Literárny blog Kope Vás múza?

Cestovateľský blog Cesty a rieky

wavako

AUTOR

wavako

My dreams are big alebo Ako som takmer prišla o päťdesiat eur

Zavolali ma na pohovor.

Tak ma to prekvapilo, že som v bankomate nechala päťdesiat eur, ktoré som práve vytiahla. Na novú čiapku pre našu šesťmesačnú dcéru a, samozrejme, iné veci. Bežne päťdesiat-eurové čiapky nekupujem.

Bola som v obchode a mala som za sebou dosť rušný deň. Akosi nezvyčajne často vyzváňal telefón. Pravidelná kontrola od mamy, manžel, kuriér a tak. Išla som platiť, keď sa ozval znova.

„Dobrý deň, sme z internetového portálu xyz (na odporúčanie manžela radšej jeho názov nepublikujem :)) a chceli by sme vás pozvať na pracovný pohovor.“

Hlavou mi prebehlo viacero myšlienok v rýchlom slede za sebou.

  1. Čo to má byť? Určite som si nikde žiadosť neposielala, nehľadám robotu, som predsa na materskej. Neotravujte ma s hlúposťami, práve kupujem čiapku.
  2. Posielala. Nový detský portál.
  3. Čoooooo?! Oni sa ozvali?
  4. Híííííí ten mail, ktorý som písala. Trapas.

Ten mail. Nuž, spadal presne do kategórie vecí, ktoré sa vám o polnoci zdajú ako dobrý nápad… až do nasledujúceho rána. Potom sa zobudíte, klepkáte si rukou po čele a spievate spolu s nemenovaným slovenským spevákom „kam som rozum dal?“.

Zmätene sa usmievam na predavačku a rozmýšľam, čo skôr. Najlepšie bude asi zaplatiť za tú čiapku. Eh. Ale nemám hotovosť a kartou sa platiť nedá.

Beriem dieťa, pchám ho naspäť do kočíka a bežím k bankomatu. Pohovor. Kam ju zatiaľ dám? Ťukám pinkód, zadávam sumu. Mohla by ostať doma s manželom. Vyberám kartu. Nemohla. Má síce homeoffice (manžel, nie dcéra), ale akurát v tom čase je objednaný k lekárovi. Ženiem sa naspäť do obchodu, teta ma čaká s čiapkou, chcela by peniaze. Vyberám ich z peňaženky.

Nie sú tam.

Fú, no ty si ale pekná…

Trielim z obchodu, naspäť k bankomatu, predavačka nechápe. Ani sa jej nečudujem. Tiež nechápem. Ako len môžem byť taká extrémne hlúpa?

Pri bankomate už stojí ďalší človek, je tmavšej pleti. Hromadia sa vo mne predsudky. Asi som práve vyhodila do ľuftu päťdesiat eur. Za čiapku. Fakt super. S malou dušičkou sa ho pýtam:

„Prosím vás… zabudla som si tu peniaze…“

Kupodivu, je celkom milý, podľa reči nie Slovák. Podáva mi ich do ruky a kladie na srdce, aby som si nabudúce dávala väčší pozor. Poriadne ho nevnímam, je mi to jedno, v hlave mám plno a prázdno zároveň. Melú sa vo mne emócie. Ledva som zažehnala bankomatový prúser, už znova kujem plány. Plány na piatok – lebo vtedy bude pohovor.

Vraciam sa do obchodu a konečne kupujem tú čiapku. Je na nej veľkým tlačeným písmom napísané: MY DREAMS ARE BIG.

Aké príslovečné.

Komentáre

2 Responses to My dreams are big alebo Ako som takmer prišla o päťdesiat eur

  • Vlado Preložník

    Vitaj späť!

    Tešíme sa, že budeme môcť znovu čítať Tvoje originálne príspevky, aj keď … možno budú mať inú atmosféru, pretože čas všetko mení.

    • wavako

      Vďaka za vrelé uvítanie. Nuž, časy sa menia. Každá životná etapa prinesie niečo pekné a svojské. Teším sa, keď sa dostanem do tej etapy, v ktorej budem písať o makčupikču 😛 Ale všetko má svoj čas. Možno to bude skôr, než sa nazdám 😉

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Post_bottom_background_and_button