Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Drasill

AUTOR

Drasill

Chlapcov osud: 1.kapitola

Dvere do jedálne sa rozleteli ako papierový list vo vetre a do miestnosti zavanula neblahá ranná vôňa. Ľahučko a pritom tajomne sa vznášala od jedného stola k druhému – hlasitá vrava utíchla takmer na nepoznanie. Chlapcom z nápravného ústavu pre neplnoletých delikventov primrzol úsmev. Prikrčili plecia, tuhšie sa k sebe zovreli a začali šepkať: Starý Bembls sa vrátil! Prečo?! Taká pliaga nikdy nevykape… . Bum, bum, bum… doliehali naokolo pravidelné vojenské kroky. Muž išiel priamo. Sústredene pozoroval okolie a dušu mu zapĺňala nevýslovná slasť. Takmer nikto nedokázal vzdorovať jeho uhrančivému pohľadu. Tešil sa, ale nijako svoju radosť neprejavil. Meravú tvár zvraštil do sileného úškrnu. Poťapkal svoj kožený obušok vďaka ktorému si vydobyl úctu u chlapcov. Len vďaka nemu sa stal najobávanejším učiteľom ich nespratných životov!

 „Drahý Jonathan Bembls. Som rád, že si späť!“

„Vidím, že mravy stále upadajú… Stalo sa niečo?“ spýtal sa chrčivým hlasom kolegu, ktorý ho privítal s istou dávkou poníženosti a odporu, dodnes príznačnú poddajným ľudom. 

„Nie, nič vážne,“ odpovedal, „všetko ide najlepšou cestou. Prisadni si, o chvíľu končím. Som uťahaný, idem sa domov vyspať. Spravil som čaj, dáš si?…“

„No akurát!“ neprirodzene sa pousmial prichodí muž a odhalil svoje zažltnuté zuby s čiernymi kazmi. „Musím na našich nezbedníkov dozrieť. Treba ich ustrážiť od samého začiatku.“

„Neviem, ale ja byť tebou, tak si dám teplý čaj. Vychladnutý je nanič, zhorkne ako trnky…“

„Nevadí. Spravím si druhý a daj mi konečne pokoj!“ odpovedal s nezáujmom o dialóg a ráznym krokom vykročil preč. Prichytil si pracku na opasku a hrdo nadvihol hlavu. Vždy ho tešil ranný dozor. Do sýtosti mohol využiť svoje hlasivky a mocný úder. Zakaždým si našiel príležitosť…  Akoby si myslel, že on jediný má právo spustiť na zverencov krupobitie hnevu. Nezáležalo mu na nich ani za mak. Dupal čižmami sťa vojak v prvej línií. Chcel, aby každému behal mráz po rukách. Mal úzky špicatý nos, ktorým dokazoval, že všetky jeho činy sú správne a tvár, ktorá pripomínala skalného supa.

Keď prišiel do nápravného ústavu nový obyvateľ, netrvalo mu dlhšie než tri dni a naučil sa správať pred starcom s obuškom ponížene a pokorne. Všetci však neboli rovnakí. Výnimky, ktoré sa nebáli vychovávateľa, ignorovali systém ústavu, ako aj starecký zápach z bezcitného „vycháča“. (Tak volali chlapci učiteľov a ostatných príslušníkov dozoru.) Už kompletný názov: Nápravný ústav pre neplnoletých delikventov Ostratovce, vyvolával v ich duši hnus a vzdor. Keď na nich kričali, nepočúvali ich. Keď ich bili, nerobili im radosť tým, že plakali, alebo sa inak trápili od bolesti. Jednoducho boli súčasťou spoločenstva, ale v duchu umierali od túžby po lepšom živote na úplne inom mieste.

Medzi týchto niekoľkých chlapcov patril aj Jack Trouty. Mal pätnásť rokov a nebol výrazný typ chlapčiska, ktorého si všimnete v dave, pretože je okolo neho plno báb. Mal kratšie – tak päť či šesť centimetrov dlhé vlasy svetlohnedej farby. Dosť často si ich kadejako upravoval pomádou, ale najradšej ich nosil učesané divoko a nakrivo doprava. Podľa neho to bola módna novinka päťdesiatych rokov, ale nie každý si ju stihol osvojiť. Vždy keď objavil nový účes, nosil ho dosť dlhú dobu, až kým znova nevynašiel niečo nové. Mal pretiahnutú tvár so svetlou pokožkou a bledomodrými očami. Jeho obočie malo o dosť tmavší nádych než vlasy a ťahalo sa mu výrazným čelom. Útlejšou postavou s neveľkými plecami sa podobal na kôpku nešťastia, ale celkovým dojmom pôsobil ako obyčajný chalan. V to ráno sedel v jedálni na samom kraji. Za stolom s ním boli traja kamaráti a spoločne vychutnávali raňajky. Nebolo ničím výnimočné, že aj dnes dostali džemové hrianky a vlažný čaj. Vstup odpudivého vychovávateľa si zatiaľ nevšimli. Trápili sa niečím oveľa dôležitejším…

„Jack, počúvaj,“ oslovil ho odrazu chlapec s kučeravými hnedými vlasmi. Volal sa Oliver Boolly a mal ostré uši. Jeho hnedastá pokožka prezrádzala pôvod z teplejších oblastí starého Anglicka. A predsa mu to neprekážalo, pretože na rozdiel od iných zverencov, vedel v rozhodných situáciách používať hlavu. Bol to jednoducho fičúr. Sedel hneď naproti Jackovi a napchával sa hriankou. „Dnes mi Peter Flitt doniesť dve fľašky naj-úžas-nej-šieho alkoholu! Neviem čo to bude zač, ale dohodol som sa s ním,“ stíšil hlas a pokračoval s plnými ústami, „že mi ich dá, ak zoženiem zopár chalanov, ktorí mu pomôžu zmlátiť Leeforda a jeho bandu. Teda hlavne Leeforda!“ Prehltol a čakal na odpoveď od kamaráta Jacka.  Sem-tam pritom nadvihol obočie, akoby ho nabádal k rýchlej odpovedi.

„Kedy si bol s Flittom, Oliver?“ spýtal sa ho po dlhej odmlke Jack.

„Včera, po večeri,“ odpovedal mu Oliver a netrpezlivo sa pomrvil. „Ty si s Davym odišiel do umyvárne a Peter Flitt sa pri nás zastavil. Keď mi povedal ten návrh, súhlasil som. Sviniarsky Leeford si nič lepšie nezaslúži. Hnusí sa mi jeho slizká a falošná tvár. Veď to vieš aj sám. A kto by ju nezmlátil za dve fľaše? Kto by nešiel?!“

„Áno, Oliver, máš pravdu,“ vravel pokojne Jack. „Ale nemusel si mu hneď prikyvovať. Mal si Flittovi povedať, že sa najskôr popýtaš a potom mu dáš vedieť, čo a ako. Večer si mal s Philom prísť na našu izbu a povedať nám o jeho nápade.“

Oliverova hnedastá tvár prešla do krátkeho úsmevu. Prikrčil krk a zmutovaným hlasom povedal: „Hej, ale, keď ste sa vrátili z umyvárne, nebolo času. Vieš dobre, že včera vycháči chodili a kontrolovali. Nedalo sa k vám vôbec dostať!“

„Naozaj Jack, Oliver hovorí pravdu. Dvakrát sme za vami chceli ísť, ale zakaždým nás takmer dostali.“ podporil Olivera Boollyho jeden z dvojice kamarátov sediacich vedľa nich. Mal krátke tvrdé vlasy. Oválnu tvár mu zdobili červené vyrážky a ružové líca. 

„No-ó, te-éda, počuješ to, Davy? Až dvakrát chceli za nami ísť. To je naozaj veľa pokusov za celú noc…“ hovoril Jack a trochu prisilno položil šálku s čajom na stôl. „A čo ja a on, keď sme celú noc nespali? Hm? A len preto, aby sme vám prišli oznámiť, že vás chcel tučný Leo zmaľovať!?“

Oliver mu povedal, že to bolo niečo inšie. Nechcel sa vracať k zašlej téme.

„Ako, inšie? Čo to trepeš!“ rozohňoval sa Jack Trouty a jeho účes sa nebezpečne rozkýval. „Bolo to úplne rovnaké.“

„Jack, pochop. Aj ja, aj Phil, by sme určite spravili pre vás to isté. Ale vtedy išlo o nás o všetkých! Rozumieš? Nechajme plávať minulosť…“

„Dobre, dobre.“

„Tak sa dohodneme?“

Ostalo napäté ticho.

„Davy? Čo povieš?“ spýtal sa ho Jack a chlapec mu pozrel do očí. „Pomôžeme Flittovi zbiť bandu Leeforda?“

„Samozrejme. Rád! To vieš, že si takúto príležitosť nemôžeme nechať ujsť,“ odpovedal mu kamarát a odfúkol si z čela ofinu. 

  „V poriadku.“ Jack zamiešal svoj čaj a lyžičku si strčil do úst. „Kedy ti mua duať tie fľaše?“ spýtal sa takmer nezrozumiteľným hlasom.  

Oliver sa naklonil a lyžičku mu šikovne vzal. „Povedal mi, že sa stretneme dnes pred večerou. Potom môžeme urobiť riadnu parádu. Roztočíme na samotke oslavu!“ Pozrel sa za zvukom ťažkých čižiem a uvidel vychovávateľa, ktorý sa k nim nebezpečne približoval. Zdalo sa skôr, že sa plazil. V pomalom pohybe nemotorne kráčal k nim. Snažil sa zachytiť čo i len náznak nevhodného slova a mohol by použiť svoj obušok. Kamaráti mu však nedali príležitosť.

„Pś-śt! Buďte ticho. Ide sem Bembls,“ šepol Oliver a s rozprávaním bol koniec.

„Hej, Oliver! Vráť mi tú lyžičku.“

„Nie, Jack, načo ti bude?“ Usmial sa a lyžičku hodil Davidovi, pretože mu ju chlapec takmer uchmatol naspäť.

„Davy, daj si ju do vrecka,“ šepkal Oliver.

„Je to moja lízanka!“

„Tak už konečne čušte!“ Drgol do nich ktosi.

 (pokračovanie) 

Komentáre

7 Responses to Chlapcov osud: 1.kapitola

  • Musim povedat ze tvoj profil aj s tymt dielkom sa mi velmi paci. Budem drzat palce aby si dosiahol co chces

  • Tak dik. Som rad

  • Kristián De Paul-Ríša mágie waw, pecka som rád, že som našiel konečne niekoho kto je rovnaký ako ja alebo sa len trocha podobá mojím snom. To čo píšeš je fakt dobré. Dúfam, že ťa to len povzdudí a neprestaneš. A aj tvoja prezívka Roran sa mi páči. Eragona mám veľmi rád aj ja.

  • Dikes za tvoj komentár. V podstate už píšem úplne niečo iné – fantasy. Chlapcov osud som napísal trocha dávnejšie. Chcem ho tu postupne zverejniť pre radosť, lebo sa mi ho nikdy nepodarilo postúpiť vyššie a vydať ho.

  • Kristián De Paul-Ríša mágie

    Máš talent a ten netreba zanedbávať. Určite by si mal písať fantasy. Máš na to. Ja tiež chcem vydať svoju knihu, no myslím si, že mám ešte čas. Netreba sa náhliť. Ak osud chce tak nám to obom výde. Budem rád, že poznám spisovateľa:D

  • Áno, na všetko je treba trpezlivosť, zanietenosť a hlavne čas… a niekoho poznat, kto je v tom doma. Tak huraa do toho

  • Musím povedať hneď na začiatok, že sa mi veľmi páči tvoj štýl písania. Patrí práve medzi tie,

    ktoré sa mi najľahšie čítajú. Takpovediac od ruky. Zatiaľ žiaľ nemám čas prečítať si z Chlapcovho osudu všetko,

    čo si zverejnil, ale určite si ho čoskoro nájdem.

    Po pravde však mám radšej niečo, kde je prevaha dospelých postáv a trochu nadprirodzeného.

    Ale inak, zatiaľ som totiž nahliadol len letmo, sa mi Chlapcov osud skutočne páči a teším sa,

    až si od teba budem môcť prečítať aj čosi iné.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button