Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 10.kapitola

 Keď sa o deviatej hodine toho dňa vyrútila na ihrisko pred ústavom presná polovica chlapcov, boli medzi nimi aj Jack, Oliver, David a Philip. Spoločne sa nadnášali každým krokom a s ľahkosťou úsmevu na tvári kráčali ústrety novým očakávaniam. Mysleli aj na možnosť, že ich rozdelia a nebudú spolu v jednej skupine, no pre taký prípad mali v hlave náhradný, ale rovnako bláznivý plán, aký sa chystali práve uskutočniť.

Pán riaditeľ sa vynoril ani lienka nevie odkiaľ, a v sprievode niekoľkých vychovávateľov a dozorcov sa vážene presunul pred hlavnú bránu. Mal oblečený svoj obľúbený oblek. V tvári vyzeral veľmi spokojne a svojím mravným gestom pohrozil všetkým zúčastneným. Obzvlášť nejasné bolo jeho počínanie, keď zrakom prešiel na štvoricu chlapcov. Zastal a akoby si s nimi vymenil cez oči nejaké čudesné slová. Ani oni jeho výrazu nerozumeli. Potom sa presunul k starému nákladiaku, ktorý priviezlo betónové kocky a iný materiál.

Svetlosivé menšestráky dlhšej miery, vesty rovnakej farby a strihu s výšivkou skratky ústavu a mesta, v ktorom sa nachádzali: NUPND Ostratovce, pokrývali telá chlapcov. Ich pracovné oblečenie bolo nové a páčilo sa im. Počasie bolo veľmi príjemné. Aj keď pred časom odbila deviata hodina, jarná teplota pripomínala skôr letné popoludnie. Na nebi bolo iba pár bielych oblakov a tie by ani zďaleka nestačili zahaliť slnečnú žiaru do tieňa. Keďže nebola žiadna šanca na ochladenie vzduchu, všetci zverenci si z nutnosti museli povyzliekať vesty a ostali v krátkych tričkách. Takéto kolísanie teplôt medzi dňom a nocou ešte nezažili.

Chlapcov sprevádzali ôsmi či deviati vychovávatelia a dozor. Podľa riaditeľa nebolo potrebné strážiť ich viac pri práci, pretože dôveroval svojej veľkodušnosti, keď im vyhlásil prázdniny od školy a neveril, že budú problémy. Možno by ich poslal aj samých, ale zriedkavé výtržnosti ho prinútili doprevádzať ich aspoň niekoľkými dozorcami. Myslieť sa muselo na všetko.

Netrvalo dlho a chlapci začali pracovať. Skláňali sa nad štrkovú cestu valcovali ju. Iní vozili piesok, miešali ho s cementom, alebo lámali kameň. Jack, Oliver, David a Philip – tí síce hrdlačili rovnako, ale v hlave čakali na zahájenie plánu. Každú minútu boli čoraz nepokojnejší a nevedeli sa dočkať konca. Keď po pár chvíľkach uvideli Petra Flitta a piatich iných chalanov, ako sa chystajú na začiatok celej akcie, rozbúšili sa im srdcia.

Prosím Bože, teraz sa to musí podariť…,“ hovoril si Jack a zazrel, ako mu Flitt ukázal dohodnuté znamenie. Prestal od napätia pracovať a napäto čakal.

 

Peter Flitt a spoločníci okolo neho spustili hádku. „Nedovoľuj si do mňa, lebo to oľutuješ!“ kričal. Začali si hlasno nadávať, hulákať a naoko sa odrazu mlátiť. Ich úmyslom bolo prilákať vychovávateľov, čo sa im čoskoro podarilo. Jeden z dozorcov ich zazrel. S vytiahnutým obuškom k nim začal trieliť. Natriasal sa pritom celým telom a vzduchom sa blížila neblahá predtucha. Keď dobehol k bijúcim sa chlapcom, snažil sa ich od seba odtrhnúť. Vzápätí ale zažil nečakaný šok – Peter Flitt sa z celej sily zahnal a udrel človeka, ktorého by si za iných okolnosti asi nedovolil udrieť. Vychovávateľ ostal v šoku! Keď inkasoval druhú a hneď tretiu ranu, začal sa brániť a bil mladíka Flitta hlava-nehlava. Piati spoločníci, s ktorými sa pred momentom „akože“ hádal, mu začali pomáhať. Vidieť silného muža, ako padá pod údermi mladých teenagerov, nebolo pre Jacka vôbec to, čo očakával. Na takejto veci sa nedohodli a keby aj, určite nie tak, ako to robili oni. Štyria kamaráti ostali prekvapení a v tom zhone takmer zabudli, prečo sa to všetko zomlelo.

Pokojné ráno sa zmenilo na zmätok a bitku, do ktorej prilievali oheň všetci pracujúci. Dvadsaťdva chlapcov ostalo vo vytržení a pripojili sa k mlátiacemu Flittovi. Búrili sa a spontánne sa vrhali na prichádzajúcich dozorcov. Tí sa ich snažili rozohnať, ale márne. Boli v presile. Už nebola najslávnejšia bitka medzi Leefordom a Flittom, ale bitka chlapcov proti a vychovávateľom. Výhra nad porazeným Leefordom tak neuveriteľne pozdvihla Petra v očiach jeho spoločníkov, že mu uverili rebelstvo, ktorého sa práve dopúšťal. Zúrivo, s pocitom blízkeho víťazstva sa tlačili do davu a sústredili sa na otvorený boj. Boli všade ako mravce a neunikol im nikto z učiteľov. Jack, Oliver, David a Philip však nebojovali. V tomto zmätku a neistote prišiel ich čas. Vedeli to. Ich rozhodnutie už nemohol nik a nič zmeniť. Plán prebiehal a zastaviť ho už nebolo možné.

Využili nepozornosť vychovávateľov a pomaly sa vytrácali za niekoľko stromov, ťahajúcich sa pred múrom. Jediná prekážka pred voľným svetom, prebleslo Jackovi hlavou a prešli mu telom zimomriavky. Nečakali. Tri metre nebola neprekonateľná výška a úsilie, ktoré pri preliezaní mali vydať, určite sa im v budúcnosti zúročí.

Prvý išiel David. Chytil sa studených tehál a posunul sa o pár centimetrov nad zem. Ostatní ho podopierali a pomáhajúc mu nahor, obzerali sa pritom, či ich niekto nezbadal. Nie, stále sa dav mihotal postavami. Vzdialené výkriky neutíchali. Predpokladali, že čoskoro nezostanú bez pozornosti a preto museli byť čo najrýchlejšie za múrom. Chceli to, túžobne očakávali ten moment a rozmýšľali pritom, aké to asi bude.

O dve minúty sa David ocitol na vrchole. Šírka múru bola dostatočná na to, aby sa človek bez pošmyknutia mohol postaviť.

„Som hore! Poďte, rýchlo!!“ kričal na nich.

Jack sa štveral hore. Ťažko, ale predsa sa s pomocou nakoniec vyšplhal. Do davu chlapcov sa medzitým priplichtili ďalší dozorcovia a bolo zjavné, že ich odpor čoskoro zlomia.

„Oliver! Ponáhľaj sa! Chyť sa mojej ruky!“ vrieskal Jack a skrčený, naťahoval sa za chlapcom.

Kamarát na jeho volanie vyskočil na stenu a noha za nohou, škriabal sa hore celou svojou silou. Práve ho zdola zatlačil Philip, keď sa spoza nich ozval piskot ohlušujúcich píšťaliek. Bol taký silný, že prehlušil aj utíchajúci sa dav. Dozorcovia sa hnali rovno k nim!!

„STOJTE! OKAMŽITE ZLEZTE Z TOHO MÚRA! NEHÝBTE SA!“ kričali.

Chalaniská nečakane zbledli. Ich plán začal naberať nové obrátky, ale nádej v Jackovi nezomierala. Dnes sa to nemôže pokaziť. Prosím, pomôž nám niekto. Musíme to dokázať! Horúčkovito ťahal Olivera nahor a ten sa bezvládne nechal, nevediac, čo urobiť. Chýbal mu už iba kúsoček a keby chcel, dosiahol by naň… no v poslednom zápale sekundy si to rozmyslel.

„Jack, pusti ma! Nestihneme utiecť všetci štyria! Vy dvaja choďte! Utekajte, máte šancu, tak ju do čerta nepremeškajte! Nie po druhý raz Jack: to sú tvoje slová! ZMIZNITE!“

Posúval sa smerom dole a nedokázal sa k nim obzrieť.

„Nieé!! Oliver, neblázni! Vráť sa! Poď s nami!“

„Nemôžem. Nevidíš Phila?! Nemôžem ho tu nechať samého. Nepodarí sa nám všetkým uniknúť!“

Znova sa ozval hlasitý krik dozorcov. Každú chvíľočku pri nich boli.

„Bez vás nejdeme ani my!“ 

„NA TO NIE JE ČAS!! Ak sa máme voľakedy stretnúť, tak sa stretneme! Zbohom!“

Jack a David ostali stáť. Museli sa v momente rozhodnúť a konať. Nechceli ísť sami. Ako sa to mohlo stať práve teraz? Niečo ich ťahalo naspäť, ale niečo rovnako silné zasa dopredu. V očiach mali priveľkú nerozhodnosť.

Stačilo pár sekúnd a dozorcovia pevne zvierali oboch chlapcov. Oliver sa bránil a kričal na Jacka, aby už vypadli. Jeho hlas ich napokon presvedčil. Zliezli z druhej strany múru a meter nad neznámou zemou sa pustili. Keď pevne dostupili oboma nohami, pochopili, že ak chcú ostať slobodní, Olivera a Philipa už zrejme nikdy neuvidia. Bolelo ich to. Napriek tomu sa rozbehli a ich nohy smerovali do kukuričného poľa. Jeho veľkosť ich pohltila.

 

(pokračovanie)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button