená voda. Vzápätí do nosa nabral čudné byliny, ktorá vedeli postaviť človeka aj z hrobu. Prudko zakašľal a pomaly sa posadil. Keď sa mu vrátil zrak, videl, ako sa nad ním nahýnajú ľudia a všetci spínajú rukami. Obzrel sa vedľa seba a David sa práve preberal z mdlôb presne tak rýchlo, ako on. Toľké oči na nich hľadeli! Akoby boli zjavenia či prízraky, ktoré nevedia rozprávať. Nikto z nich neprehovoril. Jack sa zburcoval a uvedomil si, kde je. „Si v poriadku, Davy?“ spýtal sa kamaráta.

„Hej, a ty?“

„Ja tiež.“

„Kde sme to, do čerta?“

„Asi na zemi?! Za všetko môže tento odporný pach. Vypadnime konečne preč. Vyzerá to tu strašne,“ dohovoril a pozrel na obkolesujúci rad postáv.

Ľudia z nich boli v nemom úžase. Sledovali každý ich pohyb alebo slovo, a vyškierali sa pritom takými prihlúplymi ksichtami, aké dokážu ľudia niekedy vystrúhať, keď sa náramne posnažia. Bola to trápna chvíľka a obaja chlapci z toho začínal byť nesvoji. Nakoniec sa našiel človek, ktorý sa ich spýtal, čo tu robia. Vyzeral dobre zaopatrený, pretože jeho oblečenie bolo oproti iným doslova nóbl. Mal oblečenú krikľavú košeľu, a hoci vyzerala ako lacná, majiteľ ju nosil s obľubou. Bol šéfom pohostinstva U spievajúceho krokodíla a vyzeral na štyridsiatnika, no mohol mať aj viac. Pôsobil ako fajn chlapík, ale človek nikdy nevie, čím mohol byť v skutočnosti. Oslovil chlapcov a čakal na ich odpoveď.

„My sme tu len tak.“

„Len tak? Pcha…! Toto nie je predsa detské ihrisko. To je bar, vážení! Nechodíte do školy?“

Keď sa Jack posnažil, dokázal klamať ako ešte nikto a dokázal tak hovoriť, že ste mu jednoducho museli uveriť.

„No… viete. Ušli sme z hodiny, pretože tam bola úplná otrava. Vlastne, nebavilo nás to ani doma, a tak sme išli sem a chceli sme sa vás niečo opýtať.“

„A čo také, vy dvaja záškoláci?! Hm?“ Pozrel na nich skúmavým pohľadom.

„Viete, je to trochu smiešne, ale hľadáme si robotu. Sme bratia a naša mama ťažko pracuje ako šička, ale aj tak to nestačí, aby nás všetkých deviatich uživila, a preto hľadáme, kto by nás zamestnal.“

„A u koho pracuje vaša mama?“

„Viete,“ – stále začínal svoje vety týmto slovom – „ani neviem, ako sa to už volá… niečo na H-ch-g…“

„Glassimoor?“

„Áno, presne tam!“ vykríkol Jack.

„A kde bývate? V Tracetone alebo v Greenvillage?“

Jack si odrazu spomenul, že malého Toma odviezli do nemocnice v Greenvillage a povedal teda, že tam, a majú malý dom po dedkovi.

„A na akej ulici bývate?“

Jack začal so zvyčajným náhodným výberom písmen, ale našťastie vtom niekto prišiel. Bola to mladá žena a oslovovala pána v krikľavej košeli otec.

„Prečo ich takto spovedáš?! Veď vidíš, že sa práve prebrali z výparov v bare, a ja som ti to hovorila…“

„A čo také, drahá Nicoll?“

„… že tu je taký zatuchnutý pach, až raz od neho niekto odpadne.“

Chlap sa nemotorne pousmial a povedal.

„Moje najdrahšie dieťa, vieš, ako ja na všetko zabúdam. Musíš mi to pripomenúť, keď budeme v meste. Kúpim voňavé lampy. Čo sa týka vás dvoch, posaďte sa tu vonku prosím, na verande. Nicoll vám niečo donesie. Na mňa. Potom sa s vami porozprávam.“

Jack a David sa postavili a odkráčali spolu k najhoršiemu stolu, aký im mohli dať, ale boli radi, že sú konečne na čerstvom vzduchu. Potom sa dav rozpŕchol a opäť si všetci posadali na svoje miesta a klavirista opäť začal hrať svoju neohrabanú melódiu.

Slečna Nicoll chlapcom onedlho doniesla ovocnú šťavu. Poďakovali jej, naliali si a bleskovo ju do dna vypili. Nemysleli na žiadnu slušnosť alebo čo, jednoducho ju do seba šupli a cítili sa potom oveľa lepšie.

„Nechcete ešte jeden pohár?“ spýtala sa ich.

„Nie, ďakujeme vám.“

Mladá žena ich nepočúvla, vstala a odkráčala s prázdnymi pohármi preč. Keď zmizla v dverách, David začal mladú ženu rozoberať.

„To je ale baba, čo povieš Jack!“

„Nie je najhoršia. Má také trochu zvláštne zuby, keď sa usmieva, ale inak ujde.“

„Zvláštne zuby? Čo ti na nich vadí! Veď ich má pekné a vlastne, ona je najkrajšia baba, akú som kedy videl. Koľko má asi rokov? Maximálne tak dvadsaťpäť, tipujem.“

„Počúvaj, ty si sa do nej nejako zbláznil? Ona by ťa aj tak nechcela, takého štupľa.“

„Čo ti šibe? Ty si ale sprostý! Ja som nepovedal, že sa mi páči! To nemôžem iba tak povedať, že je pekná?! Je to snáď zakázané?“ rozčertil sa David a už si ani nenapravil ofinu.   

„Tak prečo sa hneď hneváš! Keby si do nej ani trocha nebol, nezastával by si si ju.“

„Ja ju nezastávam!“ skoro až kričal „Si obyčajný somár, aby si vedel. Závidíš mi, že mám vkus na ženy!“

„Ty že máš vkus na ženy?! Ech, čo si zo stromu spadol, panebože! Veď si ženu nevidel, ktovie ako dlho a teraz tu sypeš zo seba také kraviny. Skôr by si si mal vstúpiť do svedomia a povedať, že si do nej…“

S doťahovaním museli prestať, pretože sa ženička vracala a v ruke niesla nielen dva poháre ovocnej šťavy, ale aj balík cukríkov. Boli mäkké a kamarátom sa lepili na zuby, keď do nich máličko zahryzli.

„Počula som, že ste sa hádali.“ vravela.

„Nie, vôbec nie,“ povedal David. Jackovi vtom zabehlo…. „Čo furt máš?!“

„Nič…,“ odpovedal mu Jack, ale neudržal úsmev.

„Tak hádali ste sa či nie? Čo povieš ty?“ povedala a pozrela sa vtom na Jacka.

„Nie, nehádali…“

„Oh, zabudli sme sa predstaviť. Ja som Nicoll,“ skočila mu do reči a podala pritom Davidovi ruku.

„Teší ma, ja som David,… ale,“ dosť sa osmelil a sám nevedel, prečo to povedať. „… môžete ma volať Davy. Bol by som rád.“

„Aj mňa teší, Davy.“ Usmiala sa.

Jack sa skoro skotúľal na zem, čo mu tak často zabehlo.

„Ja som Jack. Teší ma…“

Keď sa dotešili a Jack konečne dokašľal, začali sa rozprávať.

„Čo ste vy dvaja stvárali? Do tejto krčmy väčšinou nechodia takí, ako ste vy.“

David nedokázal rozprávať, pretože bol v nemom úžase, a tak celú rozprávku prenechal na Jacka. Občas mu prikývol, keď jeho výmysly boli až príliš neuveriteľné. Jedna vec ale bola pravdivá, potrebovali zohnať prácu a ubytovanie. Najlepšie čo najďalej od nápravného ústavu. Nicoll im žiaľ nepomohla, pretože o ničom momentálne nevedela. Spoliehala sa na otca, ktorý sa k nim prisľúbil na chvíľu pridať.

Nicoll mala v skutočnosti dvadsaťosem rokov. Patrila do kategórie typických, pekných žien. Mala bielu jemnú tvár s inteligentných výzorom. Jej tenké pery pripomínali dve žiletky, červenej farby. Prvým dojmom pôsobila veľmi priateľsky a milo. David si nezabudol nevšimnúť, že mala oči zelenej farby. Aká to bola pekná zelená! Vlasy mala dlhšie, plavé a zakrýval ich klobúk s jarnými kvetinkami po oboch stranách. Človek sa naozaj preveľmi čudoval, čo taká pekná stvora mohla robiť na takom mieste. Ako sa Jack vypytoval, zistil, že pracuje v greenvillageskom kvetinárstve. Keď rozprávala o práci, bolo na nej vidieť, že ju má naozaj rada. Povedala im, že občas chodí pomáhať otcovi s pohostinstvom a podobné veci. Väčšinu času rozprávala iba ona, a nevedeli, či im uverila historku o ich mame – šičke v Glassimoore a deviatich súrodencoch. Ale bola jedinečná.

Za krátky čas sa objavil jej otec. Prisadol si vedľa dcéry. Priam zápach zvnútra rozširoval všade okolo seba. Tváril sa celkom normálne, ale z jeho očí bolo vidieť, že ho trápi veľa vecí. „Tak už som tu, ale dlho sa nezdržím, mám veľa práce,“ povedal a pobozkal Nicoll na čelo.

„Počúvaj, otec, títo chalani vraveli, že potrebujú prácu. Nemôžeš im nejako pomôcť?“

Chvíľu len rozmýšľal a snažil sa tváriť, že ho veľmi zaujíma tento problém. Potom švihol rukami povediac: „Ach, je mi to ľúto, ale naozaj momentálne nič nemám…“

„To je fuk,“ riekol Jack.

„Nie, nie… práve ma napadlo, že v Greenvillage niekto zháňal výpomoc na farme, ale neviem si vôbec spomenúť, kto to len bol. Možno, keby ste tam zašli a popýtali sa, určite nájdete niekoho, kto by vám lepšie pomohol než ja. Je mi ľúto priatelia.“

„To je v poriadku, netrápte sa, my si už nejako poradíme,“ povedal Jack a nabádal Davida, aby odišli. „Asi pôjdeme.“      

„Počkajte vy siláci!“ vravela Nicoll. „Idem naspäť do kvetinárstva, môžem vás do susedného mesta zviesť. Som autom.“

Autom? Chlapci nemuseli dlho rozmýšľať a súhlasili. Vypili ďalší džús, zjedli všetky cukríky a mali od nich polepené zuby. Potom sa spolu vybrali k autu. Ešte skôr než odišli, muž v krikľavej košeli si podozrievavo premeral Jackove nohavice, pretože z nich trčala svetlosivá vesta, a jeho tvár nadobudla preľaknutý výraz.

Nicollin automobil sa nepodobal na starú kraksňu, ktorú Jack videl dosť dávno. Mala normálne auto, aké v tom čase chodilo po cestách. Nemalo presnú značku, ale zrejme  bolo z Boltových Ace typov, ktoré boli mimoriadne obľúbené. Malo tmavomodrú, až hnedastú farbu a zozadu mu trčal velikánsky kufor, zapnutý dvoma pásmi. Tie tenké biele kolesá a karoséria s dvoma dverami a veľkým klaksónom na boku, bola jednoducho klasa. Ani Jack ani David sa ešte nikdy neviezli autom. Všade chodili pešo. Boli nadšení. Posadili sa dovnútra a jeden na druhého sa usmiali. Auto sa pohlo a vyrazilo preč.

Slečna Nicoll nebola zlá šoférka, ale často dostala chuť riadne rozkúriť motor a vtedy pridala. Presne, ako keď sa hnali po úzkej prachovej ceste a oproti nim išlo podobné auto. Nicoll len zakričala, aby sa držali, že teraz nimi trochu zahádže. Stupila na pedál. Auto zafučalo, ona zatrúbila a rútila sa dopredu. Druhé auto išlo veľmi pomaly a Jack videl, ako v ňom sedeli dvaja starí manželia. Boli strašne vyľakaní a tá pani, čo tam sedela, hodila sa naraz na svojho muža.

„Dúfam, že mi zas neodletí predný nárazník. V poslednom čase ho často strácam…“

Nicoll predviedla klaksónovú melódiu a smejúco krútila volantom. Auto pod výmoľmi nadskakovalo. Vyhli sa práve v čas.  „To je paráda! To je paráda!“ kričala a ďalej sa hnali po lúke. Jack sa obrátil a stihol starým manželom nevinnou tvárou zakývať. Naraz ho vyhodilo tak vysoko, že si udrel hlavu o strechu auta.

„V poriadku?“

„Áno. Takto obvykle jazdíte?“

„Nie, iba keď ma nevidí otec. Zabil by ma!“ Zasmiala sa.

Natriasanie trvalo celú večnosť a všetci traja počas cesty prežili veľa zábavy. Spolucestujúci si občas mysleli, že sa menia na cesto do buchiet, ale našťastie sa im nič nestalo a k spokojnosti dorazili do malého mesta. Na okraji visela veľká tabuľa z nápisom: Vitajte v Greenvillage! Boh je tu s nami! Farba z nej sa olupovala, no obyvatelia ju jednoducho mali radi. Nechceli ju zvesiť a spraviť novú. Oni mali radi všetko tak, ako to bolo doteraz. Neobľubovali žiadne veľké zmeny.

V diaľke Jack uvidel rozľahlé hory. Ich vrcholce sa týčili rovno pred ním. Najvyššie výbežky boli ešte pokryté bielim popraškom a pôsobili mu na dušu upokojujúco. Nicoll im povedala, že mestečko Greenvillage je útulné a mierumilovné miesto pre život. Keď niekto prišiel z veľkého mesta, kde bol samý hluk a stres, rýchlo si zvykol na nové prostredie a pokojný život v ňom. Taký bol Greenvillage. Jednoducho raj na zemi! 

(pokračovanie)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button