Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 7.kapitola

Prešlo niekoľko dní a na druhú fľašku od Petra Flitta sa celkom zabudlo. Nikto o oslave nerozprával, pretože si pridobre pamätali, za akú vysokú cenu ochutnali zakázaný nápoj. Táto prvá skúsenosť zamrazila všetky chute na Tomovom jazyku a Jack znenávidel všetok alkohol. Výnimka, akou bol Oliver, bola naozaj vďačná dobrému tráveniu. Keď bolo po všetkom, vychovávateľom nahovorili, že vracali z jedla a dostali zato na týždeň diétu. Aj tak stále lepšie, ako keby vedeli skutočnú pravdu.

Počasie bolo zachmúrené a dážď striedali hmlisté dni. Nudné, úmorné, bez akéhokoľvek náznaku zábavy alebo dobrodružstva. Pribudlo im učenie, a pretože sa nedalo ísť von, trávili voľné poobedia v klubovni alebo na izbách. Pre chlapcov to bolo zničujúce obdobie. Nikto sa neučil a čím viac im navalili úloh, tým viac to ignorovali, až sa nakoniec pripravovali iba na jeden predmet. Dosť často sa stávalo, že cez víkend začalo liať. Takú situáciu nezvládali obyvatelia, ktorí boli závislí na hraní futbalu a z nedostatku pohybu mali rôzne pocity zúfalstva, násobené nudným okolím.

Chlapci zo samotky sedeli v kúte klubovne a venovali sa hraniu kariet. Jack tam ale nebol a nebol tam ani Oliver. A kde teda boli? Vonku. Stáli pod korunami stromov a nemo pozerali na listy, ako z nich kvapká voda. Padá pravidelne do malej blatovej jamky a každá ďalšia kvapka zväčšuje tú jamku najmenej o polovicu, až vytvorí veľký kráter a blato z neho odfrkuje na každú stranu. Bolo príjemné počúvať klopanie dažďa o zem a nič nehovoriť, ako to robili oni dvaja. Boli pritisnutí pri sebe a spomínali si na minulosť. Na chvíle, keď ešte mali akú-takú slobodu. Občas jeden druhému pripomenuli smiešne chvíle, ale aj tie boli iba badateľným okamihom z toľkého času, ktorý od malička strávili v náhradnom detskom domove. Jack zablúdil a vkročil do obzvlášť pamätnej myšlienky…

Videl sa v nej, ako stojí vonku a pozerá na železnú bránu. Spoza nej sa rútilo auto. Išlo pomaly a cez otvorené okná sa v ňom dali pozorovať tváre. Za volantom sedel muž. Vyšší, chudý a tvár mal spľasnutú ako suchý pomaranč. Ale napriek tomu že pôsobil chladno, vyžarovala z neho dobrota. Vedľa bola jeho kostnatá žena. Mala veľký nos, presne ako jej manžel. Obaja sa usmievali a keď pred Jackom zastali, videl, ako smiešne mu tá žena zakývala.

„Tak, už si pre teba prišli,“ povedal Jack a pozrel na dievčatko stojace vedľa neho. Držal ju za ruku. Mala ju takú hladučkú a teplú. Potila sa jej. Mala vtedy jedenásť rokov, presne tak, ako on. Bola veľmi pekná, ale tvárila sa vystrašene. Niečoho sa bála. Dlhé svetlé vlasy mala zopnuté do vrkoča a padali jej cez chrbát.

„Ja sa bojím. Čo ak mi ublížia?“

„Laura, nemusíš sa ničoho báť. Pán Tralen sa s nimi rozprával. Vraj sú milí a ty si sa im páčila od začiatku. Neboj sa, keby ťa čo len buchli, prídem za tebou a zachránim ťa.“

Trošku ju slová posmelili a usmiala sa. Pozerala priamo na Jacka a v jej modrých očiach, takých krásnych a detských, zažiarila nevinnosť.

„Ďakujem. Ty si môj hrdina… môj Jacky.“ Pobozkala ho.

Áno, ľúbili sa. Boli stvorení pre čistú nevinnú lásku. Jeden pre druhého, ako dve najjasnejšie hviezdy, dávali si ten najčistejší a najúprimnejší cit na svete. Nebolo v tom nič inšie. Iba detská láska, taká nedotknuteľná a nepochopená zo strany dospelých, že ani blížiace sa lúčenie ju nemohlo zničiť. Nie navždy. Stretli sa, zahľadeli do svojich očí a spoločne trávili svoj voľný čas. Smiali sa, naháňali, ba bláznili, keď boli pri sebe. Sľúbili si, že keď vyrastú, vezmú sa a navždy budú svoji. Jack si na to vtedy spomínal. Bolo im dobre a nikoho nepotrebovali. Nahrádzali si rodičovskú lásku tou svojou a napĺňali tak duše šťastím. Všetko to bolo krásne a dokonalé, až sa zdalo, že to nikdy neskončí.

Večnosť však bola prikrátka a strácala sa, keď vstúpilo cez bránu to veľké hučiace auto. Jack si želal, aby sa to nikdy nestalo. Aby nikdy od neho Laura neodišla a nenechala ho samého napospas osamelému životu v detskom domove. Aby neprestali trvať tie príjemné dni strávené v jej spoločnosti. V hĺbke duše si to želal, ale jeho srdce bolo zlomené a vedel, že ak odíde preč, bude mať vlastnú rodinu, vlastný, nový život. Už žiadne nechutné jedlá, studené postele a nevrelé pohľady namiesto pochopenia; prichádzal k nej iný život než žila doteraz, a Jack si prial jedinú vec na svete, napriek tomu, že ju strašne ľúbil, aby bola veselá a spokojná a aby ju milovali aj noví rodičia.  

„Ľúbim ťa, Laura. Navždy budem ľúbiť iba teba, a keď vyrastiem a pustia ma z detského domova, prídem si po teba!“

„Môj Jacky,“ zasmiala sa chytila mu aj druhú ruku. „Si taký smelý. Si môj hrdina…“

„Poď, už ťa volajú,“ ozval sa spoza nich hlas vychovávateľky.

Jack cítil, ako mu bije srdce. Laura sa otáčala a jeho to tak bolelo. Strácal, čo nikdy nechcel stratiť. Opúšťal, čo nikdy opustiť nechcel. Vtedy videl ten krásny úsmev a nechcel veriť, že naposledy… Dievčatko mu zakývalo a odchádzalo preč. Už nedržal jej ruku a necítil, aká teplá bola. Iba pot mu z nej ostal. Zmizla medzi dvoma dospelými, ktorí ju srdečne objímali. Z diaľky pozoroval jej detské telo a túžobne ju chcel ešte raz objal. Nemôžem už za ňou ísť.

Ešte skôr než nastúpila, pohľadom pozrela na Jacka a usmiala sa. Opätoval jej to a snažil sa robiť presne takým, akým bol v jej očiach – jej hrdinom. Nedokázal to. Veď strácal človeka, pre ktorého žil. Slzy sa mu vtlačili do očí a nedokázal ich zastaviť. Cítil, že ju už nikdy neuvidí…

 

Prebudil sa zo spomienok, pretože ho za rameno chytila studená ruka. Patrila Oliverovi. „Jack, čo ti je? Veď ty plačeš!“

„Nie, to nič nie je. Len som si spomenul na moju kamarátku. Ty si ju ešte nepoznal…,“ hovoril a utieral si oči.

„Nechceš mi o tom povedať?“

„Dnes nie, Oliver.“

Bol podvečer a slnko sa púšťalo na západ. Dážď ustál a vonku visel iba ten najčistejší vzduch. Obaja sa zhlboka nadýchli.

„Všetko bude dobré,“ povedal nakoniec Oliver a objal kamaráta.

„Keď… ja som ju mal tak rád,“ hovoril šeptom, „tak strašne rád…“ Plakal a opieral sa o chlapcovo plece. Oliver vedel, že ak nechce Jacka ešte viac zraňovať, musí ho nechať tak. Nech sa len vyplače. Nemohol od neho žiadať, aby mu otvoril boľavé rany detstva, ako to Jack nechcel. Z tej rany kvapla krv, ale tak to bolo stále lepšie, než by mu mala krv tiecť.

Ticho. Dažďom posiate miesto. Tam stáli oni – dvaja kamaráti. Opretí o seba bez slov, iba šelestom vetra rušení, plní nezodpovedaných otázok. Lesklé oči im v západe slnka svietili a vidiac detstvo svojho nositeľa, zatvárali sa. Niekoľko slaných sĺz z nich vypadlo, ale uschli, vyparili sa…

 

Jack, chlapec, ktorý nevie odkiaľ prišiel a ktorá žena na svete ho porodila. Ani len matný obraz jej podoby nemá, pretože ju nikdy nevidel. A keby ju aj začal hľadať, istotne by ju nenašiel, lebo priveľa žien je na svete a tá pravá by už nemusela žiť. Mohol by prehľadať každý kúsok planéty, no svoje korene by istotne nevypátral. Slová ako matka, otec, brat či sestra, starký, starká pozná iba preto, lebo ich počul od druhých. Neoslovuje nimi nikoho, lebo nikto koho pozná, nemôže byť nositeľom takého titulu. Myšlienka, že takmer nič zo svojej minulosti a narodenia pozná, je tak bolestná, že nie je človeka ktorému by sa s tým dokázal zdôveriť. Pravdu, skutočnú pravdu jeho narodenia vie len Boh. On už dávno zabudol pýtať sa ho, prečo to spravil. Už nehľadí do neba a nepýta sa hviezd, kde je jeho matka, pretože po tých dlhých rokoch prázdnoty ju už nepotrebuje. Zakúsil, čo je tvrdý život. Aké ťažké je predierať sa životom sám a aké ľahké je naopak opustiť svojich najbližších; stačí sa iba pohádať a všetko sa razom končí. Stojí pred hŕbou otázok, ale nevie na ne odpovedať. Nevie, a nikto mu s nimi nepomôže. Bojuje, ale boj je pridlhý. Pozná, čo je nenávisť, lebo on bol ten, koho najviac nenávideli. Jeho hlava bola stredom všetkých žartov a posmechov. Bol sám! Cítil, že ho nikto nemá rád! Všetci naňho pozerali s pohŕdaním, ako na smeť, ktorá zavadzia a zbytočne zaberá miesto. Pozná, aké to je stáť v rade na jedlo, hladný, zúbožený, a dostať porciu, ktorú si pred staršími chlapcami nedokáže ubrániť – pretože je prislabý. Pozná, aká nechuť kolovala v žilách jeho vychovávateliek, keď sa s plačom prišiel žalovať, pretože mu zjedli večeru. Jeho duša blúdi svetom a hľadá niekoho, kto ju vypočuje a kto uteší.  Dni v detskom domove pominuli skôr než očakával, a neprávom ho zavreli do ústavu! O dva roky dovŕši osemnásť a pôjde tam, kde sa niečomu zaučí. Celý zvyšok svojho života ostane pracovať a nič krásne už nezažije! Brány sveta sú mu zavreté, ale on pozná ako ich otvoriť skôr, než sa sami otvoria…

Komentáre

2 Responses to Chlapcov osud: 7.kapitola

  • Smutné, pravdivé, ale pekné. Vďaka za pokračovanie. Dúfam, že ďalšia časť pribudne

    skoro.

  • Teším sa, že sa ti to páči.

    Ako je to prvotina, ktorú som písal v Americkom prostredí ešte za čias puberty, pretože ma to nejako chytilo a žiadne Slovenské mená sa mi do toho nehodili… ale myslím, že písať na Slovensku o niečom inom ako o Slovensku… alebo vôbec písať je dobrá zábava, aj keď nie vždy z odozvou… a to je problém. Ale človek sa stále učí niečo nové a stále sa zlepšuje, a dakedy dosiahneee čo si zaumienil… ahoj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button