Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 4.kapitola

Tma. Iba jediná matne svetielkujúca lampa orientovala Jacka, keď sa spolu s kamarátom Davidom plazili kľukatou chodbou, z ktorej pravidelne vytŕčali dvere do cudzích izieb. Boli skrčení a v pomalom tempe sa vyhýbali svetlu, počúvajúc pritom vzdialené klopkanie niekoľkých nôh. Zastali. Zvuk krokov slabol, až sa napokon úplne rozplynul a zmizol kdesi v zákrute. Nastalo hrobové ticho a chvíľa ich oslavy nadišla. Vonku bola bezmesačná noc a iba niekoľko zatúlaných hviezd žiarilo cez obloky chlapčenského ústavu. Mierili na samotku, izbu patriacu dvom kamarátom: Oliverovi a Philipovi, chlapcom, ktorí očakávali ich príchod s obrovskou nedočkavosťou…

„Je to fajn, poď,“ kývol Jack a David ho nasledoval.

„Dúfam, že sa vycháči už neukážu…. aspoň kým sa nevrátime,“ šepol David a kráčal chlapcovi v pätách. Míňali ďalšie dvere, z ktorých sa ozval vankúšom tlmený smiech a zabočili doprava. Ešte obozretnejšie sa začali prikrádať a prostredie vzbudzovalo v nich nevšedné predstavy. Jackova fantázia si odmalička robila, čo chcela. Aj teraz mu okolité múry pripomenuli temných netvorov zo strašidelnej knižky. Kamkoľvek sa pozrel, vynárali sa a naťahovali svoje mazľavé hnáty. Predstavoval si, ako by sa premenil na rytiera a jediných rozmachom dlhého meča by všetky odťal. Hrdinsky kráčal vpred, a naprostred cesty odrazu zastal. Niečo takmer počuteľné sa v diaľke za nimi pohlo. „David, čo to bolo?“

„Neviem,“ odpovedal a nadýchol ústami večerný vzduch. Nehýbali sa. „Poďme ďalej. Ak to bol vycháč, tak nás určite nezbadal.“

„Snáď…“

Obaja preglgli naprázdno. Dnes išlo o veľa. Nechceli zlyhať. Nemohli si to dovoliť, pretože oslavu i rum považovali za dôležité. Prešli kus cesty a v poslednom úseku museli kráčať po špičkách – nablízku mali izby aj niektorí vychovávatelia.

Posledné minúty ich cesty a cieľ mali pred sebou. Nachádzali sa v odľahlej časti ústavu, úplne oddelenej od ostatných poschodí. Z oboch strán sa ťahalo niekoľko obyčajných tmavých dvier, neoznačených žiadnym číslom. Boli to samotky; miestnosti patriace najväčším  delikventom NUPND – (nápravný ústav pre neplnoletých delikventov). Nikto tu nebýval rád, pretože okrem toho, že nablízku sídlil dozor, nepriaznivá poloha južnej strany chladla v zimných mesiacoch oveľa viac, než kdekoľvek inde. V jednej z takýchto izieb žili aj dva kamaráti, Oliver a David. Vlastná zásluha im zabezpečila nové bývanie. Pred polrokom narobili v spoločnej spálni poriadny rozruch, keď odmietli poslúchnuť učiteľov trest a upratať všetky postele. Namiesto toho ich do poslednej rozhádzali a nevyberaným slovníkom počastovali celý personál. Odvtedy bývali len dvaja, no svoju skutky nikdy neoľutovali.    

Myšlienka na sladkastú tekutinu popohnala Jacka vpred. David ho nasledoval. Opierajúc sa o múry chladnej steny, cítili napätia a vzrušenie zároveň. V ušiach počuli len hučiace ticho a vlastné nádychy. Čím bližšie boli k spomínanej izbe, tým hlasnejšie cítili buchot vlastného srdca. Tešili sa. Keď sa vynorili pred správnymi dverami, Jack veľmi šikovne nahmatal kľučku a opatrným pohybom ju zatlačil. Otváral dvere… Keď uvidel kučeravého Olivera a Philipa – oboch stojacich pod malým svetlom – napätie v ňom povolilo. Bol rád, že sú konečne tam. Všetky svaly mu razom ochabli a uvoľnili sa. Cítil, že je konečne na mieste… no vtom sa po celej chodbe ozval krik. „A MÁM VÁS!“

David sa nestihol ani otočiť, ani sa preľaknúť a chytila ho silná ruka. Jack bol v šoku. Tak opatrne išli a predsa ich niekto sledoval. Ako to mohlo byť možné? Stál tam, na prahu medzi jeho kamarátmi a vychovávateľom a nerobil nič…

„Čo ste si mysleli, vy vagabundi!! Nestačilo vám už ráno!? Kvôli vám prišiel o prácu najlepší učiteľ v ústave! Ale nie,“ hulákal hrubý hlas, „vy ste museli vybrať na nočné výlety! Len počkajte, ja vám dám!!“ Schytil za rameno aj Jacka. V momente pocítil ostrú bolesť a vyľakane pozrel na kamarátov. Zľakol sa, no vzápätí v ňom stúpla nepredstaviteľná zúrivosť. Vyšmykol sa. „Nechajte nás na pokoji!“ kričal na vysokého muža.

Chodba ožiarená veľkým svetlom sa premenila na prietrž výkrikov. Dvaja dozorcovia pribehli k izbe. Jackova zúrivosť sa násilím podlomila. Nevládal sa brániť a ďalšie rany už neudržal.

„Je zakázané behať v noci po chodbách!“ vrieskal jeden.

Neďaleké dvere sa otvorili a vykukli z nich napoly prebraté hlavy chlapcov. Nevedeli, čo sa deje, ale lomoz ich prebudil.

„Strčte si tie obušky do riti!“ kričal Jack. Už nevidel učiteľov ani seba. Len farebné škvrny a zlé spomienky z detstva, ktoré mu spôsobovali veľkú bolesť.

„Pustite ma!“ opakoval.

„Nie!! Nikde vás nepustíme. Obaja idete nazad do izby a do rána sa odtiaľ ani nepohnete!“ Ťahali chlapcov preč z chodby. Hlavy z dvier sa vytratili a Jack v poslednom okamihu zazrel učiteľa, rútiaceho sa izbou, v ktorej mala byť oslava. Zvíjal sa a zúril. Nerozumel, ako ich mohli odhaliť! Odrazu ho niečo buchlo a David sa mu rozmazával v očiach. Stratil sa.

***

Ráno nadišlo skorým skokom. Chlapec Jack sa prebudil z mdlôb. Slnko sa pomaly predieralo dnu a zohrievalo mu bledú tvár. Zobudil sa a keď vstával hore, cítil na tele každú modrinu z predchádzajúceho dňa. Pozrel na Davidovu posteľ – ten chalan ešte stále spal. Musel sa pousmiať, pretože Davidov spánok bol naozaj jedinečný. Bol schúlený ako mača a paplón, pod ktorým mal byť v noci zakrytý, ležal na zemi vedľa neho. Z tej zimy si strčil obe ruky pod vrch pyžama. Jack vytrúsil úsmev a chytil si boľavý krk. Ach, tie večne zaslintané vankúše, keď spáva s otvorenými ústami! Zdvihol zo zeme studený paplón a prehodil ho Davidovi na telo. Celkom zmizol pod jeho veľkosťou. Chvíľu len tak pozeral ako sa vrtí a napravuje si prikrývku a naozaj mal chuť poštekliť ho a zobudiť. Zasmiať sa na ňom… Nie, nechal ho nech spí, nepotreboval ho budiť. Vedel, že si dnes obaja užijú, a keď je on hore, nemusí ničiť spánok svojmu kamarátovi.

 

Plač, ktorý ho hneď nato upútal, patril jednému chlapcovi. Bol mladší a býval s nimi na izbe. Jack zabudol na bolesť po včerajšom bití, vstal a sadol si vedľa neho. Volal sa Tom. „Hej… čo je ti?“ povedal a chytil chlapca za plece. Povedal to tak úprimne, ako len mohol, pretože mal chlapca rád. Cítil sa byť jeho starším bratom a iba k trom ľuďom pociťoval podobnú priazeň. „Prečo plačeš? Tom!… Čo sa ti stalo?“

Chlapec mu chvíľu neodpovedal a vzlykal potichu ďalej.

„No tak,… prestaň plakať, lebo sa rozplačem aj ja.“

Tom si pošúchal rukami červené oči a medzitým na Jacka nepozrel ani raz. Sedel na svojej posteli, vankúš mal na kolenách a veľmi sa hrbil. Mal oblečené zlatohnedé pyžamo s dlhým rukávom a malými gombíkmi v strede. Bosé nohy opreté o dlážku mal studené, no Tom to necítil. Nevadila mu taká maličkosť. Jeho útla detská postava, zakrývala trinásti rok života. Vyzeral veľmi mlado, skoro ako dieťa a keď prešla krátka chvíľa, prehovoril. „Jack, pros-sím… odp-pusti mi…“ Z útrob hlasiviek vypustil hlasnejší plač. Cítil, ako sa mu Jackova ruka oprela na ramene. 

„Čo to hovoríš? Prestaň už,“ dohováral mu a snažil sa odokryť jeho tvár.

„Nie,…viem, že š-šom to nemal poved-dať,“ hovoril sťažka a šušlavo, pretože mu ostrosť unikala v slzách rozpitých rúk. „Prosím ťa, ak môž-žeš, odpusti mi to. Už to nikdy viac neurobím.“

„Tom, o čom rozprávaš? Nerozumiem ti.“ Zvláštna chvíľa to bola pre Jacka. Snažil sa nemyslieť na predchádzajúce udalosti včerajšieho dňa a sústrediť sa iba na kamaráta. Zraňoval ho jeho smútok. Zraňoval ho jeho pohľad, červené oči, zhrbený chrbát a dokonca aj jeho studené nohy. Chcel mu pomôcť. Chcel, aby sa smial a nie plakal. Bolo ťažké rozprávať, že všetko raz bude dobré a nemyslieť pritom na modriny a pichľavú bolesť, ktorá mu ich stále pripomínala. On tam však sedel a počúval ho. Mal povinnosť – jemu príjemnú povinnosť, ktorú si udelil, keď sa s Tomom spoznal. Povedal si, že bude tomuto chlapcovi veľkým bratom a doteraz to vždy plnil. Ochraňoval ho, keď ho bili a robil mu spoločnosť už viac než štyri roky. Áno, malo zmysel to, čo práve robil, pretože mu na chlapcovi záležalo.

„Jack,… včera, to som bol ja, kto vás po-po-povedal vychovávateľom!“

„Čo?“

„Ja som vás bonzol, keď si večer aj s Davym odišiel preč…“ Mohutné vzlyky mu spôsobili, že sa prevrátil na bok, skrčil už beztak studené nohy a plakal ďalej. „Zradil som vás!“

Jack pochopil. Nebola to náhoda, že sa pred nimi v noci objavil vychovávateľ. Bolo mu čudné, ako ich mohol odhaliť, pretože dávali veľký pozor, aby ich nikto nepočul a nikto neprešiel okolo nich. Bola tam tma. Nemohol ich nikto vidieť! Ale teraz už vedel, že ich sledoval vychovávateľ a čakal, kde sa vyberú. Vedel, že to bol Tom. On všetko pokazil! Celú oslavu, na ktorú sa tak tešili! Vzrastal v ňom hnev na plačúceho chlapca. Prekonával sa, aby sa doňho nepustil a chvíľu sa zdalo, že sa aj pustí. Vlastné potešenie mu zatemnilo rozum. Triasol sa, ale prestal. Nebola správna jeho reakcia. Uvoľnil si ruky a ostal tam sedieť, nič nevraviac. Ticho, zasneno pozeral na plačúcu bytosť. Prišlo mu ho tak strašne ľúto. Vyčítal si, že v prvej chvíli myslel iba na seba. Vzduch bol strašne ťažký. Jack cítil, ako mu bije srdce. Sadol si opatrne bližšie a pomaly položil svoju ruku na Tomovu hlavu. Cítil, ako mu horí a tečie mu z nej pot. Mal ešte nakrátko ostrihané jemné vlasy.

Chlapec očakával, že ho zbije. Triasol sa a Jack mu povedal: „Tom, to nič nie je… vôbec nič sa nestalo. Nemáš prečo sa obviňovať.“

„Závidel som vám, že ste niekde išli! Aj ja som chcel ísť s vami, ale nikto mi nič nepovedal. Iba ste zavreli dvere a nechali ste ma tu samého… Nemám nikoho iba teba a Davida a keď ste,…“ potiahol silno nosom, „… včera večer odišli, bolo mi smutno.“

„Viem, mal so ti o tom povedať a zobrať ťa so sebou. Bol som hlúpy… Ale už neplač. Bolí ma, keď ťa takto vidím.“ Jack mal iba pätnásť rokov, no život ho naučil, ako sa má ku  kamarátom správať. Bol voči všetkým arogantný, opovrhoval nimi, ale ľudia, ktorí pre neho znamenali veľa, k tým jediným dokázal byť úprimný a otvorený; tých jediných mal rád.

„Tom. Za nič to nestojí. Pár modrín, čo som včera večer dostal, mi už nijako nepohoršilo. Určite si nás ráno videl, keď nás starec Bembls bil v jedálni. To bolo niečo iné než večer, ale ja som si hovoril, že mu tá trstenica dlho nevydrží, lebo si ju stále cmúľal… a mal som pravdu. Zlomili mu ju!“

„Naozaj?“

„Áno, jeho milovaná trstenica je už dávno v koši. Riaditeľ mu ju zlomil. Tak neuveriteľne sa naňho naštval. A predstav si, ako sa musel Bembls kyslo tváriť, keď musel všetko sledovať a nemohol ani prstom pohnúť! Proti nášmu hlavnému je darmo sa stavať! Určite mu z toho vypadali všetky jeho lepkavé vlasy!“

Chrm,…“ vyšlo z Tomových úst a s tým zvukom aj sopeľ, ktorý mal teraz medzi rukami.“

„No tak. Už sa na teba nehnevám a nebude sa ani Davy.“

„Naozaj?“

„Jasné… ale prestaň plakať a choď si umyť ruky. Vyzeráš, akoby si jedol lekvár.“

Nastalo ďalšie chrm. Tom sa posadil a so zakrytou tvárou sa snažil odísť do umyvárne.

„Počkaj, pomôžem ti. Nechcem, aby si narazil do steny…,“ povedal Jack a odišiel spokojne s ním.

Keď sa vrátili, David už bol hore. Jack mu všetko porozprával a samozrejme, na Toma sa vonkoncom nehneval. Slnko už medzitým vyšlo vyššie a bol čas na raňajky. Prednášku, ktorú si opäť museli pretrpieť u riaditeľa za nočný výlet, absolvovali ešte pred nimi, ale vôbec si ju nezobrali – ako hovoril – k rozumu. Jack pochopil, že sa musí o Toma viacej starať a pozval ho k jeho stolu. Odvtedy tam sedeli piati. Jack, Oliver, David, Philip a Tom, a ako vždy ignorovali všetkých naokolo. Po tom, čo včera odvliekli Jacka a Davida do izby, Oliver bezpečne ukryl obe fľaše s alkoholom. Nočná oslava im síce nevyšla, ale stále mali dosť času napraviť ju v ďalších dňoch. Dnes ich čakal pestrý program a bolo treba sa riadne najesť. 

(pokračovanie)

Komentáre

2 Responses to Chlapcov osud: 4.kapitola

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button