Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

Spomienka na sny. (poviedka,časť prvá)

     Špinavú, roztrhanú handru som odhodila preč. Sadla som si k stolu a sklonila hlavu do dlaní. Jediné čo som chcela, bolo poriadne sa vyplakať. Zo všetkého. Zo zúfalstva, z bolesti, z hnevu. No slzy však neprichádzali. Darmo som myslela na všetko zlé, čo sa mi kedysi dávno stalo. Zbytočne som si pripomínala v akej ťažkej situácii som sa ocitla. Nuž som zdvihla hlavu a pozrela som von oknom. Mala som krásny výhľad – na tehlovú stenu domu oproti. Ale okno som mala čisté. Zdalo by sa, že izbe, ktorá slúži ako dievča pre všetko, je súdené byť špinavá, tmavá, bez kúska útulnosti. Lenže moja izba taká nebola. Hoci časy boli ťažké, moja izba bola pekná. Aspoň ja som si to o nej myslela. Snažila som sa, ako som len vedela, aby moja izba bola taká, v akej som kedysi žila ešte s manželom. Musím sa však poctivo priznať, že na to, aby som z mojej myšej dierky urobila izbu, som musela aj kradnúť. Áno, veď časy sú ťažké. Všetci v obytnom dome mi závideli, ako som sa zariadila. Nevedeli, že tú krásnu čipkovanú záclonu, čo mám na okne, som nezdedila po starej mame. Musela som sa pousmiať pri tej spomienke. Bolo to veru dávno.

Práve som sa ubytovala v dome, ale keď som celé dni trávila len v izbe, nevedela som vydržať a obsedieť. Vybrala som sa von. Ešte som vyzerala celkom slušne, šaty som nemala zaplátané tak ako teraz. Celý deň som chodila po meste. Hladná , vyčerpaná, ale dosť nahnevaná na osud, aby som sa so sklonenou hlavou vrátila späť do tej hroznej izby. Zatúlala som sa až do štvrte, o ktorej som kedysi snívala. Teraz som vedela, že zo snívania nevyžijem. Domy s krásnymi bielymi plotmi, dokonale upravenými trávnikmi, niektoré mali živé ploty, košaté stromy, strážne psy a autá. Chodila som ulicami a slepo som im všetkým závidela. Ešte teraz, keď sedím v tejto izbe, cítim to napätie, keď som pri jednom dome videla visieť krásnu čipkovanú záclonu. Ideálnu na moje nové okienko s výhľadom na tehlovú stenu. Nevedela som čo robiť. Pochytila ma hrozná túžba mať tú krásnu záclonu na svojom okne. Nevedela som sa tej túžby zbaviť. Prešla som popri tom dome, no musela som sa vrátiť. Obzerala som sa okolo seba, či ma niekto vidí, alebo nie. Určite som bola veľmi nápadná, ale nevadilo mi to. Ani som si to neuvedomila. Vbehla som do tej krásnej záhrady, schmatla som záclonu a bežala som rýchlo ako som len vládala. Nikto za mnou nebežal, nikto mi to nikdy nepripomenul. Po čase som aj svoje svedomie upokojila a teraz mi to je už jedno. Sedím si tu, za stolom a spomínam na príjemné chvíle. Zvláštne, že najprv som chcela plakať. Už tak dávno som neplakala, že ani neviem, aké to je. Pozerám von oknom a nevidím škaredú, ošarpanú tehlovú stenu susedného domu. Vidím krásnu záhradu ožiarenú jarným slnkom a rozkvitnutú čerešňu. Tak rada by som bola niekde inde. Hádam by mi nevadilo, keby som aj zomrela. Nemám už nikoho, nikomu by som nechýbala. Možno len domovému správcovi, ale ani to nie na dlho. Veď by moju izbu čoskoro niekto obsadil, a správca by na nej zarobil viac, vďaka mojej odvahe, ktorou som získala záclonu.

Vstala som od stola a otvorila som okno. Do izby sa vlial chladný svieži vzduch nového rána. Dnes som sa chystala znova ísť do mesta a znova skúsiť šťastie a zamestnať sa. Odkedy som sa ubytovala tu, pracovala som na toľkých miestach, že ma poznajú už takmer všade.

Chvíľu som postála pri okne, potom som ho zatvorila, vzala si tašku a odišla som. Na uliciach som stretávala kopu známych ľudí, ktorí tak ako ja, mali ťažký život.

Keď mi zomrel manžel, myslela som, že nedokážem žiť sama. Bála som sa ako malé dieťa neznámeho človeka. A navyše, bola som tehotná… ale k tomu sa dostanem neskôr.

Kráčala som ulicami, ale neponáhľala som sa tak ako tí ostatní. Nečakal ma nikto. Moja dobrá optimistická nálada, ktorá ma ráno znenazdajky pochytila, ma opustila hneď ako som  vošla do továrne. Nič nové som nevidela, nemala som byť prekvapená, a predsa som bola. O prijatie do práce sa tu zaujímali toľké ženy, že som nemala najmenšiu šancu dostať to miesto. Nemala som však kam ísť, tak som si sadla na poslednú voľnú stoličku. Vedľa mňa sedela mladá dievčina, mohla mať tak šestnásť rokov, ale už na nej bolo vidieť, že pracuje dlho a ťažko. Chcela som sa s ňou pustiť do reči, lebo bola veľmi sympatická, no neodvážila som sa. Len som tam sedela, ako ona, so sklonenou hlavou. Začala som si predstavovať čo všetko by som mohla, keby som túto prácu dostala.

Z vedľajšej miestnosti vyšiel muž strednej, zavalitej postavy so spoteným čelom a fúzikmi pod nosom. Všetky ženy zdvihli hlavy a prosebne na neho pozreli. Na ňom záležalo, koho zavolá, koho vyberú, kto bude mať prácu. Zamieril ku mne a mojej sympatickej susedke. Srdce sa mi rozbúchalo, na líca vystúpila červeň. Chlap sa usmial a ukázal biele zuby. Namieril prstom na moju susedku a povedal: „Ty, už si tu bola?“

Dievča na neho pozrelo: „Áno, robila som tu tri mesiace.“

„A ty?“ spýtal sa ma chlap.

„Aj ja. Minulý rok, takmer pol roka.“ Kývol na nás rukou aby sme išli za ním. Pozrela som na dievča, vstali sme a šli sme za ním. Nemohla som tomu uveriť. Vybral si páve mňa! Už som vedela, že miesto máme obe isté. Tučný chlap nás usadil na stoličky oproti svojmu stolíku a odišiel. V maličkej miestnosti, kde sa chlap musel len ťažko pohybovať, sme zostali samé. Znova som mala chuť pustiť sa s ňou do reči, ale videla som, že ona o to nestojí, bála som sa, že ma nebude mať rada. Chcela som opak, chcela som mať priateľku.

Chlap sa po chvíli vrátil a zaviedol nás do dielní. Mňa a to dievča usadila k šijacím strojom vedľa seba. Už som si začínala myslieť, že to je osud, keď nás dal spolu, ale po chvíli ju vzal preč. Zostala som teda sama. Takto sa začal deň čo deň neúprosnej rutinnej práce. Každé ráno od piatej do večera do siedmej.

Domov som sa vrátila v tento deň unavená a zničená, no veľmi spokojná. Jedna suseda mi s úprimným úsmevom blahoželala ešte pred vchodom do domu. Potešilo ma to, pretože v týchto časoch by vás utopili aj v kvapke vody. V izbe som sa poumývala a šla som rovno spať. Ráno som musela byť svieža a silná.  V tú noc sa mi začalo snívať o tom, že umriem a žijem v raji. Bol to taký krásny sen, že som sa ráno nechcela zobudiť.

Cestou do továrne som premýšľala o tom, ako mi bolo dobre, kým som celý deň mohla snívať o tom, ako by som chcela žiť. Nešlo mi však do hlavy, odkiaľ sa zrazu vynorilo to snívanie. Pár rokov som na nič dobré nepomyslela, nič dobré ma nestretlo.

Keď sa začala vojna, zdalo sa mi, že mňa sa to netýka. Lenže potom sa to všetko začalo. Zbieranie židov a tých ostatných čo nevyhovovali… v mojom okolí, v mojej rodine vládol strach a panika. Všetci sa skrývali, snažili sa ujsť osudu, ktorý im vymyslel človek z mäsa a kostí. Taký istý človek ako oni. Postihlo to aj mňa. Nechcem však teraz myslieť na to kde a kedy som bola. Snažím sa zabúdať a nehovoriť o tom. Všade kam idem však stretávam ľudí, na ktorých vidieť stopy vojny. Nedávno som stretla môjho dobrého priateľa. Pred vojnou to bol vysoký statný muž, veselý a veľký snilo. Veril, že svet bude lepší, krajší a ľudia budú láskaví. Potom som ho videla po vojne. Bez nohy. S utrápenými očami, v zodratých šatách. Chudobného, skaličeného a smutného. Povedal mi, čo sa stalo, že mu zabili celú rodinu pri útoku na mesto a on prišiel o všetko. Vravel, že chcel zomrieť, pokúsil sa zabiť, ale zachránili ho. Teraz žije sám, nikde ho nechcú ani do roboty, veď čo je – len kalika, chlapa bez nohy teraz nikto nepotrebuje. Býval v rozbúranom dome aj v zime aj v lete. Vtedy som mu navrhla, že môže bývať pri mne, ale odmietol a odvtedy som ho nevidela. Často som potom myslievala na to, či by som sa aj ja nevzdala života. Lenže odvahu vziať si život som nikde nevedela nájsť. Bola som na tom už aj tak zle, že som niekoľko týždňov nejedla. Bolo mi jedno ako to skončí, no našiel sa niekto, kto ma prinútil a teraz som živá. Žijem však?

Bola to tá susedka, čo som ju už predtým spomenula. Moja jediná priateľka s podobným osudom aký mám ja. Mladá vdova s troma deťmi. Bývala v dome oveľa dlhšie ako ja, starala sa o seba a deti sama, bez akejkoľvek pomoci. A keď som tam prišla ja, začala sa starať aj o mňa. Teraz neviem ako by som dopadla bez jej pomoci, bez jej rád. A v neposlednom rade, bez toho donútenia, čo ma zachránilo pred smrťou. No i ja som jej pomáhala ako som len vedela. Kým som bola doma, pomohla som jej s deťmi. Milujem deti, a už som mohla jedno mať.

Bolo to dievča. Ach, kiežby som ju radšej nikdy nebola videla, kiežby som ju ani raz nedržala v náručí. Boh to chcel tak, aby som trpela? Bola krásna, moja dcérka. Mala najkrajšie očká, aké som bola kedy videla. Do jej očiek, úprimných a živých som sa pozerala len raz.

Bolo už po vojne, no vojaci stále chodili mestom a ničili čo sa dalo. Blázni. Manžel bol v tom čase mŕtvy asi pol roka a ja som bola v mojej izbe s výhľadom na tehlovú stenu sama s babicou. Na ten okamih po dlhom pôrode nikdy nezabudnem. Keď mi babica oznámila, že mám dcérku, bola som šťastná ako nikto na svete. V tom momente neexistovalo nič. Ani hlad, ani bieda, ani strach. Len šťastie. Podala mi moje dieťa zabalené do prikrývky a ja som si ju privinula na prsia. Dievčatko neplakalo, len zdvihlo ku mne pohľad. Vybozkávala som jej všetky prstíky, čielko, zlaté vlásky a potom mi ju babica vzala. Ráno už moja dcérka neotvorila očká. Neviem čo sa jej stalo, prečo mi umrela. Prečo ma opustilo šťastie čo som takmer dosiahla. Prečo ma po toľkom čakaní, po toľkej bolesti opustilo všetko čo som mohla mať?

Bola som ako šialená, kričala som, plakala a preklínala celý svet. Ale len chvíľku. Upadla som do stavu, keď už nič neexistovalo. Ani hlad, ani bieda, ani strach ale ani šťastie. Len samota a beznádej. Celé dni som sedela v izbe a sledovala tehlovú stenu. Bola som špinavá a hladná, no neuvedomovala som si to. Necítila som nič. Videla som pred očami očká mojej dcérky, na perách som cítila dotyk jej malých prstíkov, na hrudi som cítila ťarchu jej drobného telíčka. A plakala som. Stále mi slzy padali do dlaní, až kým moje oči nemali čo plakať.

Susedka sa ma pokúšala prebrať. Našla ma  po dvoch dňoch takto sedieť. Postavila ma, pomohla mi umyť sa a popri tom rozprávala. Na jej slová nikdy nezabudnem: „Anna, už je v nebi. Tvoja malá dcérka je v nebi. Nesmúť, je tam šťastná. Pusti ju, dovoľ jej malej dušičke odletieť  medzi anjelov, aby sa spolu s nimi mohla vrátiť k tebe a dávať na teba pozor…“ Stále dookola mi opakovala aby som ju pustila, aby som jej dovolila opustiť ma. Po mesiaci som pozrela na moju priateľku a povedala som jej: „Je tam šťastná? Povedz mi Milena, je tam šťastná?“ Povedala, že je a ja som sa snažila na to viac nemyslieť. Začali sme spolu chodiť vonku, medzi ľudí a medzi deti. Jej deťom som bola teta, mala som novú rodinu a oni tiež. Bola to najťažšia časť môjho života. Nikdy, nikdy som to neprekonala. Pretvarovať sa dokážem veľmi dobre. Napodobňujem spokojnosť s tým čo mám ale chcela by som čosi úplne iné. Byť v mojej izbe, počúvať ako môj muž rozpráva rozprávku našej dcérke. Obaja sú preč. Opustili ma a jediné čo chcem, no bojím sa to prijať, je ísť za nimi. Bojím sa prijať tú ponuku na večnú púť za tými, ktorý mi chýbajú. Možno by to bolo ľahké, keby sa to dalo, len tak si ľahnúť a zaspať. Zaspať a snívať o raji v ktorom je všetko dokonalé a krásne. O raji kde existuje len láska, zlo a chamtivosť tam nemá prístup. O raji kde môj muž s dcérkou v náručí sedí pod rozkvitnutou čerešňou a čaká na mňa. Prídem, som si istá, že čoskoro tam prídem za nimi. No najskôr… Zrazu, keď takto sedím a pozerám na tehlovú stenu, viem čo bude môj cieľ. Môj cieľ bude ísť do raja. Prijmem ponuku na večnú púť.

 

     Toto moje rozhodnutie som pevne držala v mysli aj v rukách ako svoj osud, svoj cieľ. No netrvalo mi to dlho, čo musím priznať a trochu možno aj oľutovať, lebo to, čo nasledovalo potom, bolo všetko možné čo človek môže zažiť. Pár dní som bola zdanlivo pokojná a navyše aj spokojná. Lebo som vedela čo chcem. Chcela som umrieť. Začala som na tom aj pracovať. Celé dni som nič nejedla, málokedy som sa napila hlt vody. Z práce ma po týždni poslali domov, no zaplatili mi za tých pár dní. Vtedy som ich preklínala, teraz je to iné. Tie peniaze som si schovala v izbe, no mala som nimi vyplatiť nájom. Keď som celé dni chodila mestom po tých najhorších a najnebezpečnejších častiach mesta, bola som vo väčšom bezpečí ako doma vo svojej izbe s krásnym výhľadom. Môj anjel z pekla, ktorý mi dal do podnájmu izbu chcel jedného dňa svoje nájomné. Bol to jeden z tých škaredých upršaných dní, nedalo sa mi ísť veľmi von a riskovať život na uliciach. Okolo obeda na moje vetché dvere svojou mocnou, tučnou, chlpatou rukou zabúchal – skôr zatrieskal – správca domu. Nemala som v pláne mu otvoriť, sedela som si za stolom s tvárou pohodlne uloženou na dlani a sledovala som tehlovú stenu a chrobáka čo sa po nej šplhal do neba. Správca však vedel, že som doma a dvere poľahky otvoril aj bez môjho súhlasu. Prišiel k stolu, zastal si rukami vbok a civel na mňa hodnú chvíľu. „Hej,“ zvolal zrazu až ma strhlo. Pozrela som na neho a čakala čo začne. Najprv na mňa vytrčil svoje čierne riedke zuby v napodobenine úsmevu a spustil triádu: „Počul som Anna, že si pracovala tak zaplať za nájom dopredu tak ako si to robila už skôr a ja ti dám pokoj dievča. Zháňam ťa už druhý týždeň a ty sa večne kdesi flákaš. Čo ťa život omrzel baba jedna bláznivá?“ Potriasol ma za rameno a zakričal svoju poslednú vetu. Lebo si asi myslel, že som ho nepočula. „Zaplať nájom, počuješ?!“ možno som vtedy bola aspoň trochu pomätená, no nie veľmi, keď sa na to tak jasne pamätám. Viem, že som sa usmiala a odvrátila pohľad späť k oknu. Bolo mi naozaj jedno čo urobí, mohlo ho aj roztrhnúť, ja som mala svoj cieľ. Schytil ma zrazu za plecia a zdvihol do výšky. Metal so mnou zo strany na stranu, vlasy mi lietali cez tvár ako keby mi do nich vial silný vietor. Nebránila som sa, neprosila som  aby uvolnil to svoje železné zovretie, neplakala som od bolesti. Smiala som sa ako bláznivá. Ako skutočný blázon. To správca aj skonštatoval keď ma hodil do kúta. Udrela som si hlavu o stenu a kým som načisto stratila vedomie videla som ako začal hľadať peniaze. Po niekoľkých dňoch som sa prebrala vo svojej posteli, čistá, vyumývaná s ošetrenou ranou na hlave. Moja hrdinská priateľka Milena ma zachránila. To, že som sa na ňu usmiala bolo hneď prvé po tom ako som otvorila oči. Sedela pri mojej posteli a čosi mala v rukách…

Pri mojom pohybe na mňa pozrela. Najprv sa usmiala, no potom ma poriadne vyhrešila: „Anna, pre všetko sväté, čo si to zasa so sebou porobila. Hm? Načisto sa chceš podieť z tohto sveta?“ Láskavými dotykmi mi utierala vlhkou handričkou čelo, močila a žmýkala ju do lavóra čo mala na kolenách. „Ach Anna, čo si sa už natrápila na tomto svete. No musíš byť silná. Si mladá, život máš pred sebou. Bude to lepšie, uvidíš. Časy sa zmenia, mesto sa vynoví, budeme mať všetci prácu aj peniaze. A krásne domy s veľkými zelenými záhradami…“ Prerušila som ju len slabým hlasom: „Nič nebude ako bolo.“ Viac mi v ten deň moja priateľka nepovedala, ani ja jej. Zaspala som a keď som sa prebudila, bola noc a bola som vo svojej izbe sama.

Milena prišla až na druhý deň popoludní a priniesla mi niečo jesť. Poslala som ju do čerta a kým stihla zavrieť dvere zistila že sa chystám do raja. Spokojná som zložila hlavu na vankúš, mohla som pokojne čakať kedy príde zubatá, otvorila som jej aj okno. A aspoň do izby prúdil svieži jesenný vzduch, odkryla som sa, lebo ochorieť tiež nebol zlý nápad. Po chvíli však do mojej izby vošla Milena, spôsobom ktorý bolo u nej zriedkakedy vídať. Zastala si k posteli a prstom na mňa mierila vyslovujúc slová proroka: „Ty si myslíš, že takto sa dostaneš do raja? Ha! Nevieš, že Boh do svojej záhrady nebeskej nepustí samovrahov? Sama sa  znič a svoj raj nenájdeš. Ale ako chceš,“ rozhodila rukami. „Pomaly si tu umieraj, ja sa o teba viac báť nebudem. Veru nie, nebudem“ a s tými slovami vypochodovala z izby. Ešte som ju počula ako volá po chodbe: „Do raja! Vraj do raja! Zbláznila sa!“

Áno pár dní som myslela na to, že asi má pravdu, ale prišla som aj na to, že ja sa vlastne nejdem zabiť. Len som nemala v pláne robiť niečo pre život. A bolo to ťažké, nerobiť nič.

 Raz, náhodou bolo pekne, som sa vybrala vonku, lebo ma omrzelo sedieť v izbe a čakať na niečo. Bolo síce chladno, ale slnko krásne svietilo a otepľovalo vzduch, akoby bola jar a nie chladný október. Mala som cez plecia prehodený šál a vykračovala som si po ulici. Bol by to príjemný deň, keby aj domy vyzerali príjemne a nie tak zničene. Bez okien, bez dverí, bez stien ako staré zrúcaniny krásnych hradov a zámkov. Lenže v týchto domoch nežili princovia či princezné, ani králi či baróni, ani lordi, lež obyčajný ľudia. Ich domy neboli zničené nejakou hrdinskou bytvou ako keď hrad dobyli bojovníci iného kráľovstva kvôli krivde, ktorá sa zvalila na ich národ. Mrzelo ma, čo sa tu stalo pred pár rokmi. Pár rokov navyše a všetky ulice budú zbavené zváľaných a zničených budov. Domy, ktoré kedysi ľudia postavili teraz ľudia zničili. Tak načo ich vlastne stavali?

Touto úvahou som sa zaoberala celú dopoludnie, čo som bola v meste. A potom som sa pristihla ako pozerám na výklad pekárne. A tá vôňa čerstvého pečiva, sladké rožky, slané praclíky a chlieb! Vždy som mala rada vôňu čerstvého pečeného chleba a chutnú červenkastú chrumkavú kôrku. Hlad bol môj veľký pokušiteľ. Inštinktívne som siahla rukou do vrecka a začula som cinkot mincí. Vošla som do obchodu plného ľudí. Práve dopiekli chlieb, zastala som si do radu a vdychovala som sladkú vôňu. Prišiel na mňa rad, kúpila som si jeden slaný praclík a jeden rohlík. Nechcem hovoriť o tom, aké to jedlo po takom dlhom odriekaní chutilo, poviem vám o tom, že som zlyhala a porušila čosi, o čom som si myslela že zvládnem. Chcela som zomrieť a ísť za tými čo ma už opustili. Nebol to len môj drahý manžel a krásna dcérka. Tam, kdesi v inom svete bola celá moja rodina, moji priatelia, proste všetci, ktorých som poznala. V tomto svete som bola sama, až na Milenu, ktorú som mala úprimne rada a zarmútilo ma, že v tomto období ma nepodporila tak ako inokedy. Nechápala ma. Sprvu som si myslela, že naozaj umriem, no v ten deň som zlyhala. Dlhé dni som chodila mestom, smutnými ulicami, opusteným parkom. Sama so sklonenou hlavou. Ľudí okolo som si nevšímala tak ako si oni nevšímali mňa. Boli sme blízko seba a predsa od seba míle vzdialený, každý vo svojom svete ukrytom v duši, v srdci v čom chcete. Ja som svoj svet mala všade. V mysli, v srdci, v celom tele, prúdil mi v krvi, dýchala som ho pri každom nadýchnutí, cítila som ho pri každom pohybe…

Pamätám sa, ako som raz sedela na lavičke v parku zabalená do kabáta, napadol prvý sneh, čoskoro mali byť Vianoce, sviatky lásky a pokoja. Sledovala som dve deti ako sa hrajú v snehu pod stromom a rodičia stojac v objatí ich s úsmevom sledovali. Na túto rodinku som najprv pozerala s nesmiernym pokojom. Predstavovala som si seba na mieste tej ženy. Bola staršia ako ja a postupne som začala žiarliť na to čo má. Stále som bola rada, že oni sú šťastní, no chcela som to isté. Vstala som rýchlo z lavičky a pevnými krokmi som kráčala domov. Hlavu sklonenú pred snehom čo ma pichal do tváre za pomoci vetra, ruky ukryté vo vreckách kabáta a myseľ stále v parku. Stále som pred sebou videla šťastnú tvár tej ženy, v ktorej sa zračili len starosti o deti, nič viac. Nebola v nej bolesť a strach, ani chuť zomrieť. Bola som taká nahnevaná ako nikdy v živote. Prečo práve ja mám takýto osud?! Čo som komu kedy urobila? Či som zabila? Zradila? Mala som chuť do čohosi kopnúť, alebo aspoň vykričať tú bolesť. Áno, bolesť, ktorá sa vo mne zbierala tak dlho. V tej chvíli som akosi zabudla na to, že chcem umrieť. Uvedomila som si to vo chvíli, keď som do niečoho narazila. Zdvihla som hlavu a stretla som sa s pohľadom staršej ženy do ktorej som omylom vrazila. Rýchlo som sa jej ospravedlnila a utekala domov.

V piecke mi vyhaslo, na okennej parapete bolo zvnútra plno snehu. Prudko dýchajúc som si sadla na posteľ. Bola som veľmi rozrušená, pretože za posledných pár mesiacov som vedela na čom som, čo budem robiť a teraz som mala v mysli zmätok. V októbri som sa tešila, že nebudem mať peniaze a teplú izbu, že ma vyhodia a ja zamrznem na ulici a pôjdem do môjho vysnívaného raja. A teraz? Stále som vo svojej izbe, peniaze na nájom stačili zdá sa na dlho, mám aj teplo, ktoré sa mi často len na príkaz Mileny rozplynie po izbe, a mám čo jesť. Celý svet akoby sa proti mne spojil a nechcel mi dovoliť umrieť a teraz ešte navyše ja sama! Či ešte chcem umrieť po tom, čo som videla? Tá žena s deťmi, malými deťmi, oveľa staršia ako ja, mala šťastie, žila! A ja tu sedím, som sama a myslím na smrť. Prudko som vstala a vybehla som z izby. Utekajúc po schodoch, hľadala som v zime únik pred tou zmenou. Prebehla som parkom, potom okolo fabriky až do novej štvrte. Tam, kde pred dlhým časom skrášľovala jednu záhradu čipkovaná záclona. No ani tu sa môj splašený beh nezastavil. Hnaná čímsi neznámym, bežala som ďalej a ďalej, akoby stále dokola, až kým moje pľúca nestačili naberať ostrý chladný vzduch. Oprela som sa o prvý stĺp, čo som videla. Myseľ mi pracovala na plný výkon, tisíce myšlienok, nápadov, snov, no všetky som si nemohla zapamätať. Keď sa mi dych upokojil, bolo načase zistiť kam som sa to až dostala. Na veľké prekvapenie som na druhej strane ulice videla môj domov. Obytný dom a tam, na druhom poschodí bola moja izba s oknom k susednému domu. Odtiaľto ju nebolo vidieť, no bola tam. Nemala som prečo zostávať naďalej vonku. Bolo jasné, že obdobie môjho života, ktorý som v ňom chcela ukončiť, sa skončilo. No akoby to bola schválnosť, takmer ma zrazilo auto, keď som prechádzala cez ulicu. Neviem prečo, no nevidela som blížiacu sa kopu plechu z pravej strany, až kým tesne pri mne trúbiac nezastal nahnevaný vodič. Strach mi zastavil nohy, nevedela som sa ďalej pohnúť a keď šofér vystúpil z auta, myslela som, že teraz naozaj umriem. Najprv mnou prebehla vlna radosti, lebo smrťou by sa všetko konečne skončilo. No potom z auta vybehol vodič, chytil ma za plecia a očami plnými strachu sa spýtal či som v poriadku.

Komentáre

2 Responses to Spomienka na sny. (poviedka,časť prvá)

  • Prajem príjemné čítanie. Veľmi rada uvítam akékoľvek poznámky, pripomienky a kritiku… Dúfam, že sa vám poviedka bude páčiť, čoskoro prispejem druhou časťou… Zdravím vás enigmáci 🙂

  • Pripomina to nam so synom Polsku notaciu, teda akysi sposob zapisu odzadu, – o ktorom som uz tiez cosi popisal. Samozrejme, ze to, co plati o druhej casti plati aj o prvej.  Retrospektiven. Je to fakt vynikajuca poviedka. Vasi Sokolovia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button