Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

Denisa

AUTOR

Denisa

z poviedky, ktora este nie je

Bol jasný a teplý deň, keď som sedela pri okne a sledovala posledné listy na jesenných stromoch, ako sa snažia zachrániť si život a nepadnúť na zem, kde by,napospas osudu, čoskoro umreli. Vietor bol ich nepriateľ, smial sa im a víril okolo nich, podpichoval a vyškieral sa, lebo vedel, že tie úbohé listy aj tak prehrajú, že skôr či neskôr padnú na zem a skonajú. Náramne ho to bavilo, videla som, ako sa listy krútia a bránia keď sa vietor okolo nich krútil. Zrazu jeden lískok padol. Vietor sa potešil, a vo svojej zákernosti nechal padal list dlho-dlho na zem, spôsoboval mu muky, lebo vedel, že keď lístok dopadne na zem, umrie. Musela som sa zamyslieť, prečo je vietor taký nepriateľský a krutý…možno to musel urobiť. Možno sa musel takto zahrávať práve s týmto stromom a s týmito listami, na ktoré som sa pozerala. Po toľkých stáročiach vietor pomáhal listom, ktoré sa dožili jesene svojho života, padnúť na zem pomaly a jemne, aby ich posledná cesta bola príjemná a krásna. No unavilo ho to, nechcel už viac trpieť pri pohľade na umierajúce listy, nuž sa rozhodol byť pochabým a viac im nepomáhať, skončil so svojim trápením…Na strome ešte zostalo zopár listov, ale vietor už odišiel, neviem kedy, ani som sa s ním nerozlúčila, no vedela som, že sa ešte určite vráti. Listy na strome sa upokojili, jemne sa pohodávali vo vánku, ktorý vždy prichádzal za vetrom akoby to bol posledný záchvev čipky z nevestinho závoja, jemne pohladil každý lísok, čím sa snažil ospravedlniť nepochopiteľnú pochabosť vetra a odišiel za svojim pánom-vetrom.Obrátila som sa smerom k slnku, ktorému už len chvíľa chýbala k tomu, aby sa pobralo na opačnú stranu zeme a na náš kraj pustilo mesiac a noc. Vedela som, že je ešte skoro, že som si priskoro sadla k oknu k môjmu každovečernému programu, k sledovanie západu slnka, no v dome nebolo čo robiť. V takýchto chvíľach som mala chuť vyjst von a dýchať večerný vzduch, vedela som však, že by to stratilo to čaro. To čaro predstáv, keď vietor, vánok, listy či slnko boli tými slobodnými a ja som bola väzňom. Väzňom vlastnej mysle, lebo nijak inak som v zajatí nebola. A to bolo na tom to pekné. Dúfať, že raz sa moja duša stane slobodná a nebude ju trápiť moja myseľ…

Slnko začalo pomaly zapadať za vrcholky stromov. Najprv sa ponorilo len trochu, bolo ho vidieť celé a potom sa postupne strácalo v stromoch a osvetľovalo tajné lesné cestičky, ktoré predtým nebolo možné len tak zazrieť. Listy sa v jeho lúčoch vyhrievali a lúčili sa s ním, lebo vedeli, že mnohé z nich budú ráno na tých tajných lesných cestičkách ležať mŕtve.

Komentáre

8 Responses to z poviedky, ktora este nie je

  • Ked listy spadnu na zem, premenia sa na ziviny, aby mal strom po zime zasobu pre nove, zelene, svieze, produkujuce kyslik, chraniace plody, poskytujuce prijemny tien. Nie je to vobec smutne, iba nam to pripomina, ze aj my sme len sucastou kolobehu, ktory nezastavime, nezmenime. Ale to nevadi, je lepsie vediet, kolko casu mame na svoje poslanie. Jasne ze su chvile, ked nam to pripada stresujuce, nespravodlive ale ono to je v skutocnosti motivujuce a spravodlive.
    Tolko strucne na uvod :), ale aby som sa dostal aj ku konkretnym vetam a myslienkam z tvojho uryvku, paci sa mi ten koniec prveho odstavca a tym vztahom dusa a mysel si to celkom pekne ozdobila, aj ked to nie je neopakovana myslienka. Prajem tvojmu citlivemu miestu v dusi, nech tvoju mysel zasobuje i nadalej a nech je v dome stale co robit 🙂

  • trochu biologie na uvod iste isto nikomu neuskodilo, a potom sa clovek zamysli, ze by si tu biologiu mohol kedykolvek pripomnut:) idem sa zamysliet…

  • Ja som ten ktory je najbohatsti, a chcem len povedat, ze ja som sucastou seba, a preto niesom ziadnou sucastou kolobehu, o ktorom si myslis ze existuje. A ak by aj existoval ten neaky tvoj kolobeh, bol by som jeho tvorca. Pretoze vsetko co vidis okolo seba je len vonkajsi svet, ktory vytvorili ludia. A pretoze tento vonkajsi svet vytvorili ludia, ty isty ludia maju tu silu tento vonkajsi svet premenit vo svoj svet. Ak si myslis ze si sucastou neakou tvojho kolobehu, je to tvoj pohlad.

    Tu je potrebne vediet aj to ze existuje aj vnutorny svet, ktory mas vo svojej hlave,a ked tomu pochopis, zmenis sovj vnutorny svet tak ako chces ty.
    Vsetko je to len cista melancholia nad niecim co si myslis ze to nie je mozne zmenit, a prave naopak, ked nieco chces tak to zmenis len si musis verit ze to zmenis.
    A prave preto existuje kolobeh takzvany stereotyp zivota, ktory zoziera vacsinu ludi na tomto svete, lebo si neveria, lebo nevedia aky potencial v sebe skryvaju. A prave to ze si neveria je ich najvacsia chyba.

    Zakoncim to jednoducho. Ked si veris ze nieco zvladnes, tak to zvladnes.
    Som pozitivne orientovany clovek, a vzdy budem, a vzdy si budem verit, a aj preto som najbohatsi na svete.

  • Bohac /vondo/komentar bohac patri pre toho citatela, treba si precitac komentar od citatela, a potom od bohaca, mozno to nepochopite,s cim samozrejme ratam.

  • to by si nebol ty, keby si nemal bohatu slovnu zasobu, myslim, ze si to musim precitat este raz, aby som to pochopila…alebo sa postavim lebo si sedim na vedenisrandujem, ale je to fakt na zamyslenie….

  • Listy na lipovych stromoch – a aj kvety – su sucastou tajomstva templarov. Citujem z mojej prezentacie o tajomstve templarov na Parcone v Nitre:

    Templári si zo sebou často brávali sušený lipový čaj. Slobodomurári ho preto nazývajú čaj Templárov. Vetvička s rozkvitnutým lipovým kvetom symbolizuje zdravie a pravdu: Lipový kvet a včelí med ťa uzdraví. Čo na srdci, to na jazyku. V reči kvetov: Láska zmyslov mizne po nočnej rose, láska duší trvá v zlatom iskrení dňa. Tmavozelené listy majú tvar srdca – a svetlozelené tvar dlhého jazyka, z ktorého vyrastá stopka s lipovým kvetom. Rozkvitnutý lipový kvet má striedavo päť lupienkov tvaru srdca a päť tvaru jazyka. Odkvitnutý kvet – teda plod, má tvar gule: Je to trojrozmerný variant kruhu a teleso s najväčším objemom pri najmenšej ploche. Ďalším doplnkom automasáže je plávanie. Ideálne by bolo aj plávať každý deň. To sa u nás ťažšie realizuje ako pitie čaju. Pre Templárov v púšti to bol ešte väčší problém. Našťastie, je tu ďalší vynález Templárov: Jednoduchá náhrada plávania s romantickou symbolikou. – Plávanie v kolmej polohe. Ako pár delfínov. Plávajú najkratšou cestou z hlbín k hladine. Nad hladinou vyskočia do vzduchu. Voľným pádom padajú naspäť. Pre Templárov bol delfín jedným z kultových Božích tvorov. Za romantikou symbolikou sa skrýva jednoduchý cvik: K zemi! – Vztyk! Je to vrodený pohyb, ktorý v bojovej histórii ľudstva zachránil najviac životov. Na tomto pohybe participujú veľké skupiny svalov končatín a trupu s proporcionálnymi, harmonickými a komplementárnymi flexiami, extenziami, addukciami a abdukciami, ktoré sú synchronizované s dýchaním. – Templári aplikovali synchronizované dýchanie v štvortaktnom meditačnom dýchacom cykle: 1. nádych, 2. zadržanie dychu po nádychu, 3. výdych a 4. zadržanie dychu po výdychu. Pomer taktov je: štyri ku dva ku osem ku jedna. Takty sa merajú krokmi. Templári využívali pochodovanie aj na meditáciu. – Najmä, keď sa na dovolenke dostali do svojich rodných európskych lesov v horách. Pri synchronizovanom dýchaní, s rytmom pochodovania v členitom lesnom teréne, sa umocní terapeutický klimatický efekt zmeny atmosférického tlaku pri striedaní malých rozdielov nadmorských výšok. Dýchanie je najdôležitejšie. Pri rituálnom očistnom pôste vydržíme aj bez jedla. – Už menej vydržíme bez tekutín, ešte menej bez spánku a najmenej bez dychu.

    Ciao! Vasi Sokolovia.

  • „Za romantikou symbolikou sa skrýva jednoduchý cvik: K zemi! – Vztyk! Je to vrodený pohyb, ktorý v bojovej histórii ľudstva zachránil najviac životov.“

    S týmto povelom sú na vojenčine so ženami trochu problémy: po povele „K zemi“ si líhajú na chrbát!

  • pocuj fiamme, mas so zenami nejaky problem? 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button